Pápež František presadzuje synodalitu: každý by mal mať právo rozprávať, každý by mal byť vypočutý. To sa ale ťažko stalo v prípade jeho nedávno zverejneného motu proprio Traditionis Custodes, cisárskeho ediktu, ktorým musí byť okamžite ukončená tradičná latinská omša. František tak preškrtol Summorum Pontificum, motu proprio pápeža Benedikta, ktoré dávalo široký priestor starej omši, hrubou červenou čiarou.
Skutočnosť, že František tu používa „prísny rozkaz“ a nepripúšťa akékoľvek diskusie, naznačuje, že stráca autoritu. Bolo to zrejmé už skôr, keď Konferencia biskupov Nemecka nereagovala na pápežove rady týkajúce sa jej procesu synodality. To isté sa stalo v Spojených štátoch, keď pápež František vyzval Konferenciu biskupov, aby nepripravovala dokument o dôstojnom prijímaní. Pápež si musí myslieť, že teraz, keď hovoríme o tradičnej omši, bude lepšie [v tomto prípade] už nedávať rady, ale radšej vydať príkaz na popravu!
Použitý jazyk veľmi pripomína vyhlásenie vojny. Každý pápež od čias Pavla VI. vždy nechával priestor pre starú omšu. Ak boli urobené nejaké zmeny tohoto prístupu, išlo o menšie revízie – pozrite napríklad indulty z roku 1984 a 1989. Ján Pavol II. pevne veril, že biskupi by mali byť veľkorysí v povoľovaní tridentskej omše. Benedikt otvoril dvere dokorán so Summorum Pontificum: „Čo bolo sväté kedysi, je sväté aj teraz.“ František cez Traditionis Custodes prudko zabuchol dvere. Pripadá mi to ako zrada a je to facka do tváre jeho predchodcom.
Mimochodom, cirkev nikdy nezrušila žiadne liturgie. Dokonca ani Trident [tak neurobil]. František túto tradíciu úplne porušuje. Motu proprio obsahuje stručne a silne niektoré návrhy a príkazy. Veci sú podrobnejšie vysvetlené pomocou sprievodného listu. Toto vyhlásenie obsahuje niekoľko faktických chýb. Jednou z nich je tvrdenie, že to, čo urobil Pavol VI. po Druhom vatikánskom koncile, je to isté, čo urobil Pius V. po Tridente. To je veľmi ďaleko od pravdy. Pamätajte, že pred Tridentom boli v obehu rôzne prepísané rukopisy a na rôznych miestach sa objavovali lokálne liturgie. Situácia bola zmätená.
Tridentský koncil chcel obnovenie liturgie, odstránenie nepresnosti prepisov a preverenie ich pravovernosti . Tridentskému koncilu nešlo o prepisovanie liturgie, ani o nové prídavky, nové eucharistické modlitby, nový lekcionár či nový kalendár. Všetko bolo o zabezpečení neprerušenej organickej kontinuity. Misál z roku 1570 sa vracia k misálu z roku 1474 a tak ďalej až do štvrtého storočia. Od štvrtého storočia existovala kontinuita. Po pätnástom storočí existujú ďalšie štyri storočia kontinuity. Z času na čas došlo nanajvýš k niekoľkým menším zmenám – pridaný sviatok, spomienka alebo rubrika.
Druhý vatikánsky koncil v dokumente Sacrosanctum Concilium žiadal o liturgické reformy. Ak uvážime všetky okolnosti išlo o pomerne konzervatívny dokument. Latinčina sa mala zachovať, gregoriánsky chorál si mal ponechať svoje legitímne miesto v liturgii. Vývoj, ktorý nasledoval po Druhom vatikánskom koncile, je však veľmi vzdialený dokumentom koncilu. Neslávne známy „duch koncilu“ sa v samotných koncilových textoch nikde nenachádza. Len 17 % orácií starého Tridentského misála je v novom misáli Pavla VI. bezo zmeny. Sotva sa dá hovoriť o kontinuite, o organickom vývoji. Benedikt si to uvedomoval, a preto dal Starej omši dostatok priestoru. Dokonca povedal, že nikto nepotrebuje dovolenie aby ju slúžil („čo bolo sväté vtedy, je sväté aj teraz“).
Pápež František sa teraz tvári, že jeho motu proprio patrí k organickému rozvoju Cirkvi, čo úplne odporuje realite. Tým, že prakticky znemožnil latinskú omšu, sa napokon vymkol odvekej liturgickej tradícii rímskokatolíckej cirkvi. Liturgia nie je hračkou pápežov; je dedičstvom Cirkvi. Stará omša nie je o nostalgii či vkuse. Pápež by mal byť strážcom Tradície; pápež je záhradník, nie výrobca. Kánonické právo nie je len záležitosťou pozitívneho práva; existuje aj niečo ako prirodzený zákon a božský zákon, a navyše existuje niečo ako tradícia, ktorú nemožno len tak zahodiť.
To, čo tu robí pápež František, nemá nič spoločné s evanjelizáciou a ešte menej s milosrdenstvom. Je to skôr ideológia.
Choďte do ktorejkoľvek farnosti, kde sa slúži stará omša. čo tam nájdete? Ľudí, ktorí len chcú byť katolíkmi. Vo všeobecnosti to nie sú ľudia, ktorí sa zapájajú do teologických sporov, vačšina ani nie je proti Druhému vatikánskemu koncilu (hoci sú proti spôsobu, akým bol realizovaný). Milujú latinskú omšu pre jej posvätnosť, jej transcendenciu, spásu duší, ktorá je jej ústredným prvkom, pre dôstojnosť liturgie. Stretávate tam veľké rodiny; ľudia sa cítia vítaní. Slávi sa len na malom počte miest. Prečo to chce pápež ľuďom odoprieť? Vrátim sa k tomu, čo som už povedal: je to ideológia. Alebo Druhý vatikánsky koncil – vrátane jeho implementácie so všetkými jeho odchýlkami – alebo nič! Relatívne malý počet veriacich (mimochodom ich počet rastie, keďže Novus Ordo sa rúca), ktorí sa cítia ako doma v tradičnej omši, musí byť a bude vykorenený. To je ideológia a zlo.
Ak naozaj chcete evanjelizovať, byť skutočne milosrdní, podporovať katolícke rodiny, potom majte v úcte tridentskú omšu. Od vydania motu proprio sa stará omša nesmie slúžiť vo farských kostoloch (kde teda?); potrebujete výslovné povolenie od svojho biskupa, ktorý to môže povoliť len v určité dni; pre tých, ktorí budú v budúcnosti vysvätení a chcú sláviť starú omšu, musí biskup požiadať o povolenie z Ríma. Ako diktátorskí, nepastorační, aký nemilosrdní ešte chcete byť!
František v článku svojho motu proprio nazýva Novus Ordo (súčasnú omšu) „jedinečným vyjadrením Lex Orandi rímskeho obradu“. Preto už nerozlišuje medzi riadnou formou (Pavol VI.) a mimoriadnou formou (tridentská omša). Vždy sa hovorilo, že oboje je vyjadrením Lex Orandi, nielen Novus Ordo. Zdôrazňujem, stará omša nebola nikdy zrušená! Od Bergoglia som nikdy nepočul o mnohých liturgických prešľapoch a priestupkoch, ktoré sa vyskytujú v nespočetných farnostiach. Vo farnostiach je možné všetko – okrem tridentskej omše. Nasadili sa všetky zbrane len, aby sa odstránila stará omša.
Prečo? Preboha, prečo? Čo je za Františkovou posadnutosťou vymazaním[1] tejto malej skupiny tradicionalistov? Pápež by mal byť strážcom tradície, nie žalárnikom tradície. Kým Amoris Laetitia vynikala nejasnosťou a vágnosťou, Traditionis Custodes je úplne jasným vyhlásením vojny.
Mám podozrenie, že František si týmto motu proprio strieľa do nohy. Pre Bratstvo sv. Pia X. to bude dobrá správa. Nikdy si nemysleli, ako veľmi raz budú pápežovi Františkovi zaviazaní.
Rob Mutsaerts, pomocný biskup z ‘s-Hertogenbosch (Bois-le-Duc), Holandsko
[1] Poznámka prekladateľa: Biskup tu používa mocné nemecké slovo ausradieren, ktoré použil Hitler, keď hovoril o vymazaní miest z mapy: „Wir werden ihre Städte ausradieren.“
