I. Posledná večera
Štyri novozákonné správy nám opisujú udalosť v predvečer Kristovho umučenia. Pán pred samotným premenením predniesol modlitbu vďakyvzdania, ktorá sa ale nezachovala.
Sv. Matúš (26, 26-28) hovorí:
[1] 26-28. Týmito a nasledujúcimi, slovami Spasiteľ ustanovil sv. omšu a prevelebnú Sviatosť oltárnu, jako to učí Cirkev sv. na sneme Tridentskom.
Sv. Marek (14, 22-24) hovorí:
[1] Ako vysvitá z ostatných evanjelií, toto povedal prv, než pili, dokiaľ mal kalich v ruke.
Sv. Lukáš (22, 19-20) hovorí:
[1] Po dokonanej večeri, jako sa to pri sv. kalichu zreteľne udáva, Najsv. Sviatosť oltárna je veľkonočný baránok Nového Zákona, preto ju ustanovil Spasiteľ pri veľkonočnej večeri. Jako túto večeru, tak nezrušil Spasiteľ ani iné nariadenia Božie St. Zákona, lež vo vyššom duchovnom spôsobe ich vyplnil.
[2] Vysvetlenie viď Mat. 26, 26-31. Slová: „To čiňte na moju pamiatku“ obsahujú príkaz Spasiteľov, aby apoštolovia túto obetu i večeru na jeho pamiatku konali; tými slovami vysvätil ich na kňazstvo. Preto hovorí cirk. snem tridentský (zasadn. 23, hl. 1): „Keby kto povedal, že v Novom Zákone niet viditeľného a zovnútorného kňazstva, alebo moci posvätiť a obetovať pravé telo a krv Pánovu, lež len púha služba, čiže úrad, ohlasovať evanjelium: nech je pod kliatbou (t. j. vyobcovaný).“ Následkom tohoto nariadenia a prijatej moci opakovali apoštolovia a ich nástupníci úkon Kristov a budú ho opakovať až do konca sveta. Úkon tento nazýva sa v latinskej cirkvi od najdávnejších časov omšou (missa), poneváč obetujúci kňaz na konci ku shromaždenému ľudu hovorí: „Ite missa est“. t. j. „Iďte, úkon je dokonaný.“ V gréckej cirkvi nazýva sa omša svätou službou, svätým úkonom. Že omša je ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus, to vidno z porovnania oboch medzi sebou. Kristus Pán 1. vďaky činil P. Bohu a chválil ho pre chlieb obetovať sa majúci; 2. premenil chlieb a 3. podal ho požívať. Tak má i sv. omša tri čiastky: 1. obetovanie a ďakovanie (Offertorium a Sanctus); 2. premenenie a 3. prijímanie. Ostatné popridávané modlitby nie sú podstatné, avšak pre slávnejšie odbavovanie od starodávna nariadené. 1 Kor, 11, 24.
[3] Totiž baránka veľkonočného.
[4] Toto je moja krv, vyliata na potvrdenie a jako spečatenie novej úmluvy.
Sv. Pavol (1 Kor 11, 23-25) hovorí:
[1] Hody lásky Korinťanov nie sú bodnou prípravou k prijatiu Sviatosti oltárnej, lebo v tomto tajomstve má sa zvestovať smrť Pánova.
[2] Grécky: zlomí; ktoré sa zlomí = bude usmrtené za vás.
Gréčtina používa pre ďakovnú modlitbu dva výrazy: eulogézas - dobrorečiť a eucharistézas - vzdávať vďaky. Tieto slová majú rovnaký význam, no v Cirkvi sa udomácnil najmä ten druhý. V najstarších časoch teda apoštoli a ich nasledovníci po vzore Ježiša skladali nejakú modlitbu vďakyvzdania, ktorou začínali kánon. Určite vychádzala z niektorého zo židovských obradov, ale akú formu mala nie je možné povedať. Bickel (Messe und Pascha) hovorí, že ofertórium a kánon sa vyvinuli z obradov židovskej veľkonočnej večere, má ale mnohých oponentov, ktorí odmietajú, že by apoštoli ku každodenným, hoci aj najposvätnejším, úkonom zobrali rámec z modlitieb, ktoré Židia používali len raz za rok. Je preto pravdepodobnejšie, že obrady z ktorých vychádzali boli alebo každodenné či skôr sobotné. Toho náhľadu je aj Drews.