II. Hlavná opozícia #2 Antiklerikalizmus
Antiklerikalizmus je zjednodušene definovaný ako nenávisť alebo nedôvera voči všetkým katolíckym náukám a kléru. Prečo je v protestantských kultúrach toľko antiklerikalizmu? Musí to byť preto, lebo Katolícka cirkev je univerzálna a uznáva samú seba ako pravé a univerzálne Božie slovo. To ide proti zmyslu protestantizmu, pretože protestantizmus bol od svojho počiatku náboženstvom samostatných národov, ktoré presadzovali nároky svojich národných siekt proti nároku univerzálnej Cirkvi, ktorá by zjednotila všetky národy v jedinej univerzálnej Pravde, ktorú hlásal Ježiš. Vernosť ku Kristovej pravde musí byť v protestantskej mysli rozdelená, alebo deliteľná, a to vysvetľuje, prečo sú protestantské sekty, ktoré sa navzájom dosť líšia, zároveň úplne odlišné od Cirkvi, ktorú vnímajú ako spoločného nepriateľa. Keď hovoríme o Cirkvi, Belloc píše:
Chce zabrať v ľudskom myslení viac, než len miesto, ktoré zaujíma vlastenectvo; chce ovplyvňovať celú spoločnosť, nie len jej časť, a ovplyvňovať ju ešte dôkladnejšie ako spoločný jazyk... Nepripúšťa tézu, že zákonodarstvo a vládne opatrenia, ktoré sú v Jej očiach nemorálne, sa Jej netýkajú; že v kresťanstve, ktoré Ona vybudovala, musí mlčaním a súhlasom tolerovať to, čo je odsúdeniahodné.
Liberálne zmýšľanie však trvá na právach obidvoch strán a na tom, že Cirkev nesmie prerušiť jeho poslanie slúžiť svetu, telu a diablovi. Preto doktrína o odluke Cirkvi od štátu. Štát nechá Cirkev na pokoji, ale iba vtedy, ak Cirkev nechá na pokoji štát. Vernosť Kristovi musí ustúpiť Caesarovi. Slobodomurári, už od Thomasa Jeffersona, boli organizovaní ako armáda a organizovane sa postavili proti každému záujmu Katolíckej cirkvi. Nepriateľstvo slobodomurárov voči Cirkvi je celosvetové. Je slabšie v spoločnostiach, kde je Cirkev už slabá, ale nesmierne tam, kde je silná. Podľa Belloca antiklerikálne zmýšľanie vie, že v konečnom dôsledku s Katolíckou cirkvou vedie súboj na život a na smrť a jeho nepriateľské útoky sa dovtedy neskončia. Belloc obšírne hovorí o úpadku antiklerikálneho hnutia vo svojej dobe (1929), ale vzostup Hitlera a pokrok medzinárodného ateistického komunizmu dodali novú energiu a nádej tým, ktorí by radi zničili Cirkev. Od Bellocovej smrti (1953) sa akýkoľvek optimizmus, ktorý Belloc mal, zdá byť rozptýlený udalosťami, ktoré znížili význam náboženstva v našej dobe a veľkou krízou dôvery v morálnu autoritu s mnohé tradičné doktríny Cirkvi, ktorú priniesla liberálna rakovina.
