Ježiš ide pred svojím umučením do svätého mesta. Oduševnený zástup a verní učeníci ho sprevádzajú. Pripravujú mu slávnostný vchod do mesta. Ale Ježiš, keď uvidí mesto, zaplače. Ešte by bol čas na to, aby toto mesto uznalo svoju opravdivú spásu, najmä dnes, keď ho uvidí tak triumfálne prichádzať medzi svoje múry. Ale všetko je márne. Čo je tá malá hŕstka ľudí, čo mu privoláva na slávu, Hosana, oproti tomu veľkému mestu! Pohrúženosť do hmoty a márna snivosť o akejsi budúcej tuzemskej sláve židovského národa zaslepili oči tomuto mestu. Príde skaza, zborenie Jeruzalema, ktoré sa potom roku 70. uskutočnilo. Kristus miloval svoj národ, Kristus miloval toto svoje mesto, kde toľko učil a kde aj umrel. Miloval ho, preto mu chcel dobre. Veď Jeruzalem predstavoval každému synovi židovského národa súhrn vlasteneckých citov a patriotskej pýchy.
Aj ja milujem svoju vlasť, svoj národ. Teším sa všetkému, čo vlasti osoží, a bolí ma všetko, čo vlasti škodí. Aj v tomto je mi Ježiš vzorom. Moje vlastenecké snaženie je, aby Ježišov duch panoval v štáte, aby obyvatelia tohto štátu poznali, čo im slúži pre pokoj: aby poznali veľké a jedinečné dobrodenia náboženského života, ktorý zabezpečuje pokoj a rozkvet blahobytu. V tomto ohľade má byť a je katolík najlepším vlastencom a najštátotvornejším občanom, verným synom a vernou dcérou svojho národa.
Ježišov príklad ma varuje aj od prepiateho nacionalizmu. Farizeji a zákonníci pohŕdali pohanmi, natoľko boli pyšní na svoje židovstvo. Mysleli, že len židovský národ môže mať prvenstvo na svete. Trpeli pre tento hypernacionalizmus: práve pohania vyhnali Židov do sveta, kde sa stali poddanými cudzích národov bez vlastného domova. Táto zaslepená pýcha im najviac zabraňovala, aby videli v chudobnom Kristovi Mesiáša. Ježiš poslal svojich apoštolov ku všetkým národom, ale plakal nad svojím. Aký krásny to obraz, ktorý stojí uprostred dnešného prepiateho nacionalizmu na jednej strane a prepiateho internacionalizmu na druhej strane.
Keď starozákonný chrám bol domom modlitby, tým viac je ním kostol katolícky, kde prebýva Boh. Preto moje správanie má byť v ňom vždy dôstojné.
Cirkev veľmi vďačne živí svojich ľudí, kňazov a laikov, ale nie je pekné, keď mnohí vidia v nej len prameň výživy bez vnútorného presvedčenia.
In KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus. Predmetný text bol napísaný ako meditácia nad Sv. Evanjeliom (Lk 19, 41-47) k IX. Nedeli po Turícach.
