I. Donum Veritatis
Rozličné doktrinálne dokumenty vydané v priebehu posledných desaťročí objasňujú, že existuje päť kategórií výrokov magistéria. Prvé dve kategórie (ktoré sa týkajú božsky zjavených dogiem, resp. logických dôsledkov týchto dogiem) vyžadujú bezpodmienečný súhlas všetkých katolíkov; tretia kategória (ktorá sa týka reformovateľného, ale stále záväzného teologického a morálneho učenia) formuluje veľmi silnú požiadavku súhlasu; štvrtá (ktorý sa týka prudenciálnych disciplinárnych nariadení) vyžaduje iba poslušnosť, ale nie súhlas; a piata (ktorý sa týka prudenciálneho uplatňovania teologického alebo morálneho princípu na dané okolnosti) nevyžaduje ani poslušnosť, ani súhlas, ale iba úctivé uváženie. Prudenciálnym sa myslí pastoračne prezieravým.
Okrem toho Inštrukcia Donum Veritatis, vydaná CDF pod vedením kardinála Ratzingera, objasňuje, že nie každý nesúhlas s Učiteľským úradom Cirkvi predstavuje nesúhlas takého nežiaduceho druhu, akým sú vinní Küng, Curran a iní:
Ochota lojálne sa podriadiť učeniu Magistéria v záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné, musí byť pravidlom. Môže sa však stať, že teológ v nejakých prípadoch môže klásť otázky o aktuálnosti, forme, či dokonca obsahu magisteriálnych intervencií...
Pri otázke výrokov prudenciálneho charakteru sa mohlo stať, že niektoré dokumenty Magistéria, nie sú uchránené istých nedostatkov. Biskupi a ich poradcovia nie vždy brali do momentánej úvahy každý aspekt alebo celú zložitosť otázky...
Aj keď spolupráca prebieha za tých najlepších podmienok, nemožno vylúčiť, že medzi teológom a učiteľským úradom môže vzniknúť napätie... Ak napätie nepramení z nepriateľských a protichodných tendencií, môže sa stať dynamickým faktorom, stimulom pre učiteľský úrad. a teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy pri praktizovaní dialógu...
Predchádzajúce úvahy sa osobitne vzťahujú na prípad teológa, ktorý by mohol mať vážne ťažkosti s prijatím reformovateľného magisteriálneho učenia z dôvodov, ktoré sa mu zdajú opodstatnené...
Ak napriek lojálnemu úsiliu teológa ťažkosti pretrvávajú, teológ má povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje. Mal by to urobiť v duchu evanjelia a s hlbokou túžbou vyriešiť tieto ťažkosti. Jeho námietky by potom mohli prispieť k skutočnému pokroku a dať podnet pre Učiteľský úrad, aby predložil učenie Cirkvi hlbšie a s jasnejšou prezentáciou argumentov...
Pre verného ducha, oživovaného láskou k Cirkvi, môže byť takáto situácia určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu v tichu a modlitbe, ale s istotou, že ak je pravda naozaj v stávke, nakoniec zvíťazí...
Verejnú opozíciu voči Učiteľskému úradu Cirkvi nazývanú aj „disent“... treba odlíšiť od situácie osobných ťažkostí, o ktorej sme hovorili vyššie.
Koniec citátu. V týchto pasážach je uvedených niekoľko dôležitých bodov. Po prvé, ide tu o možnosť legitímnej kritiky „učenia Magistéria o záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné“ – čo by zahŕňalo výroky Magistéria v tretej kategórii uvedenej hore, ako aj štvrtej a piatej. Ako sa uvádza v pokynoch, súhlas s takýmito vyhláseniami „musí byť pravidlom“, ale tento silný predpoklad súhlasu môže byť prekonaný. Ako?
Ako som uviedolv nedávnom článku pre Catholic World Report, katolícke učenie týkajúce sa spoľahlivosti riadneho Magistéria Cirkvi hovorí, že ak Cirkev po stáročia sústavne vyučovala nejakú doktrínu, nemožno toto učenie považovať za reformovateľné. To je dôvod, prečo liberálni teológovia, ktorí spochybňujú tradičné učenie Cirkvi o veciach, ako je antikoncepcia alebo vysviacka žien, nemajú na čom stáť. Keď Magistérium jednoducho opakovane potvrdzuje takéto tradičné učenie, nesúhlas nemožno ospravedlniť odvolaním sa na pasáže z Donum Veritatis.
Ako poznamenáva teológ William May, legitímny nesúhlas toho druhu, aký má Inštrukcia na mysli, je najpravdepodobnejší, keď sa teológovia „môžu odvolávať na iné učenie Magistéria ktoré je formulované určitejšie a definitívnejšie, s ktorým je podľa ich názoru sporná náuka nezlučiteľna“ (Úvod do morálnej teológie, prepracované vydanie, s. 242). Inými slovami, možnosť legitímnej kritiky magisteriálneho vyhlásenia je najpravdepodobnejšia práve vtedy, keď sa zdá, že toto sporné vyhlásenie je v rozpore s už dlhý čas vyučovanou náukou a nie vtedy, keď toto vyhlásenie opakuje dávno jestvujúcu náuku.
Koniec koncov, existujú prísne hranice toho, čo môže Cirkev a pápeži učiť a Cirkev a pápeži to sami neustále potvrdzovali. Napríklad Prvý vatikánsky koncil učí:
Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby jeho zjavením dali na známosť nejakú novú náuku, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo poklad viery odovzdaný apoštolov.
Podobne aj Druhý vatikánsky koncil učí:
Živý učiteľský úrad Cirkvi... nie je nad slovom Božím, ale slúži mu, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne to počúva, úzkostlivo ho stráži a verne vysvetľuje.
A pápež Benedikt XVI. učil:
Pápež nie je absolútny panovník, ktorého myšlienky a túžby sú zákonom. Práve naopak: Pápežova služba je zárukou poslušnosti Kristovi a jeho Slovu. Nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky, ale musí neustále zaväzovať seba a Cirkev k poslušnosti Božiemu Slovu proti každému pokusu o jeho prispôsobenie alebo rozriedenie a proti každej forme oportunizmu.
Koniec citátu. Predpokladajme teda, že by sa zdalo, že nejaké pápežské vyhlásenie alebo iný magisteriálny dokument sa pokúša zaviesť „nejakú novú doktrínu“ alebo „rozrieďuje“ konzistentné minulé učenie Cirkvi, alebo že by toto učenie „úzkostlivo“ nestráži alebo „verne“ nevysvetľuje.“ Toto by bol najjasnejší možný prípad, v ktorom by teológ mohol vzniesť legitímnu kritiku toho druhu, ktorý uznáva Donum Veritatis.
Druhým dôležitým bodom, ktorý si treba všimnúť z citovaných pasáží, je, že Donum Veritatis potvrdzuje, že teológ nielenže môže mať právo vzniesť námietky, ale v niektorých prípadoch má dokonca „povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje. “ Dokument reálne učí, že „námietky teológa by potom mohli prispieť ku skutočnému pokroku“ a byť „stimulom pre učiteľský úrad aj pre teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy“. Inými slovami, Cirkev nielen toleruje kritiku za okolností, ako sú tie, o ktorých sa hovorí, ale uznáva, že takáto kritika môže byť dobrá vec a služba Magistériu.
Tretím a celkom pozoruhodným uznaním v týchto pasážach z Donum Veritatis je, že pre teológa, ktorý vznáša takúto legitímnu kritiku, „takáto situácia môže byť určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu.“ Inými slovami, Cirkev výslovne pripúšťa možnosť, že nie neomylný akt Magistéria môže byť natoľko chybný, že teológ, ktorý ho s úctou kritizuje a ktorý zastáva „pravdu“, môže pre tento chybný akt magistéria nespravodlivo „trpieť“.
Štvrtý bod, ktorý treba zdôrazniť, je, že Donum Veritatis výslovne hovorí, že legitímna kritika nedostatočných vyhlásení Magistéria nepredstavuje „nesúhlas (disent)“ s učením Cirkvi, ako sa tento výraz zvyčajne chápe. Ako dokument ďalej podrobne vysvetľuje, to, čo Cirkev odsudzuje ako „disent“, má čo do činenia s „postojmi všeobecnej opozície proti cirkevnému učeniu“, aké sa objavili po Druhom vatikánskom koncile. Tento duch nesúhlasu, hovorí Donum Veritatis, má tieto vlastnosti:
- Vychádza z „ideológie filozofického liberalizmu, ktorá preniká myslením našej doby“ a ktorá stavia „slobodu myslenia“ proti „autorite tradície“.
- Považuje „učenie odovzdávané a všeobecne prijímané za a priori podozrivé“ a tvrdí, že „doktríny predkladané bez uplatňovania charizmy neomylnosti... nemajú záväzný charakter, ponechávajúc jednotlivcovi úplnú voľnosť, či ich bude dodržiavať alebo nie.“
- Často pripisuje „normatívnu hodnotu“ modelom spoločnosti ktoré podporujú masmédiá, je ovplyvnený váhou verejnej mienky a snaží sa obmedziť magisteriálne výroky na témy, ktoré verejná mienka považuje za dôležité a nejaké pripustí, tak len súhlasné.
- „Vo svojej najradikálnejšej forme sa zameriava na zmenu Cirkvi formou protestu, ktorým sa inšpiruje v politickej sfére.“
Je teda zrejmé, že „nesúhlas“, ktorý Donum Veritatis kritizuje, je motivovaný teologickým liberalizmom Künga, Currana a kol., ktorý chcú, aby sa Cirkev vzdala tradičného učenia a prispôsobila sa hodnotám prevládajúcim v moderných sekulárnych liberálnych spoločnostiach. Teológ, ktorý by kritizoval pápeža za to, že neopakuje tradičné učenie (ako to urobili stredovekí teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII.), by bol preto opakom „disidenta“.
Piatym bodom, ktorý treba zdôrazniť, je, že kritiku, ktorú povolilo Donum Veritatis, možno vyjadriť verejne. Na tlačovej konferencii o hypotetickom teológovi, ktorý vznáša legitímnu kritiku, ktorú umožňuje Donum Veritatis, kardinál Ratzinger povedal: „Nevylúčili sme všetky možnosti zverejnenia a ani sme ho neuzavreli v mukách“ (citované v Anthony J. Figueiredo, Vzťah magistéria a teológie, s. 370). Ako poznamenáva William May:
Inštrukcia zjavne považuje za správne, aby teológovia zverejňovali svoje „otázky“, pretože hovorí o povinnosti brať vážne námietky vznesené proti ich názorom inými teológmi a revidovať svoje stanoviská vo svetle takejto kritiky – a to je normálne až po tom, čo teológ zverejní svoje otázky uverejnením v odborných teologických časopisoch. (Úvod do morálnej teológie, s. 241-42)
Podobne aj kardinál Avery Dulles poznamenáva, že Donum Veritatis „neobmedzuje vyjadrovanie vlastných názorov vedeckým spôsobom, ktorý by mohol byť verejne publikovaný“ (The Craft of Theology, s. 115).
Toto je zásadný bod. Niektorí katolíci nepravdivo tvrdili, že Donum Veritatis povoľuje iba kritiku, ktorá je vyjadrená súkromne pred príslušnými cirkevnými autoritami. Základom ich názoru je poznámka v Inštrukcii v tom zmysle, že „teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na ‚masmédiá‘, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu“. Ako však jasne uvádza vyhlásenie kardinála Ratzingera, Donum Veritatis v skutočnosti nezakazuje všetku verejne vyjadrenú kritiku. Okrem toho poznámku o „masmédiách“ je potrebné čítať v kontexte, pretože inštrukcia sa téme masmédií venuje na viacerých miestach a zdá sa, že ide skôr o kritiku veľmi špecifického aspektu moderných masmédií, než o používanie masmédií ako takých. Dlhšia pasáž, z ktorej sú práve citované slová, znie takto:
Teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na „masmédiá“, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu, pretože nie snahou vyvolať tlak verejnej mienky prispieva k objasneniu doktrinálnych otázok a slúži pravde.
Koniec citátu. A v kontexte diskusie o zhubnom vplyve „ideológie filozofického liberalizmu“ a jej založenia na „slobode myslenia“ a „proteste“ proti „autorite tradície“, zazneli tieto poznámky:
Fenomén disentu môže mať rôzne podoby. Jeho vzdialené a blízke príčiny sú viaceré…
Svoj vplyv má aj váha manipulovanej verejnej mienky a jej tlak na prispôsobenie sa. Modely spoločnosti podporované „masmédiami“ často nadobúdajú normatívnu hodnotu...
Disent sa niekedy odvoláva aj na istý druh sociologickej argumentácie, ktorá tvrdí, že názor veľkého počtu kresťanov by bol priamym a adekvátnym vyjadrením „nadprirodzeného zmyslu pre vieru“...
[Ale] nie všetky myšlienky, ktoré kolujú medzi Božím ľudom, sú zlučiteľné s vierou. Platí to o to viac, že ľudia môžu byť ovplyvnení verejnou mienkou ovplyvnenou modernými komunikačnými médiami.
Koniec citátu. Je teda zrejmé, že keď Donum Veritatis vyjadruje výhrady voči masmédiám, má na zreteli sekulárne liberálne hodnoty, ktoré dominujú moderným masmédiám a ktoré prostredníctvom nich pretvorili verejnú mienku, a spôsob, akým odbojní teológovia hľadali spojencov v masmédiách s cieľom pretvoriť cirkevné učenie podobným spôsobom. Používanie masmédií ako také nie je zlé. Zlé je tlačiť na Cirkev, aby sa prispôsobila hodnotám, ktoré dominujú moderným masmédiám a verejnej mienke.
Kánon 212 Kódexu kánonického práva ďalej podporuje legitimitu verejných prejavov kritiky. V ňom sa uvádza:
§ 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi.
3. Podľa svojich vedomostí, odbornosti a vážnosti sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb.
Koniec citátu. Táto pasáž objasňuje, že katolíci môžu svoju mienku prejaviť nielen „posvätným pastierom“, ale aj „ostatným veriacim“. Je tiež dôležité poznamenať, že pasáž pridáva niektoré dôležité kvalifikácie. Jednak nám hovorí, že vyjadrené názory by mali odrážať dostatočnú úroveň „vedomostí, kompetencií a vážnosti“. Ani Donum Veritatis, ani kánonické právo nedávajú bianko šek komukoľvek, kto má potrebu sa o niečom vyjadriť. Po druhé, katolíci musia vyjadrovať svoje názory s dostatočnou „úctou k svojim pastierom“.
