Je bez významu pre človeka, že patrí k nejakému národu a že sa cíti úzko spojený s celým svojim národným kolektívom? Má to celkom iste svoj význam. Národnosť má pre človeka veľkú časnú hodnotu, ba uplatňuje svoj vplyv až na plnenie večného poslania človeka. Časný význam národného bytia pre človeka je už, alebo by už aspoň mal byť všeobecne uznávaný. V našich dňoch sa píše o význame národného bytia veľmi mnoho, hlavne vplyvom ideológie fašistickej a novej nemeckej.

Človek sa rodí ako tvor veľmi nedokonalý. Aby sa vyvinul, potrebuje prajnú súčinnosť veľmi mnohých vnútorných i vonkajších činiteľov. Potrebuje, aby vnútorné i vonkajšie telesné ústroje a údy riadne fungovali, a potrebuje aj osoby, čo sa o neho – bezmocného a neskúseného – starajú, zaopatrujú mu poživeň, chránia ho pred rozmarom počasia. Okrem týchto telesných potrieb má človek aj iné potreby, potreby súrnejšie, lebo tu volá po ukojení zdravý a silný vývin jeho ducha. A práve tu je styčný bod medzi indivíduom a národom. Vývoj ľudského ducha sa deje práve pod ustavičným vplyvom kultúrneho prostredia, v ktorom človek žije a ktoré je práve charakteristické pre etnické skupiny – národy.

Ba ak chceme povedať celú pravdu, musíme uznať, že obyčajne styčný bod medzi jednotlivcom a národom je už na samom začiatku vegetatívneho a senzitívneho života človeka. Obyčajne totiž, vo veľkej väčšine prípadov, už i telo jednotlivca má charakteristické znaky národa a sú doň vtlačené nezotriteľne, i keď azda duch sa bude vyvíjať v celkom inom kultúrnom prostredí. Ale: Keďže národ tvoria predovšetkým a prevažne hodnoty ducha (jednotnosť kultúrnych zjavov), prvé skutočné stretnutie človeka s národom nastáva vo chvíli, keď národné kultúrne prostredie začína pôsobiť na duchovné alebo aspoň na miešané (reč) schopnosti ľudskej osoby.

Prostredie, tvorené národným kultúrnym imaním, uplatňuje svoj vplyv veľmi jasne už v rodine. Dieťa, ktoré v prvých mesiacoch svojho života bolo hádam najnedokonalejším tvorom na svete, keď ako šesťročné po prvý raz prekračuje prah školy, javí sa nám už bohato ozdobené mnohými vlastnosťami, z ktorých každá má na sebe pečať národného svojrázneho prostredia. Sotva otvorí ústa na pozdravenie, hneď zbadáme, že tie kedysi nemé, a povedali by sme, bezfarebné, medzinárodné ústočká sú už veľmi dobre vyučené – ale len v jednom smere: totiž hovoriť svojou národnou, materinskou rečou. Nehovorí nejakou všeľudskou rečou, nejakým esperantom, ktoré by mu, konečne, bolo úplne zbytočné v národnom prostredí, kde žije, ale jeho jazyk je už nastálo navyknutý vyjadrovať určitým presným, národným spôsobom hláskovania svoje myšlienkové pochody. A čo je zvlášť dôležité: Tieto trvalé návyky sú takej akosti, že uschopňujú dieťa pre voľný pohyb v celom priestore, obývanom jeho národom. Národné kultúrne prostredie nás takto osamostatňuje, robí samostačnými, oslobodzuje od potreby dať sa viesť a ochraňovať iným.

Ale nielen jazyk sa naučíme z národného prostredia. Čerpáme z neho celé naše najpotrebnejšie základné bohatstvo ducha. Pečať národnosti je vtlačená do všetkého.

Totiž nielen jazyk má byť vytrhnutý zo svojej nejasnej pozície a zo svojej nedokonalosti, ale všetky schopnosti našej bytosti, začínajúc už telesnými gestami, spôsobom reakcie. Dostanem veľmi dobrú zvesť, cítim sa vnútorne nútený dať nejako najavo svoju radosť. Ako ju dám najavo? Tak, ako som sa naučil od okolia, v ktorom som bol vychovaný: výskam, tlieskam, som celý radostne vzrušený – alebo: vzrušenie sa len málo prejaví, spokojne sa usmievam, ruky skoro ani nezmenia polohu.

Potom: Obzor môjho duševného života musí sa rozšíriť a vyplniť. A tu hneď prichádza škola, preniknutá až do dna národným duchom, úplne presiaknutá životom a prácou zašlých národných pokolení. Mám vedieť niečo viac o svete, ale nemôžem vedieť všetko! Naučím sa lepšie poznať aspoň tú čiastku sveta, na ktorej žijem, na ktorej žili moji otcovia a dedovia a na ktorej budú žiť moje a detné deti a nedohľadný rad budúcich pokolení. Dobre poznám kraj, zem, kde žije môj národ, a hľa, mám otvorenú aj cestu urobiť si predstavu o celom svete.

Moja myseľ, aby bola skutočne ľudskou mysľou, vysoko povznesenou nad slepý pud zvierat, musí byť obohatená aj poznatkami o dejinách ľudského rodu. Ale znovu: Nemôžem vedieť všetko! A tu zas hneď prichádza národná škola a obohacuje moju myseľ dosť podrobným poznaním dejín môjho národa, uskladní do môjho ducha veľké množstvo duchovne veľmi cenných poznatkov a faktov.

Moja duša miluje krásu, chcela by sa s ňou stretať na každom kroku. Národné prostredie ma uvádza do sveta krásy prostredníctvom svojho umenia, niekedy až veľmi krásneho, ale vždy presiaknutého, konkretizovaného osobitným národným rázom. Taká je už ľudová umelecká tvorba, ľudová maľba, keramika, tanec, piesne a také sú i vyššie umelecké výtvory, divadlo, opera, hudba, básnictvo, romány, výtvarníctvo. Všetko má vtlačený národný ráz a zároveň s vychovávaním, s formovaním ľudského fondu vo mne oblieka moje umelecké snaženie do zvláštneho, vždy sympatického národného rúcha.

Môj spoločenský život tiahne spontánne k nejakému pravidlu, k forme. Nepotrebujem si už sám vymýšľať spoločenské spôsoby, národné prostredie mi ich už nahráva, vtláča do rúk, pekné, milé, vykrášlené veľmi milými maličkosťami. Národné obyčaje, národná etiketa.

Potom: Môj vnútorný život potrebuje cit! A čím ušľachtilejší cit sa mi núka, cit, ktorý viac rozširuje moje obzory, tým viac sa cítim človekom, tým bližšie sa cítim k ideálu, ku ktorému sa pudovo ženie celá moja bytosť. Rodina, v ktorej som sa zrodil a bol vychovaný, vyvoláva vo mne ušľachtilé poryvy lásky, oddanosti a vďačnosti. Rodina, ktorej sa stávam spolutvoriteľom, dvíha ma ešte do vyššej oktávy krásneho citu. A konečne láska k tej veľkej mojej rodine, k národu, vie ma tak zošľachtiť, vie ma tak mocne schvátiť, že prevýši vo mne i lásku k rodine a vôbec všetky iné city, pretvorí ma skoro na nehmotnú, duchovnú bytosť, takže telesný život stráca cenu v mojich očiach a obetovať sa v celopal na oltár národa stáva sa mi radosťou.

Skrátene môžeme povedať: Prostredie národnej kultúry je veľmi cenným spolupracovníkom božím pri úplnom sformovaní beztvarého ľudského fondu, skrytého v každom jednotlivcovi. To je už teraz „sentia communissima“ a má pre seba také jasné dôkazy, že by som ju radšej nazval až „loccus communis“ v dišputách o nacionalizme než len náhľadom jednej vedeckej strany…

… Zaviedol sa zvyk volať stvárňujúcu funkciu národného kultúrneho prostredia funkciou druhotného princípu nášho bytia (principia secunda essendi). Je to výraz dokonale scholastický a výtečne vyjadruje podstatu veci, pomáha mimoriadne pri hľadaní presného názvu pre vzťahy medzi národom a mravnostným postojom človeka k nemu. Stvoriteľ nám totiž sám bezprostredne dáva len dušu. Naše úplné ľudské sformovanie zveruje potom na druhotné príčiny. Na rodičov zveruje úlohu tvoriť nám telo a chrániť a brániť nás v rokoch, keď ešte naše vlastné sily a schopnosti na to nestačia. Národnému spoločenstvu – v jeho vždy širších kruhoch – ukladá potom úlohu obohatiť nás všetkým, čo je nevyhnutným doplnkom ľudskej bytosti. Kým nás národ vnútorne obohacuje a vyzbrojuje, štát berie na seba funkciu obrancu rodiny a celého spoločenstva, podporuje vzrast spoločného blaha tým, že koordinuje sily, snahy, navrhuje a uskutočňuje sám potrebné alebo užitočné podniky. Aj všeľudská spoločnosť slúži Bohu ako druhotný princíp nášho bytia. Môj národ si nestvoril sám svoju kultúrnu dedovizeň. Pomohli mu celkom iste mnohé vplyvy z cudziny. A ani môj národný štát nekoná svoju funkciu bez podpory celého sveta. Politické pomery na svete, poriadok alebo vojny, politické dohovory, obchodná súčinnosť, to všetko pomáhalo môjmu štátu splniť takým spôsobom svoju úlohu, ako ju splnil.

Takže, ak sa úplne zákonite môže volať „pietas“ tá „protestatio caritatis erga parentes et patriam“ ako erga principia secunda nostri esse (Summa Theologica – dokazovanie lásky k rodičom a k vlasti), nie menej oprávnený je ten názov i pre naše správanie sa k celému ľudskému rodu.

Mravnostné závery, ktoré z toho všetkého vyplývajú, ukazujú sa teraz v jasnom svetle. Mali naozaj pravdu redaktori Manifestu o právach a povinnostiach národnostných menšín, keď napísali, že služba, ktorej sa človeku dostáva od národa, je základňou pre všetky vzťahy jednotlivca k národnému celku.

Ak národ spolupracuje s Bohom na mojom úplnom ľudskom sformovaní, ak teda národ má určitú priamu účasť na tvorivej sile božej, môže sa niekomu právom zdať uprílišnenosťou, ak volám „posvätným“ všetko, čo patrí ku kultúrnemu bohatstvu môjho národa?

Ak potom prebúdzam v národne neuvedomelých ľuďoch národné povedomie, to pravé národné upovedomenie, aké vyplýva z predchádzajúcich úvah, smie na mňa niekto hromžiť ako na „traviča“ pokojného ľudského spolužitia? Ak je nacionalizmus prameňom veľmi silnej duchovnej energie, ak nesmierne podporuje mravný idealizmus, ducha pochopenia pre záujmy spoločného dobra, ducha obetavosti, môžem nazývať „zloduchmi“, buričmi tých, čo náležite, umiernene a držiac ruku na tepne záujmov celého národa zapaľujú posvätný oheň rodolásky v dušiach lenivých más, bijúcich sa v smiešnom egoizme malicherných regionalizmov?

Láska k národu sa nám potom javí nielen ako úplne prirodzený cit, skŕsajúci nám v duši bez nášho pozitívneho zásahu, ale stáva sa nám priam svätou povinnosťou, vyzdvihnutou na ten istý stupeň povinností, na ktorom je svätá povinnosť milovať rodičov a uctiť si predstavených spoločnosti. K slovám sv. Pavla „Non est potestas nisi a Deo“ (Rom. 13, 2.) právom možno pripojiť: Všetko, čo nám pomáha stať sa ľuďmi naplno, musí pochádzať od Boha.

Obrana národných kultúrnych hodnôt, snaha obohatiť ich, okrášliť, priviesť na vyšší stupeň rozvoja – to všetko nám potom prichádza nielen ako city a snahy, schválené našim neuvedomelým vnútrom (pud, cit), ale aj ako uvedomelé, ľudsky vysoko dôstojné úkony, založené na bytostných vzťahoch medzi jednotlivcom a národom.

Chcieť vidieť svoj národ cteným, ba slávnym, to je tiež len dôsledok činorodej lásky a vďačnosti a oprávnenej starostlivosti o dobré meno ako silnú vzpruhu k čestnému konaniu a neodpustiteľnú podmienku zdarného podnikania v ľudskej spoločnosti.

Nie menej rozhodne treba na základe predchádzajúcich úvah odsúdiť i všetky odmietavé postoje oproti láske k národu. Ak mi národ tak mnoho daroval, ak ma obohatil, zdokonalil, priviedol k úplnému človečenstvu, tak akákoľvek ľahostajnosť oproti národu, nedbanie o jeho záujmy alebo priame odrodilstvo, primknutie sa k inému národu – to všetko odsudzuje nielen spontánny hlas svedomia, ale aj filozofická reflexia. Vašek veľmi vhodne prirovnáva (hovorí zdanlivo o vlasti, ale z nasledujúcich riadkov jasne vidno, že hľadí na národ:

„Býti k zájmum vlasti netečným, nepřirozeným, jako je něčím nepřirozeným, když v duši dítěte je apatie vuči rodičum, ba po jedné stránce je to jěště nepřirozenější, poněváč zestárlí rodiče, i když v minulosti jejich život byl pln činnosti, v budoucnosti obyčejně znamenají činnost stále se zmenšující, kdežto národu splácím síce za dobra, jež mně i jiným poskytl v minulosti, mám však jistotu, že bude i v budoucnosti poskytovati dobra pokolením příštím, a že jich bude moci skýtati v míře tím větší, čím více hodnot mu nastrádala pokolení minulá.“

Podobne treba povedať, že obidve formy medzinárodniarstva, praktická a teoreticky stavaná forma, sú tiež pomýlené náhľady, lebo zatvárajú oči pred neodškriepiteľnou skutočnosťou, ku ktorej vývoj ľudstva došiel a ktorá sa volá národ, zatvárajú oči pred spontánnou veľkodušnou láskou ľudskej duše k svojmu národu a pred leskom drahocenného pokladu duchovných energií, ktorými je nabitý pravý, ušľachtilý nacionalizmus.

To sú mravnostné závery, vyplývajúce zo zváženia ľudskej hodnoty národného bytia samého v sebe. Ak potom hodnotu národného bytia zvážime ešte tak, že ju porovnáme s dôležitosťou iných ľudských hodnôt, a to hlavne náboženstva, ešte v jasnejšom svetle ukáže sa nám správny spôsob správania sa človeka k národnému spoločenstvu.

Ak otázku štylizujeme takto: Ktorá z dvoch ľudských hodnôt – náboženstvo na jednej strane, vedúce človeka po cestách jeho večného poslania, a národné spoločenstvo, privádzajúce človeka do plného ľudstva, na druhej strane – ktorá z nich má prednosť – tu teoreticky ťažko vznikne pochybnosť. No v praxi sa problémy nikdy nestávajú tak jasne, a preto neistota i v tejto veci býva dosť častá. „Som Talian, Maďar, Slovák, a až potom katolík!“ „Country before religion.“

Ale o správnom pomere medzi týmito dvoma hodnotami sa vôbec ani nemožno vážne škriepiť. Náboženstvo musí mať prednosť pred národnosťou. Kto nezatvára tvrdohlavo oči pred skutočnosťou, pre toho je to jasné. Skutočnosť a každodenná skúsenosť hovoria zreteľne. Veci ducha sa vždy viac cenia než veci hmotné. A medzi vecami ducha má celkom iste väčšiu cenu istota než domnienka, viac zošľachťuje človeka totalitárny, všestranne zladený svetonáhľad než úryvok rozumového poznania, viac robí človeka človekom univerzalistické, všeľudské rozšírenie obzorov než uzavretie do obmedzeného zemepisného alebo etického kruhu. A konečne, je o celé nekonečno dôležitejšie byť vychovávaný tak, aby som mohol žiť blažene po celú večnosť v najužšom spojení s Bohom, prameňom všetkej pravdy a všetkého šťastia, než byť vychovávaný tak, aby som žil ako vzdelaný a vážený na svete za tých niekoľko rokov pozemského života. V každej zo spomenutých protív strana víťaziaca je strana náboženstva. Náboženstvo je výsostne vec ducha (par excellence): teda víťazí proti hmote a telu. Náboženstvo dáva istotu, a tak napĺňa celý ľudský život najúčinnejším konštruktívnym optimizmom. Národná kultúra dáva len mienky, často vratké. Náboženstvo dáva zladený totalitárny svetonáhľad, čo je zrejme viac než detaily a kúsky vedenia, ktorými nás obohacuje národná kultúra. Náboženstvo nám z povolania otvára dvere zblíženia so všetkými ľuďmi, vštepuje zrno všeľudského bratstva. Národné prostredie ľahko človeku zužuje obzory a robí ho obeťou malicherného, človeka nedôstojného mikrocefalizmu. A konečne najvznešenejší dar, dar, ktorý sa ani porovnať nedá s dobrodením národnej výchovy – dar šťastnej večnosti, dar apoteózy, dar zbožštenia človeka je dar vo výlučnej moci náboženstva.

Hovoriť teda: „Národ nad náboženstvo“ alebo „Národ nadovšetko“ znamená hovoriť zvučne nerozumnosti. Náboženstvo je hodnota večná, absolútna, nenahraditeľná – národná kultúra je hodnota časná, relatívna.

Tento záver sa ukáže ešte v jasnejšom svetle, ak vezmeme do úvahy náboženstvo par excellence, všeľudské náboženstvo Kristovo. Je to najväčší dar, poslaný ľudstvu Stvoriteľom. Dar taký vzácny a taký božsky náročivý, že jeho záujmy musia zvíťaziť proti nárokom akýchkoľvek iných hodnôt. Čo platí o každom náboženstve, platí aj tu, ale je to ešte zosilnené výslovným, dejinne zistiteľným zjavením vôle božej. Boh sám výslovne povedal: „Čo osoží človeku, keby dostal za svoj i celý svet, ale na duši svojej by škodu utrpel?“ (Mt 16, 26.) „Hľadajte najprv kráľovstvo božie a jeho spravodlivosť – a toto všetko sa vám pridá.“ (Luk 11, 23.) A konečne: „Ak sa len kto znovu nezrodí z vody Ducha svätého, nemôže vojsť do kráľovstva božieho.“ (Jo 3, 5.) „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16, 16.)

Svedectvá kresťanských autorov znejú v tejto veci unisono…


 (Maximilián Chladný – Hánoš, Láska k národu, Matica Slovenská – 1941, krátené a upravené)

Súvisiace články:

Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie
Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie 06. 01. 2020
Cirkev uznáva a podporuje spravodlivý nacionalizmus, ktorému ide o bezpečnosť svojej zeme
Cirkev uznáva a podporuje spravodlivý nacionalizmus, ktorému ide o bezpečnosť svojej zeme 05. 03. 2022
Katolík je najlepším vlastencom a najštátotvornejším občanom, verným synom a vernou dcérou svojho národa
Katolík je najlepším vlastencom a najštátotvornejším občanom, verným synom a vernou dcérou svojho národa 07. 08. 2022
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4).
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4). 15. 11. 2022
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Vzťah k Židom. (Časť 4).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Vzťah k Židom. (Časť 4). 04. 05. 2023
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Cesta k povolaniu. (Časť 1).
Mons. ThDr. Jozef Tiso - Slovenský katolícky kňaz a prezident - Cesta k povolaniu. (Časť 1). 08. 02. 2023
Vymieranie katolíckych mužov
Vymieranie katolíckych mužov 30. 10. 2023
Giovanni Battista Pescetti, katolícky skladateľ v tieni J. S. Bacha a G. F. Händela
Giovanni Battista Pescetti, katolícky skladateľ v tieni J. S. Bacha a G. F. Händela 27. 11. 2022
Manželka a matka je slnkom a radosťou rodiny - Pius XII. o mieste žien v rodine
Manželka a matka je slnkom a radosťou rodiny - Pius XII. o mieste žien v rodine 04. 12. 2022
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022

Z archívu:

Život nie je fér 

z dňa 26. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pútnik Absolútna - Léon Bloy

z dňa 07. december 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Či treba tolerovať kacírov

z dňa 27. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Umŕtvovanie podľa apoštola Pavla

z dňa 07. marec 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Omyly neokatolicizmu

z dňa 30. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Synodálne načúvanie

z dňa 20. august 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Rozprávky o pápežskej neomylnosti

z dňa 29. november 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­