KBS v snahe ospravedlniť novo nadobudnutú progresívnu vymoženosť prijímať do ruky aj mimo strašnú pandémiu argumentuje citátom J. Ratzingera z roku 1978 - v ktorom vtedajší mníchovský arcibiskup odmieta spory o to, ktorá forma je lepšia a klasicky referuje na známu pasáž z Mystagogických katechéz Cyrila Jeruzalemského, ktorá opisuje tento spôsob, hoci autorstvo tohoto textu bolo rozporované a text samotný obsahuje i iné, podivné praktiky, ako posväcovanie si očí a iných zmyslov naslinenými prstami, na ktorých by mali byť ešte zvyšky Eucharistie. Ratzinger tiež tvrdí, že prax prijímania na ruku trvala do 9. storočia, čo však nemusí znamenať, že to bol žiadaný a všade vládnuci stav, ale to mohol byť stav endemický, nežiadúci, avšak tolerovaný, pre nemožnosť rázneho a rýchleho odstránenia. Je to jediný dokument, na ktorý sa odvolávajú obhajcovia "obnovenia" tohoto spôsobu. Čo však ani Ratzinger ani KBS nespomína sú výroky a zásahy autorít, pápežov i koncilov proti prijímaniu do ruky, ktoré sú z oveľa staršej doby ako je 9. storočie:
Pápež sv. Sixtus I. (okolo roku 115): "S posvätnými nádobami nemajú manipulovať iní ako tí, ktorí sú zasvätení Pánovi."
Pápež sv. Eutychián (275-283) zakázal veriacim brať do rúk posvätnú hostiu.
Svätý Bazil Veľký, učiteľ cirkvi (330-379): "Právo prijímať sväté prijímanie na ruku je povolené len v čase prenasledovania."Svätý Bazil Veľký považoval prijímanie na ruku za také nezriadené, že ho neváhal považovať za vážny priestupok.
Zaragoský koncil (380) exkomunikoval každého, kto sa odvážil pokračovať v prijímaní svätého prijímania na ruku. Potvrdila to aj synoda v Tolede.
Pápež sv. Lev Veľký (440-461) energicky obhajoval a vyžadoval dôsledné zachovávanie praxe podávania svätého prijímania na jazyk.
Synoda v Rouene (650) odsúdila prijímanie na ruku, aby zastavila rozšírené zneužívanie, ku ktorému došlo v dôsledku tejto praxe a ako ochranu proti svätokrádeži.
Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (680-681)
Zakázal veriacim brať do rúk svätú hostiu, pričom sa priestupníkom hrozilo exkomunikáciou.
Rovnako je treba poukázať, že i samotný Jozef Ratzinger prešiel istým vývojom od roku 1978 do roku 2000, kedy vyšla jeho kniha Duch liturgie. Tento jeho vývoj potvrdzuje aj na vatikánskej webstránke zverejnený dokument, ktorý publikoval úrad pre liturgické slávenie najvyššieho pontifika - Officium de Liturgicis Celebrationibus Summi Pontificis, v roku 2009.
Tu je preklad tohoto dokumentu:
Najstaršou formou rozdávania svätého prijímania bolo pravdepodobne podávanie eucharistie veriacim na ruku. Dejiny liturgie však jasne ukazujú, že proces, ktorý túto prax zmenil, začal veľmi skoro. V časoch cirkevných otcov (2-5 storočie pozn. prekl) sa zrodila a upevnila snaha o obmedzenie svätého prijímania na ruku v prospech podávania svätého prijímania na jazyk. Motivácia pre túto prax je dvojaká:
a) po prvé, vyhnúť sa, nakoľko je to možné, padaniu eucharistických častočiek;
b) po druhé, zvýšiť medzi veriacimi úctu ku skutočnej Kristovej prítomnosti vo sviatosti Eucharistie.Svätý Tomáš Akvinský spomína prax prijímania svätého prijímania iba na jazyk. Potvrdzuje, že dotýkať sa Pánovho Tela náleží len vysvätenému kňazovi.
Preto z rôznych dôvodov, medzi ktorými Anjelský doktor uvádza úctu k Sviatosti, píše: „. . . z úcty k tejto sviatosti sa jej nedotýka nič, iba to, čo je posvätené; preto sú korporál a kalich posvätené a rovnako aj ruky kňaza, aby sa mohli dotýkať tejto sviatosti. Nie je teda dovolené, aby sa jej dotkol niekto iný, iba ak by to bolo nevyhnutné, napríklad ak by spadla na zem, alebo v inom naliehavom prípade“ (Summa Theologiae, III, 82, 3).
Stáročia Cirkev zahaľovala moment svätého prijímania posvätnosťou a najväčšou možnou úctou a neustále sama seba nútila, nakoľko mohla, rozvíjať vonkajšie znaky, ktoré by podporovali chápanie tohto veľkého sviatostného tajomstva. Vo svojej láskyplnej a pastoračnej starostlivosti sa Cirkev starala o to, aby veriaci prijímali sväté prijímanie so správnymi vnútornými dispozíciami, medzi ktorými je na prvom mieste potreba, aby veriaci vnútorne chápali a brali ohľad na skutočnú prítomnosť Toho, ktorého majú prijímať. (Pozri Katechizmus pápeža Pia X., č. 628 a 636). Západná cirkev zaviedla kľačanie ako jeden zo znakov úcty, ktorý je vhodný pre prijímajúcich veriacich. Slávny výrok svätého Augustína, citovaný pápežom Benediktom XVI. v jeho encyklike Sacramentum Caritatis („Sviatosť lásky“) učí: „Nech nikto neje toto Telo bez toho, aby sa mu najprv nepoklonil; zhrešili by sme, keby sme sa mu neklaňali“ (Enarrationes in Ps 98, 9). Kľačanie naznačuje a napomáha adorácií potrebnej pred prijatím eucharistického Krista.
Z tejto perspektívy vtedajší kardinál Ratzinger ubezpečil, že: „Prijímanie dosiahne svoju skutočnú hĺbku len vtedy, keď je podporované a obklopené adoráciou“ [Duch liturgie (Ignatius Press, 2000), s. 90]. Z tohto dôvodu kardinál Ratzinger tvrdil, že „v prospech zvyku kľačať pri svätom prijímaní hovorí stáročná tradícia a je to obzvlášť expresívny znak poklony, ktorý je úplne primeraný vo svetle pravej, skutočnej a podstatnej prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista v konsekrovaných spôsoboch“ [citované z listu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, 1. júla 2002].
Ján Pavol II. vo svojej poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia („Cirkev pochádza z Eucharistie“) napísal v č. 61: „Tým, že Eucharistii dávame zaslúženú dôležitosť a dávame pozor, aby sme nezmenšovali žiadny z jej aspektov alebo nárokov, dávame najavo, že sme si skutočne vedomí veľkosti tohto daru. Vyzýva nás k tomu neprerušená tradícia, ktorá už od prvých storočí zisťuje, že kresťanská komunita je stále bdelá pri strážení tohto „pokladu.“ Cirkev inšpirovaná láskou sa snaží bez straty odovzdať budúcim generáciám kresťanov, svoju vieru a učenie s ohľadom na tajomstvo Eucharistie. Naša starostlivosť o toto tajomstvo nemôže byť nikdy prehnaná, pretože v tejto sviatosti je zhrnuté celé tajomstvo našej spásy‘.
V nadväznosti na učenie svojho predchodcu, počnúc slávnosťou Božieho tela v roku 2008, Svätý Otec Benedikt XVI. začal rozdávať Telo Pánovo kľačiacim veriacim priamo na jazyk.
