II. Apoštolské časy
V prvom storočí Rímska Cirkev, tak ako všetky kresťanské cirkvi, nasledovala Kristov príkaz tým, že robila čo On robil v predvečer umučenia. Nad chlebom a vínom sa modlili slová ustanovenia a potom vzývali Ducha Svätého. Potom lámali chlieb a rozdávali veriacim. Nepochybne sa pred tým čítalo z Písma a modlili litánie a iné modlitby. Tiež sa má za isté, že sa modlili po grécky, pretože koiné bola jazykom kresťanov v Palestíne, Grécku a Egypte a tiež to bol jazyk, ktorým sa v Ríme bežne hovorilo. Nápisy v katakombách sú v gréčtine a aj prví kresťanskí autori písali grécky - Sv.Pavol. Sv. Lukáš, Sv. Klement, Sv. Ignác atď. O konkrétnej podobe jednotlivých modlitieb veľa nevedno. Prvý list Sv. Klementa sa všeobecne považuje za liturgickú smernicu, hoci neobsahuje priamy odkaz na Eucharistiu. Je z neho zrejmé, že liturgia sa už vtedy slúžila podľa ustálených pravidiel a mala svoj poriadok.
Prvá zmienka z tohoto obdobia je v Didaché, kde v 14. kapitole nachádzame reč o obete sv. Omše, ktorú odbavovali každú nedeľu. (Dies dominica convenientes autem frangite panem et gratias agite, postquam delicta vestra confessi estis, ut sit mundum sacrificium vespertinum). Ale už v 9. a 10. kapitole sa hovoríí o istom vďakyvzdávaní, v ktorom mnohí vidia najstraší kánon (Harnack, Baumstark, Wieland), iní zasa modlitby pred a po príjmaní.
Lepšiu správu o kánone v tomto období nám podáva Justín Martýr asi v roku 150. Ten sa zdržoval dosť dlho v Ríme a tam aj zomrel a je dobre možné, že liturgia, ktorú opisuje, je práve rímskou liturgiou. Vo svojej Apológii hovorí:
„Potom prinesú predstavenému bratov chlieb a pohár s vodou a rozmiešaným vínom. Prijme to ako dar a vysiela k Otcovi všetkého skrze meno Syna i Ducha svätého chválu a vďaku a vzdáva vďaky (eucharisticka modlitba) za to, že sme dostali od neho tieto dary. Keď dokončí modlitby a ďakovanie, všetok prítomný ľud volá amen, amen, čo je hebrejské slovo znamenajúce ‚nech sa tak stane!‘ Keď predstavený poďakoval a všetok ľud prisvedčil, diakoni delia...“
Tu sa ukazuje, že premenenie bolo zasadené do dlhšej modlitby, ktorá bola voľne skladaná biskupom. Postupne sa však ustálili a zaužívali len niektoré formy týchto modlitieb, najmä tie zložené významnými biskupmi. Zdá sa však, že medzi rímskom formou a inými formami jestvovala veľká podobnosť, pretože, keď Sv.Polykarp prišiel do Ríma v roku 155, pápež Anicetus I. ho nechal slúžiť omšu akoby bol jedným z jeho biskupov (Eusebius, Cirkevná História V.24)
Veľký míľnik v živote rímskeho kánonu bol zavedenie latinčiny. Istý čas sa používala zároveň s gréčtinou, pričom miesto, kde sa to začalo bola severná Afrika. Victor I. (190-202) ako Afričan je pravdepodobne prvý rímsky biskup, ktorý hovoril latinsky a krátko na to sa latinčina stala jediným jazykom pápežov. Cornelius (251-53) a Štefan (254-57) píšu latinsky a gréčtina sa najneskôr v druhej polovici tretieho storočia ako liturgický jazyk v Ríme prestala používať, ale isté časti liturgie zostali v gréčtine a niektoré sú grécky až podnes (Kyrie eleison, Agios o Theos). Napríklad krédo sa niekedy modlilo grécky, niektoré žalmy tiež. Veľmi skoro po rozšírení latinčiny, ako jediného liturgického jazyka, sa objavujú v eucharistickej modlitbe časti, ktoré sú totožné s časťami dnešného kánonu. V časoch pápeža Damasa (366-84) spomína jeden rímsky autor nepresný preklad z gŕečtiny pasáže o Melchisedechovi. Miesto „summus sacerdos tuus Melchisedech“ v kánone možno vysvetliť len nepresným prekladom gréckeho „ten prosoforan Melchisedech tu hiereos su tu hypsistu“ - pretože Melchisedech v Písme nie je označovaný za navyššieho kňaza, či veľkňaza, ale za kňaza Najvyššieho Boha - Sacerdos appellatus est excelsi Dei, non summus („Quaestiones V et N. Test.“ in P.L. XXXV, 2329; Duchesne, op. cit., 169). De Sacramentis tiež spomínajú túto modlitbu ako súčasť kánonu, ktorú prednáša kňaz:
„Fac nos hanc oblationem adscriptam, ratam, rationabilem, acceptabilem, quod figura est coporis et sanguinis Iesu Christi. Qui pridie quam pateretur, in sanctis manibus suis accepit panem, respexit in calum ad te, sancte Pater omnipotens, aterne Deus, gratias agens, benedixit, fregit fractumque apostolis suis et discipulis suis tradidit dicens: Accipite et edite ex hoc omnes: hoc est enim corpus meum quod pro multis confringetur. Similiter etiam calicem, postquam canatum est, pridie quam pateretur accepit, respexit in calum ad te, sancte Pater omnipotens, aterne Deus, gratias agens, benedixit, apostolis suis et discipulis suis tradidit dicens; Accipite et bibite ex hoc omnes: hic est enim sanguis meus.“
„A kňaz hovorí“, pokračuje autor:
„Ergo memores gloriosissima eius passionis et ab inferis resurrectionis et in caelum adscensionis, offerimus tibi hanc immaculatam hostiam, hanc panem sanctum et calicem vita aterna et petimus et precamur, ut hanc oblationem suscipias in sublimi altari tuo per manus angelorum tuorum, sicut suscipere dignatus es munera pueri tui iusti Abel et sacrificium patriarcha nostri Abraha et quod tibi obtulit summus sacerdos Melchisedech.“ (Duchesne, op. cit., 170; P.L. XVI, 443).
Celá táto modlitba je s niekoľkými nevýznamnými rozdielmi totožná s tou v našom kánone. Za hlavného strojcu rímskej liturgie sa v tomto období pokladá pápež Damasus. Probst tvrdí, že Damasus nariadil úpravy sv. Omše, kôli kalendáru sviatkov a slávností a pripisuje Damasovi najstaršie časti Leonínskeho sakramentára (Lit. des IV. Jahrhunderts und deren Reform, 455 sqq.). Funk v „Tübinger Quartalschrift“ (1894, 683) to ale odmieta. S istotou vieme len o jednej liturgickej zmene, ktorú má na svedomí Damasus a to je zavedenie slova „Alleluja“ v Ríme. (Greg. I, Epp. IX, xii, in P.L., LXXVII, 956). Inocent I. (401-17) hovorí o kánone ako o veci, ktorú by nemal príliš rozoberať – evidentne sa hlásil ku kedysi panujúcemu postoju disciplina arcana – a hovorí, že končí bozkom pokoja. (Ep. ad Decentium in P.L., XX, 553): „Po všetkých tých veciach, ktoré nemôžem odkrývať je udelený pokoj, ktorým sa dosvedčí, že ľud súhlasí so všetkým, čo bolo v posvätných tajomstvách Cirkvi uskutočnené.“ Tiež spomína, že v Ríme celebrant v kánone spomína mená tých, na úmysel ktorých sa omša obetuje: „najskôr sa modlí ofertórium a potom sa prečítajú mená darcov, tak aby mohli byť menovaní” počas svätých tajomstiev, nie počas časti, ktorá im predchádza.“
