III. Tretie a štvrté storočie
Od počiatku 3. storočia už jestvujú ustálené formy eucharistickej veľmodlitby - anafory. Apoštolská tradícia od Hippolyta Rímskeho, ktorá sa zachovala v doslovnom znení hoci v latinskom a etiópskom preklade (odbavovala sa v gréčtine) poskytuje dostatočný obraz. Tento kánon však nebol jediný. Z najstarších čias máme zachovanú anaforu na papyrusovom fragmente z Der Balizeth. Podľa Schermana je tento fragment z druhého storočia, Dom Cagin ale v súlade zo svojou teóriou, že čím je liturgia staršia tým je forma jednoduchšia datuje papyrus na koniec 3. storočia. Osnova papyru je nasledovná: modlitba za veriacich (intercesia), chválospev (prefácia), epikléza, konsekrácia, anamnéza. Chronologicky nasleduje anafora z Euchologia od Serapióna, biskupa z Thmuis a osobného priateľa sv. Athanáza. Obsahuje už aj Sanctus a epikléza prichádza až po konserácií a v nej celebrant prosí Verbum, Slovo, aby zostúpilo do darov a tie sa stali Telom a Krvou Pánovou. Po epikléze sú spomienky na zomrelých a na konci prosba o požehnanie pre všetkých veriacich. Z konca 4. storočia sa zachoval aj sýrsky spis Testamentum Domini, ktorého omša sa vyvinula z egyptskej omšovej anafory. Sv. Cyril Jeruzalemský uvádza opis liturgie aj v poslednej zo svojich Mystagogických katechéz: po skončení ofertória, ktoré sv. Cyril predpokladá, nastáva umývanie rúk a bozk pokoja „Vos invice suscipite osculemurque mutuo“. Potom kňaz hovorí „Sursum corda“, atď. a po „Dignum et iustum est“ nasleduje veľkolepá prefácia končiaca so Sanctus. Konsekračné slová Cyril nevysvetľuje, pre neho to je disciplina arcana, tajomná náuka. Potom nasledovala epikléza. Po nej modlitby za pokoj, cisára, vojská, chorých a trpiacich, zomrelých, Otče náš a Amen. Nato kňaz hovorí ”Sancta sanctis” a ľud odpovedá „gustate et videte quoniam suavis est Dominus“ a potom začína príjmanie.
Obšírny vzor eucharistickej modlitby nám podávaju aj často citované Apoštolské konštitúcie zo 4. storočia. Táto začína responzóriom používaným i dnes - Hore srdcia (sursum corda). Modlitba pokračuje prefáciou - Naozaj je dôstojné a správne (vere dignum et justum est) pričom chválospev je veľmi dlhý a ospevuje Božie vlastnosti, jeho pôsobenie pri stvorení sveta, prejde dielom šiestich dni, opíše pád človeka, zosumarizuje dejiny Starého zákona. Skôr ako prejde ku Kristovi, počujeme trisagion, „Svätý, Svätý, Svätý“. Potom opisuje Kristovo účinkovanie na zemi a plynule prejde do premenenia, pričom používa slová takmer identické s tými, ktoré používa dnešná verzia rímskeho kánonu. Po premenení, tak ako u nás, nastupuje spomienková modlitba a epikléza, vzývanie Ducha Svätého. Potom idú orácie za Cirkev, klérus, kráľa, spomienka na svätých, modlitba za ľud, nepriateľov, úrodu a končí chválospevom na najsvätejšiu Trojicu a Amen ľudu, tak ako aj u nás. To znamená, že už v treťom storočí boli pokope všetky prvky rímskeho kánonu, ktoré máme aj dnes, hoci ich usporiadanie a stvárnenie bolo mierne odlišné. O tejto liturgii sa dlho predpokladalo, že pochádza od Klementa Rímskeho. Anafore z Apoštolských konštitúcií je veľmi podobná anafora z dnešnej liturgie sv. Jána Chryzostoma. Hoci je jej doslovné znenie trocha odlišné, myšlienkový postup je identický, teda kánon vo východnej cirkvi ostal v takom štádiu, ako ho zachytávajú Apoštolské konštitúcie, kdežto na západe sa ešte istý čas kryštalizovala jeho finálna podoba.
