V poslednej dobe si všímam, že začínam byť monotematický, aspoň čo sa dovoleniek týka. Aj tento rok sme s celou rodinou zavítali do Rožňavy, pretože ako som už v minulosti niekoľko krát napísal a povedal, Gemer je mojou najobľúbenejšou lokalitou na Slovensku. Viažu ma k nemu nielen rodinné spomienky (otcova rodina pochádzala z Gemera, v rannom veku som tu trávil väčšinu prázdnin), ale v prvom rade najmä jedinečná a neopakovateľná krása tohto regiónu.
Ako katolík sa snažím samozrejme aj na dovolenke čo najčastejšie zúčastňovať na slávení Svätej Omše. Nedeľnú Svätú omšu pred dovolenkou som slávil ešte v Bratislave, hneď v pondelok ráno o 7.00 som však zašiel na rannú Svätú Omšu do kostola sv. Františka Xaverského v Rožňave.
V historickom centre Rožňavy sa nachádzajú tri hlavné kostoly, o ktorých budem samozrejme v najbližšej dobe tiež písať, pretože Rožňava je moja srdcová záležitosť. (Kostol sv. Františka Xaverského, Katedrála Nanebovzatia Panny Márie a Kostol sv. Anny).
Kostol sv. Františka Xaverského postavili na mieste starej rožňavskej radnice, ktorá sa nachádzala v tesnej blízkosti rožňavskej veže. V 17. storočí v Uhorsku vládla napätá atmosféra, v rokoch 1618 – 1648 zúrila v strednej Európe a teda aj na slovenskom území 30.ročná vojna, ktorá zdecimovala takmer celú Európu a táto vojna sa niesla aj v znamení náboženských rozbrojov a napätia.
Na východné Slovensko v 17. storočí často útočili nielen Turci a Tatári, ale aj tureckí spojenci - sedmohradské kniežatá, ktoré vyznávali kalvínsku vieru. Východné Slovensko výrazne utrpelo najmä počas vojenských útokov sedmohradských kniezat Gabriela Bethlena, Juraja Rákocziho, Imricha Thökölyho, pričom Bethlenova kalvínska soldateska má na svedomí aj zavraždenie Košických mučeníkov.
Katolícki Habsburgovci sa napriek problémom súvisiacim s tureckými vpádmi snažili udržať mestá na východnom Slovensku pod svojou kontrolou. Rožňava patrila takisto k významným opevneným mocenským, hospodárskym a vojenským centrám a jezuiti od Tridentského koncilu (1545 – 1564) pomerne úspešne pokračovali aj v rekatolizácii Rožňavy a okolia. V roku 1658 začali s výstavbou nového jezuitského kostola v Rožňave, na mieste bývalej počas vojny vypálenej radnice, v tesnej blízkosti Rožňavskej mestskej veže.
Jezuiti ponúkli kalvínom a luteránom žijúcim v okolí Rožňavy v hospodársky napätom a ťažkom období 17.storočia, bratskú a náboženskú sociálnu výpomoc – luteráni a kalvíni mohli participovať na výstavbe katolíckeho kostola. Kostol sa však nestaval ľahko, dvakrát sa zrútila postavená klenba kostola.
Dnes je ťažké povedať, či išlo o antikatolícku sabotáž, či o luteránsku a kalvínsku neschopnosť budovať náročnejšie stavby nielen v stavebnom, ale aj teologickom a duchovnom priestore a rozmere. Faktom však zostáva, že naivita jezuitov pri kontrole stavebných prác sa takisto podpísala na zrútení klenby, výstavba kostola sa značne predĺžila a kostol sa podarilo dostavať až v roku 1687.
Je zaujímavé, že výstavba kostola sa výrazne urýchlila až po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 a najmä po misii cisárskeho generála Antona Antona Caraffu di Stigliano v Prešove v roku 1687. Počas tejto svojej misie nechal generál Caraffa v roku 1687 popraviť 24 najviac skompromitovaných prešovských mešťanov dlhodobo kolaburujúcich s tureckým spojencom – sedmohradským kniežaťom Imrichom Thökölym. Téza o tom, že zo strany cisárskeho generála Caraffu išlo o nábožensky či etnicky motivovaný teror neobstojí, kto verejne kolaboroval s nepriateľmi kresťanstva Turkami a ich spojencami, musel po roku 1683 za svoje činy niesť aj zodpovednosť.
Ale vráťme sa k rožňavskému kostolu sv. Františka Xaverského. Po Caraffovej trestnej misii v Prešove sa výstavba rožňavského kostola sv. Františka Xaverského zázračne urýchlila a kvalita stavebných prác sa takisto prekvapujúco zvýšila a to napriek tomu, že na výstavbe kostola aj naďalej participovali nekatolíci z blízkeho okolia Rožňavy.
Či existuje nejaká súvislosť medzi Prešovskými jatkami a pracovnou disciplínou nekatolíckych robotníkov pracujúcich na výstavbe chrámu, alebo či slávil úspech bratsky a s láskou vedený medzináboženský dialóg zo strany jezuitov, už dnes môžeme ťažko posúdiť. V rámci dnes pertraktovaného všeobjímajúceho rozvoja ekumenizmu ako priority v oblasti medzináboženských aktivít sa prikláňam skôr k láskavému dialógu zo strany jezuitov, ktorý slávil úspech. Faktom zostáva, že chrám sv. Františka Xaverského v Rožňave stojí dodnes, aj keď podľa cynikov by sme mali byť za vznik chrámu sv. Františka Xaverského v Rožňave čiastočne nepriamo vďační aj generálovi Caraffovi.
Po zrušení jezuitov v roku 1773 sa dostal chrám sv. Františka Xaverského do správy františkánom a v roku 1778 do správy rádu premonštrátov. Tí mali na Gemeri pomerne silnú pozíciu, dodnes pôsobia premonštráti v známom a nádhernom kláštore v Jasove, o ktorom budem takisto na portáli ABC tradície písať. Kostol až do zániku Rakúsko-Uhorska v roku 1918 spravovali premonštráti, v súčastnosti chrám spravujú rožňavskí saleziáni.
O kostole sv. Františka Xaverského písala aj Edita Kušnierová, ktorá sa dlhodobo venuje nielen cirkevnej architektúre na Gemeri a na východnom Slovensku. Tá spracovala pomerne podrobne históriu chrámu a aj jeho výzdobu. Z pôvodne barokového zariadenia kostola sa dnes zachovali len časti bočného oltára sv. Jána Nepomuckého, ktorý je patrónom rožňavskej diecézy a ktorého úcta bola v okoli Rožňavy nesmierne rozšírená. Žiaľ začiatkom 90 rokov 20.storočia bola celá baroková výzdoba kostola rozobratá a dodnes sa nevrátila späť.
Oltáru v chráme dominuje teda dnes obraz sv. Františka Xaverského od rožňavského maliara Antona Lammela, ktorý pôsobil v meste na prelome 19. a 20.storočia. Lammel bol profesorom rožňavského premonštrátskeho gymnázia a domácim učiteľom kreslenia detí betliarskej rodiny Andrássyovcov. Súčasťou výzdoby chrámu je aj oltárny obraz Nanebovzatie sv. Jána Nepomuckého, obraz poľského jezuita Stanislava Kostku či novší obraz Dona Bosca.
Známa socha sv. Rozálie v jaskyni bola uložená mimo oltára v zadnej komore pod metskou vežou a nádherný rokokový obraz Zvestovanie Panne Márii bol premiestnený z južného, dnes neexistujúceho bočného ultára a voľne zavesený na stene chrámu. Vzácne sú aj neskororenesančné drevené sochy Mojžiša a kráľa Dávida na priečelí chrámu, ktoré pripomínajú práce talianskeho renesančného sochára Donatella. Tieto sochy pravdepodobne priniesli jezuiti v 17.storočí priamo z Ríma. Podľa Edity Kušnírovej však sochy nevhodne reštaurovali v 80 rokoch 20.storočia pri oprave fasády kostola a obe sochy nutne potrebujú reštaurovanie.
Ak zavítate do Rožňavy nezabudnite navštíviť chrám sv. Františka Xaverského na námestí, hneď pri Rožňavskej mestskej veži a pri prehliadke jeho interiéru počas Svätej omše si skúste predstaviť ako malebný musel byť tento kostol v čase, keď sa v ňom nachádzala v plnej miere pôvodná baroková výzdoba.
