I. Ako sa teda vedie boj o Tradíciu?
Arcibiskup Lefebvre veril a učil to, čo Cirkev vždy verila a učila. Na jeho hrobe sú výstižné slová apoštola sv. Pavla: „Tradidi quod et accepi“ (Odovzdal som to, čo som prijal) (1. Korinťanom 15:3). Pápeži z obdobia pred II. vatikánskym koncilom varovali pred tými, ktorí sa pokúšali zaviesť liberálne a modernistické omyly do cirkevného učenia a arcibiskup tieto varovania poslúchol. Ako všetci seriózni katolíci, arcibiskup Lefebvre chápal absolútnu nevyhnutnosť varovania svätého Pavla Galaťanom:
„Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Galaťanom 1, 8)
Na druhej strane frontu Ján Pavol II. veril v „živý charakter tradície“, ktorý umožňoval dramatické úpravy viery. Okrem neustále sa zhoršujúcich sexuálnych škandálov bol takmer každý aspekt krízy, ktorú teraz v Cirkvi pozorujme, prítomný už v roku 1988 - teda v roku keď sa arcibiskup Lefebvre rozhodol vysvätiť štyroch biskupov. V článku z 21. marca 2011 k blahorečeniu pápeža Jána Pavla II. možno nájsť príklady niekoľkých problémov pontifikátu Jána Pavla II., ktoré už vtedy boli také zlé, ako sú teraz za Františka. Najzásadnejší rozdiel je ale v tom, že zatiaľ čo Ján Pavol II. prispieval k šíreniu falošného náboženstva rúškom údajnej zbožnosti – dokázal napríklad, že bozkávanie Koránu vyzeralo zbožne – František má teraz za úlohu prezentovať falošné náboženstvo svetu, ako groteskné majstrovské dielo Satana a jeho globalistických prisluhovačov.
Ak by arcibiskup Lefebvre zomrel, alebo sa rozhodol vzdať sa boja ešte pred vysvätením biskupov, Rím by s radosťou skonfiškoval jeho „vlajku tradície“ a len málokto (alebo nikto) z nás by mal to veľké požehnanie zúčastniť sa tridentskej omše dňa pravidelne. Arcibiskup by sa vyhol exkomunikácii, ale prišli by sme o omšu, ktorú milujeme. Katolíci môžu mať pochybnosti o mnohých krokoch arcibiskupa i FSSPX, ale tradičnú omšu máme len preto, pretože on bol ochotný sa nesmierne obetovať - za omšu aj za integritu viery.
Napriek tomu nám vo všeobecnosti záleží viac na prístupe k tridentskej omši ako na našej schopnosti slobodne bojovať proti bludom, ktoré arcibiskup Lefebvre tak dobre videl. Okrem Satana sa však nepriatelia Cirkvi zaujímajú o omšu pravdepodobne len do tej miery, do akej predstavuje vlajku pravého katolicizmu, ktorý je prekážkou ich protikatolíckym a globalistickým programom. Mnohí z týchto nepriateľov si na základe skúseností uvedomili, že tridentská omša nakoniec vedie duše k tomu, aby sa postavili proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, ale už po niekoľko desaťročí sú ochotní vymeniť prístup k omši za ústupky alebo mlčanie. Pre nich je to jednoduchá súvaha nákladov a výnosov a až do Traditionis Custodes bolo pre nich povolenie tridentskej omše jasným benefitom.
A preto, keby nebolo zvrátenej túžby Ríma roztrhať zástavu tradičného katolicizmu, ktorú drží FSSPX, neexistovala by žiadna Ecclesia Dei Afflicta ani Summorum Pontificum, ktoré umožnili väčší prístup k tridentským omšiam mimo FSSPX. V tomto zmysle pociťujeme veľkú stratu, ktorú spôsobilo Tradionis Custodes len preto, že vytrvalosť FSSPX v nesení vlajky predkoncilnej doktríny podnietila Rím, aby udelil katolíkom mimo FSSPX väčší prístup k tridentskej omši. Ak by FSSPX z tejto bitky vycúvalo, rímski nepriatelia tradície by stratili motiváciu mávať návnadou tridentskej omše, ktorá má odlákať duše od FSSPX. Môžeme (a mali by sme) kričať zo striech, že tridentská omša nebola nikdy zrušená, ale realita je taká, že v Ríme si spočítali náklady a výnosy a František a jeho spolupracovníci už nevidia benefit v trpení tridentskej omše. Naša úloha a zodpovednosť je prijať Božiu milosť a vidieť to tak, ako to je, a reagovať so svätosťou a horlivosťou, ktorá rozbije ich diabolské kalkulácie.
To nás privádza ku skrytým požehnaniam Traditionis Custodes.
Mnohí komentátori si všimli, že Traditionis Custodes opúšťa predstavu, že medzi Druhým vatikánskym koncilom a tradičnou katolíckou vierou existovala niekedy kontinuita. Táto jasnosť je sama osebe veľkým požehnaním, no môžeme vidieť aj iné. Ako hovorí o. Davide Pagliarani, generálny predstavený SSPX, vo svojej reakcii z 23. júla 2021 na Traditionis Custodes, Boh to dovolil pre naše dobro: „Keďže to všetko dovolil Všemohúci Boh, je to určite pre väčšie dobro.“
Toto požehnanie môžeme vidieť najmenej piatimi spôsobmi: väčšie docenenie tridentskej omše; príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou; oveľa väčšia istota, ako mal arcibiskup Lefebvre v roku 1988, že robíme správne; zdôraznenie toho, čoho sa nepriatelia najviac obávajú; a spojenie so zjaveniami z Fatimy a Akity.
