Keď sa niekto obráti na nás s otázkou, čo na to všetko povie boží štát, aká je jeho mienka o cieľoch dobra a zla, odpoveď znie: Večný život je najvyšším dobrom a večná smrť najväčším zlom. Musíme správne žiť, aby sme jedno dosiahli, a druhému unikli. Preto sa hovorí: »Spravodlivý žije z viery« (Habakuk 2, 4; Gal. 3, 11). Vo viere musíme túžiť po svojom konečnom dobre, lebo tu ho ešte nevidíme. Sám čnostný život nie je dielom našich síl, ak nás, o to prosiacich a veriacich, neposilní ten, ktorý nám dal vieru, ktorou veríme, že dostaneme od neho pomoc.
Tí zas, čo si mysleli, že cieľ dobra a zla je v tomto živote, a najvyššie dobro videli v tele alebo v duši alebo v oboch, aby som to jasnejšie povedal, buď v rozkoši, buď v čnosti, buď v oboch; alebo v pokoji, buď v čnosti alebo v oboch; alebo v rozkoši, spojenej s pokojom, buď v čnosti, buď v jednom i druhom; alebo v prvých daroch prírody, buď v čnosti, buď v jednom i druhom; — všetci tí sa chceli stať blaženými už tu a v čudnom nerozume chceli oblažiť seba samých. Pravda sa im vysmieva ústami proroka: »Pozná Pán myšlienky ľudské«, alebo ako Pavol uviedol to svedectvo: »Pán poznal myšlienky múdrych, že sú márne« (Žalm 93, 11; I. Kor. 3, 20).
Naozaj, čí jazyk by mohol a mal taký prúd výrečnosti, aby mohol vypovedať biedu tohto života? Veľmi dojímavú žalobu podáva Cicero vo svojej »Úteche« nad smrťou dcéry, a predsa koľko je toho, čo povedal? Aj tie veci, ktoré menujeme prvými dobrami, kedy, kde a ako môžu byť v tomto živote tak trvalé, aby nimi neotriasol nejaký nečakaný prípad? Ktorá bolesť, opak rozkoše, ktorý nepokoj, opak pokoja, nemôže zasiahnuť telesný život múdreho? Určite každé poškodenie a ochromenie údov kazí celistvosť človeka, každé znetvorenie ničí krásu, každá nevoľnosť zdravie, každá únava silu, každý druh ohlušenia alebo meravosti pohyblivosť. A čo z toho všetkého nemôže postihnúť telesné jestvovanie múdreho? Aj držanie a pohyb tela, keď sú ladné a primerané, počítame ich k prvým darom prírody. Čo potom, keď sa od choroby začnú údy triasť? Keď sa skriví chrbtová kosť, že sa ruky dotýkajú zeme a človek sa stáva ako by štvornožcom? Nie je tu zničená všetka krása a všetok pôvab v držaní tela? Potom prvovrody ducha, ako ich voláme, medzi ktoré počítame predovšetkým päť smyslov a rozum, lebo pomáhajú pochopiť a poznať pravdu. Aké nepatrné a bezvýznamné je to, čo zostane zo smyslov, keď niekto ohluchne alebo oslepne, aby sme len toto spomenuli. Kam sa utiahne rozum a poznanie, kde spia, keď niekto v nemoci stratí rozum? Človek by plakal a slzy ronil, keď si pomyslí alebo aj vidí, ako blázni často tárajú nesmyselné reči alebo aj robia veci, ktoré nesúhlasia s tým, čo pokladali za dobro, a nesúhlasia s ich zvyčajným správaním sa a so všeobecnou mravnosťou. Čo mám povedať o tých, ktorí trpia záchvatmi zlého ducha? Nevedno, kde je schované a zahrabané ich poznanie, keď zlý duch používa ich telo a dušu podľa svojej vôle. Kto sa môže s určitosťou spoľahnúť, že také nešťastie sa nemôže prihodiť aj múdremu? Napokon aké a koľké je chápanie pravdy v tomto tele, kde, ako čítame v pravdivej knihe Múdrosti: »Porušiteľné telo obťažuje dušu a zemské prebývanie potláča smysel mnoho mysliaceho« (Múdr. 9, 15)? Nápor alebo snaha po činnosti, ak správne po latinsky označujeme to, čo Gréci označujú slovom ormé, patrí tiež k prvým darom prírody a či nie je to isté, čo riadi poľutovaniahodné pohyby bláznov a skutky, ktorých sa hrozíme, keď sa poruší činnosť smyslov a rozum zatemní?
A teraz čnosť, ktorá nepatrí medzi prvé dobrá prírody, lebo len po nich býva uvedená náukou, keď si nárokuje vrchol medzi ľudskými dobrami, čo iného robí, ak nie ustavičný boj s neresťami nie vonkajšími, ale vnútornými, a nie s cudzími, ale so svojimi vlastnými? Najmä tá čnosť, ktorá sa po grécky menuje sofrosiné, po latinsky temperantia, miernosť ktorá uzdí nízke žiadosti, aby nezviedly ducha na privolenie a nestrhly ho k nejakej hanebnosti. Je to skutočne neresť, keď, ako hovorí apoštol: »Telo žiada proti duchu«, a tej neresti opačná je čnosť, keď »Duch žiada, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, takže nemôžete robiť, čo by ste chceli« (Gal. 5, 17). Čo chceme urobiť, keď chceme dosiahnuť cieľ najvyššieho dobra, ak len nie to, aby telo nežiadalo proti duchu, aby v nás nebolo vôbec tej neresti, proti ktorej duch požiada? Tu na zemi to pri najlepšej vôli nedosiahneme, preto sa uspokojíme s tým, aby sme s božou pomocou aspoň toľko dosiahli, aby sme nepovolili telu, túžiacemu proti duchu, poddaním sa ducha a dobrovoľným privolením sa nedali strhnúť na hriech. Božechráň, aby sme mali istotu o dosiahnutej blaženosti, kým sme v tomto vnútornom boji, o blaženosti, ktorú chceme dosiahnuť víťazstvom. Lenže kto je až natoľko pevný duchom, aby bol prostý akéhokoľvek boja proti telu?
Aká je to čnosť, ktorú menujú opatrnosťou? Či nerozlišuje svojou bdelosťou dobro od zla, aby do túžby po dobre a do úsilia vyhnúť sa zlu nevklzol nejaký omyl? Tým aj vydáva svedectvo, že sme uprostred zla, alebo že zlo je v nás. Učí nás, že zlom je súhlasiť s hriechom a dobrom je nesúhlasiť s hriechom žiadostivosti. Avšak to zlo, s ktorým nesúhlasiť nás učí opatrnosť, a miernosť zapríčiní, že nesúhlasíme, predsa ani opatrnosť, ani miernosť nevyničia zlo zo života. A či spravodlivosť,ktorej úlohou je dať každému, čo mu patrí, čím vzniká v človeku akýsi spravodlivý poriadok, že duša sa podrobí Bohu a telo duši, a teda Bohu telo aj duša, či tá čnosť nedokazuje, že ešte dosiaľ pracuje na diele, a nie, že odpočíva po vykonanom diele? O toľko menej sa duša podriaďuje Bohu, o čo menej vo svojej mysli chápe Boha. O toľko menej sa podrobuje telo duši, čím viac túži proti duchu. Kým je v nás táto choroba, tento mor, táto nemoc, ako môžeme byť zdraví? A ak sme nie zdraví, ako sa opovážime nazvať blaženými, a to konečnou blaženosťou? Tá čnosť, ktorá sa volá zmužilosť, je svedkom toho, že pri akejkoľvek veľkej múdrosti zlo prebýva medzi ľuďmi a povinnosťou zmužilosti je zlo trpezlivo znášať. Čudujem sa, s akou bezočivosťou môžu stoickí filozofi tvrdiť, že to zlo nie je zlom a keby vraj bolo toľké, aby ho múdry nemohol alebo nemal znášať, povinný je vziať si život a vysťahovať sa z tohto sveta. Taká hlúpa je pýcha týchto ľudí, ktorí si myslia, že tu je cieľ dobra a že sami od seba budú blažení, že ich mudrc, ako ho opisujú vo svojej podivnej namyslenosti, hoci bude oslepnutý, ohluchnutý, hoci onemie a ochromie na tele, hoci ho budú bolesti trápiť a postihne ho zlo, aké si len možno vymyslieť, takže je prinútený si až život vziať, tí stoici sa nehanbia ešte aj takýto život pomenovať blaženým. Pekný blažený život, ktorý musí hľadať pomoc smrti, aby sa mohol zakončiť! Ak je blažený, treba v ňom zostať! Lež ak sa pre zlo uteká zo života, ako ho možno nazvať blaženým? Alebo ako tie bolesti a nešťastia nie sú zlom, keď premáhajú zmužilosť, ktorá je dobrom? Okrem toho nútia zmužilosť, že nielen pred nimi ustupuje, ale aj šialene tvrdia, že život je blažený, ale treba sa mu vyhnúť. Kto je taký slepý, aby nevidel, že niet príčiny vyhýbať sa životu, keď je blažený? Ale ak priznávajú, že pre ťažké bremená, tlačiace život, treba sa mu vyhnúť, prečo neohnú tvrdý krk pýchy a nepriznajú sa, že život je nešťastný? Prosím, či sa Cato zabil z trpezlivosti alebo z netrpezlivosti? Nebol by to spravil, keby nebol netrpezlivosťou znášal Cézarovo víťazstvo. Kde je tu zmužilosť? Veru ustúpila, veru podľahla, veru bola tak premožená, že sa pozbavila blaženého života, opustila ho a hanebne utiekla od neho. Či už nebol vtedy život blažený? Bol nešťastný! Ako teda niet na svete zla, keď život urobilo nešťastným a hodným toho, aby bolo treba utekať od neho?
Tí zas, ktorí priznávajú, že zlo na svete jestvuje, peripatetici a staroakademici, ktorých náhľad bráni aj Varro, hoci hovoria o tých veciach prijateľnejšie, ale zastávajú ten blud, že aj pri zle, ktoré keby bolo aj toľké, že by sa ho ten, kto ho trpí, musel pozbaviť svojou dobrovoľnou smrťou, že predsa je len život blažený. Varro hovorí: »Zlé sú utrpenia a telesné muky a o toľko horšie, o koľko môžu byť väčšie; aby si sa ich pozbavil, treba sa pozbaviť života«. Akého to života, prosím? »Toho, ktorý zaťažujú toľké zlá«. Či naozaj je blažený život medzi toľkými zlami, pre ktoré treba ujsť zo života? Či preto je blažený, že ti je dovolené smrťou sa vyhnúť zlám? A čo ak z nejakého rozhodnutia božieho budeš v nich držaný a nebudeš môcť zomrieť, ale ani sa ich pozbaviť? Až potom by si povedal, že toto je nešťastný život. Nie preto nie je biedny, že sa ho môže človek rýchlo zbaviť, lebo ak je večný, aj ty sám ho pomenuješ biednym. Nie preto, že je krátky, nemá sa vidieť nijaká bieda. Alebo čo je ešte nezmyselnejšie, preto, že je to život krátky, pomenovať ho blaženosťou. Veľká je sila toho zla, ktoré zdolá človeka, podľa nich aj múdreho, aby sa pozbavil ľudského jestvovania; keď hovoria, a to pravdivo, že je to nejako hlas prírody, najprvší a najsilnejší, aby sa človek smieril so sebou, a preto prirodzene vyhýbal smrti, a tak si bol priateľom, aby chcel a úporne túžil byť živou bytosťou a chcel žiť v spojení tela a duše. Veľká je sila toho zla, ak ono prekonáva prirodzenú túžbu po živote, ktorá zapríčiňuje, že všetkými spôsobmi, všetkou silou a úsilím vyhýbame smrti. A to tak prekonáva, že sa žiada to, čomu sa predtým hľadelo uniknúť. A ak sa nemôže odinakiaľ získať, sám si ju spôsobí (smrť). Veľká sila je v zlách, ktoré robia zmužilosť vrahom, ak ju ešte možno zmužilosťou nazvať, keď je tak premožená zlom, že človeka, ktorého zmužilosť, ako čnosť, vzala pod ochranu, nielen že nevie zachovať trpezlivosťou, ale sama je prinútená zabíjať. Je pravda, múdry má trpezlivo znášať aj smrť, ale takú, ktorá príde odinakiaľ; podľa týchto filozofov, keď je niekto donútený sám seba usmrtiť, to musia aj oni sami priznať, že jestvujú nielen zlá, ale aj neznesiteľné zlá, ktoré človeka doženú do takého zločinu. Život, na ktorý dolieha ťarcha toľkých a takých nešťastí, lebo je vystavený náhodám, nebolo by možno nazvať blaženým, keby ľudia ktorí tak tvrdia, keď sú premožení valiacimi sa nešťastiami, ustupujú pred zlom tým, že si zapríčinia smrť, keby tí istí ľudia premožení istými dôvodmi v hľadaní blaženého života, ráčili ustúpiť pravde a nenazdávali sa, že v tejto smrteľnosti sa treba radovať z dosiahnutého cieľa najvyššieho dobra.
Tu aj samotné čnosti, nad ktoré v človekovi niet nič lepšieho a užitočnejšieho, čím väčšiu pomoc poskytujú proti sile nebezpečenstiev, námah a bolestí, tým určitejšie svedectvo vydávajú o existencii biedy. Ak sú to pravdivé čnosti, ktoré môžu byť len v ľuďoch opravdivej zbožnosti, nechvália sa tým, že majú v moci, aby ľudia, majúci tie čnosti, netrpeli nijakú biedu, lebo pravdivá čnosť neklame, aby mohla tak povedať. Miesto toho povedia, že môžu urobiť, aby sa ľudský život, ktorý pre množstvo dočasných ťažkých utrpení musí byť smutný, stal blaženým nádejou v budúci život, a aj ako by spaseným. Ako môže byť blažený život, ktorý ešte nie je spasený? Preto aj apoštol Pavol hovorí nie o nerozumných, netrpezlivých, nezdržanlivých a nespravodlivých, ale o tých, ktorí žijú podľa opravdivej zbožnosti, a preto aj čnosti, ktoré majú, majú ich opravdivé: »Lebo v nádeji sme boli spasení! A nádej, ktorú by sme videli (splnenú), nebola by nádejou. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu nádejal? Ale ak sa nádejíme tomu, čo nevidíme, to musíme trpezlivo očakávať.« (Rim. 8, 24—25.) Ako sme teda nádejou spasení, tak isto sme nádejou blažení. Spasenie a blaženosť tu ešte nemáme uskutočnené v rukách, ale len ich očakávame v budúcnosti. A to »trpezlivo«, lebo sme zahrnutí všelijakým zlom, ktoré musíme trpezlivo znášať, kým nedôjdeme do toho dobra, kde budeme mať všetko, čo nám bude poskytovať nevýslovnú radosť, a tam už nebude ničoho, čo by sme museli znášať. Táto spása, ktorá bude v budúcom veku, bude súčasne aj konečnou blaženosťou. Keďže filozofi, ktorí nevidia tú blaženosť, nechcú v ňu veriť, namáhajú sa čím pyšnejšou, tým klamlivejšou čnosťou zadovážiť si tu falošnú blaženosť.
Sv. Aurelius Augustín: Boží štát (Ad Marcellinum DE CIVITATE DEI contra paganos libri viginti duo), vychádza v preklade Dr. Mateja Pätoprstého, Štefana Diana a Jána Kováča ako 9. a 10. sväzok edície Svet, seria B, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Roku Pána 1948.
