III. Organizácia a výkon živého magistéria; jeho úloha pri obrane a odovzdávaní zjavenej pravdy; limity a spôsoby pôsobenia
Bližšie štúdium živého magistéria nám umožní lepšie porozumieť nádhernému, Bohom stvorenému organizmu, ktorý sa postupne rozvíjal, aby mohol uchovávať, odovzdávať a približovať všetkým zjavenú pravdu, vždy tú istú. Magistérium je učiteľskou autoritou; nielenže predkladá pravdu, ale má právo ju aj vymáhať, pretože jeho moc je tá moc, ktorú dal Boh Kristovi a Kristus Cirkvi. Táto autorita sa nazýva učiaca cirkev. Učiaca cirkev sa v podstate skladá z biskupského zboru, ktorý dnes pokračuje v práci a poslaní Apoštolského kolégia. Bolo to forme kolégia, v ktorom Kristus zoskupil svojich apoštolov a ako kolégium dnes vyučuje aj episkopát. Doktrinálna neomylnosť bola daná biskupskému zboru a hlave tohto zboru, avšak medzi apoštolmi a biskupmi je rozdiel - každý apoštol bol osobne neomylný (na základe svojho mimoriadneho poslania a plnosti Ducha Svätého prijatého na Letnice), zatiaľ čo v prípade biskupov je neomylný len celý zbor, ale jednotliví biskupi nie je.
Na čele biskupského zboru stojí najvyššia autorita rímskeho veľkňaza, nástupcu sv. Petra v jeho primáte a na jeho stolci. Ako najvyššia autorita v učiteľskom zbore, ktorý je neomylný, on sám je neomylný. Biskupský orgán je tiež neomylný, ale len v spojení so svojou hlavou, od ktorej sa nesmie oddeliť, pretože by to znamenalo odlúčenie od základu, na ktorom je postavená Cirkev. Pápež svoju autoritu môže vykonávať bez súčinnosti biskupov a to i neomylných rozhodnutiach, ktoré sú biskupi aj veriaci povinní prijímať s rovnakou podriadenosťou.
Biskupi svoju autoritu môžu vykonávať dvoma spôsobmi; každý biskup vyučuje stádo, ktoré mu bolo zverené a biskupi sa tiež stretávajú na koncile, aby spoločne zostavili a schválili doktrinálne alebo disciplinárne nariadenia. Keď sa takto zídu všetci biskupi katolíckeho sveta (túto totalitu treba chápať morálne; stačí, aby bola zastúpená celá Cirkev), koncil sa nazýva ekumenický. Doktrinálne dekréty ekumenického koncilu, keď ich schváli pápež, sú neomylné, rovnako ako pápežove definície ex cathedra. Hoci biskupi jednotlivo nie sú neomylní, ich učenie participuje na neomylnosti Cirkvi podľa toho, v akej zhode a jednote s biskupským zborom, učia, teda v akej miere neučia svoje osobné názory ale náuku cirkvi.
Teologické vyučovanie vo všetkých svojich formách (v seminároch, na univerzitách atď.) poskytuje ako celok hodnotnú pomoc učiteľskej autorite a všetkým, ktorí pod jej vedením vyučujú. Štúdiom teológie samotní majstri nadobudli vedomosti, ktoré im zvyčajne pomáhajú rozoznať pravdu od nepravdy v doktrinálnych záležitostiach a aby odtiaľ čerpali, čo majú sami dávať iným. Teológovia ako takí netvoria súčasť učiacej cirkvi, ale ako profesionálni vykladači zjavenej pravdy ju vedecky študujú, zbierajú a systematizujú, osvetľujú ju vo svetle filozofie, histórie atď. sú konzultantmi učiteľského orgánu a poskytujú potrebné informácie a údaje; takto pripravujú úradné dokumenty, ktoré učiteľský orgán kompletne vypracúva a autoritatívne zverejňuje. Na druhej strane sú ich vedecké práce užitočné na poučenie tých, ktorí by mali šíriť a popularizovať náuku, uvádzať ju do obehu.
Toto šírenie tej istej pravdy po celom svete a jednota tej istej viery medzi najrozmanitejšími národmi je zázrakom, ktorý sám o sebe núti uznať, že Boh je so svojou Cirkvou. Vonkajšou a viditeľnou príčinou šírenia a jednoty pravdy je skvelá organizácia živého magistéria. Toto magistérium nebolo zriadené na to, aby prijímalo ši vytváralo nové pravdy, ale aby strážilo, odovzdávalo, šírilo a uchovávalo zjavenú pravdu pred každou prímesou omylu. Okrem toho by sa učiteľský úrad nemal považovať za vonkajší voči spoločenstvu veriacich. Tí, čo učia, nemôžu a nemajú učiť iné, iba čo sa sami naučili, tí, čo majú učiteľský úrad, boli vybraní spomedzi veriacich a predovšetkým sú povinní veriť tomu, čo predkladajú k viere iným. Okrem toho obyčajne veriacim predkladajú len tie pravdy, ktoré už viac-menej explicitne vyznali.
Niekedy majstri teológie zistia, že tá alebo onaká doktrína, možno v minulosti otázna, predsa len patrí k pokladu tradície. Nejeden z veriacich si možno neuvedomuje osobnú vieru v túto doktrínu, ale ak je v myšlienkovej jednote s Cirkvou, implicitne verí tomu, čo možno explicitne nepovažuje za predmet svojej viery. Bolo to tak s dogmou o Nepoškvrnenom počatí ešte predtým, ako bola vložená do explicitnej viery Cirkvi.
Medzi učiacou Cirkvou a veriacimi je teda dôverné spojenie mysle a srdca. Učiteľský orgán nestráca nič zo svojich práv; tieto sú obmedzené iba zhora samotnými podmienkami poslania, ktoré dostal. Uplatňovanie tejto autority je však oveľa istejšie a ľahšie, ak veriaci vo všeobecnosti, takpovediac, potvrdzujú rozhodnutia tejto autority: dogmatická definícia sotva dokáže viac ako schváliť vieru už existujúcu v kresťanskom spoločenstve. Aby sme lepšie pochopili, prijali a zachovali zjavenú pravdu proti útokom alebo omylom, učitelia a profesori teológie sa prirodzene odvolávajú na všetky zdroje, ktoré ponúka ľudská veda. Spomedzi týchto vied má filozofia, história, jazyky, filológia vo všetkých svojich formách nevyhnutne dôležité miesto v arzenáli učiteľského úradu. Najmä s ohľadom na teologickú systematizáciu nastupuje nutne filozofia, aby pomohla teológii lepšie pochopiť zjavenú pravdu, lepšie syntetizovať tradované pravdy a lepšie vysvetliť dogmatickú myšlienku. V stredoveku sa utvorila plodná aliancia medzi scholastickou filozofiou a teológiou. Môže sa stať, že filozofia a iné humanitné vedy sú v rozpore s teológiou, vedou o zjavenej pravde. Konflikt nie je nikdy neriešiteľný, pretože pravda nemôže byť nikdy proti pravde, ľudská filozofická pravda a ľudské poznanie nemôžu odporovať nadprirodzenej pravde teológie. Faktom však zostáva, že vedecké hypotézy sa niekedy zdajú byť v protiklade so zjavenou pravdou. V tomto prípade má učiaca cirkev právo v záujme zachovania tradičnej pravdy odsúdiť tvrdenia, názory a hypotézy, ktoré síce nie sú priamym popieraním pravdy, no predsa ju ohrozujú alebo skôr vystavujú niektoré duše jej strate. Magistérium musí byť v týchto odsúdeniach obozretné, ale jeho právo zasahovať je nesporné pre každého, kto pripúšťa Božské ustanovenie magistéria.
