Pápež Ján XXIII. podporoval mariánskych minimalistov, ktorí obviňovali mariánskych maximalistov, že ohrozujú ekumenizmus. Pápež Ján XXIII. zasiahol do práce Prípravnej komisie koncilu, dňa 20. júna 1962, a podporil Achille Liénarta (1884 - 1973), francúzskeho kardinála, aby Panne Márii nebol udelený titul „Prostrednica“, ktorý označil ako „nevhodný, ba dokonca škodlivý“.
Cirkev putujúca nahrádza Cirkev bojujúcu
Gérard Philips (1899 - 1972), belgický teológ a kňaz, pôsobiaci na Teologickej fakulte v Leuvene, prepracoval novú pracovnú verziu schémy o Cirkvi, z poverenia Léona-Josepha Suenensa (1904 - 1996), belgického kardinála, ktorá začínala slovami Lumen gentium („Svetlo národov“). Diskusia v koncilovom zhromaždení preukázala existenciu veľkej názorovej rozdielnosti.
Diskusia o ekleziológii, ktorá bola v centre debaty druhého zasadacieho obdobia koncilu, bola zameraná na 4 kapitoly schémy: 1. Tajomstvo Cirkvi v pláne spásy, 2. Hierarchické usporiadanie Cirkvi, 3. Boží ľud a laici, 4. Všeobecné povolanie k svätosti.
Na jednej strane bol tradičný pohľad svätého Róberta Bellarmina (1542 - 1621), talianskeho kardinála a teológa, chápaný v zmysle pápeža Pia XII., a jeho encykliky Mystici Corporis Christi, zo dňa 29. júna 1943. Na druhej strane bola koncepcia „Novej teológie“, najmä Yvesa Congara (1904 - 1995), francúzskeho profesora teológie, dominikána, neskôr kardinála, ktorá stavala proti sebe „Cirkev práva“ a pneumatickú „Cirkev Lásky“. V koncilovej aule stáli proti sebe 2 smerovania: prvé zdôrazňovalo klasické chápanie Cirkvi ako viditeľnej a zároveň neviditeľnej spoločnosti, druhé zvýrazňovalo neviditeľnú a charizmatickú dimenziu na úkor viditeľného a právneho rozmeru.
Frane Franić (1912 - 2007), chorvátsky biskup, navrhol, aby v schéme, v článku 7, obsahujúcej titul „Cirkvi putujúcej“, bol pridaný aj tradičný titul, „Cirkev bojujúca“. F. Franić, biskup, konštatoval:
„Dôvodom môjho návrhu nie je určite túžba provokovať, ktorá je cudzia zvlášť nám, ktorí túžime po cennom poklade náboženského pokoja. Domnievam sa však, ctihodní otcovia, že táto pripomienka má istým spôsobom kľúčový význam pre celý koncil. Pokoj je naozaj najvyššie dobro: Pán Ježiš Kristus sám nazýva sa náš pokoj, ale my nemôžeme dosiahnuť ho a uchovať ani v našej duši, ani v Cirkvi, bez namáhavého a ustavičného každodenného boja. ( ... ). Pokiaľ Cirkev neukážeme jasným spôsobom s takýmto obrazom a v takomto stave, potom skutočne môže ocitnúť sa v stave, ktorý nazýva sa bežne psychologické odzbrojenie. V tomto prípade predstavovali by sme veriacim a svetu Cirkev, ktorej chýba čosi podstatné. A to bolo by na škodu nie len pre našich veriacich, ale pre celý svet. ( ... ). Teda z lásky k svetu, aj k svetu ateistickému, musíme Cirkev nazývať nie len bojujúcou, ale aj robiť všetko pre to, aby takou aj bola.“.
Frane Franić (1912 - 2007), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
F. Franić, biskup, pripomenul základnú pravdu: Cirkev nebude bez nepriateľov nikdy, a títo nepriatelia nie sú abstraktné idey, ale ľudia a skupiny, organizované s cieľom bojovať proti Cirkvi a zničiť ju.
Stefan Wyszyński (1901 - 1981), poľský kardinál, poľský prímas, bol zástancom obrany liturgie a morálnych princípov na koncile, avšak odmietol ideu Cirkvi bojujúcej. S. Wyszyński, kardinál, povedal:
„Bojujúca Cirkev je pojem určite teologický, a má nepochybne veľké zásluhy v univerzálnej ľudskej rodine. Nechceme prehliadať, čo fundamentálna dogmatická teológia učí, alebo verejné právo Cirkvi, ale nemôžeme ignorovať ani situáciu, v akej nachádzajú sa státisíce detí Božej cirkvi. ( ... ). Máme obavy, že tradičné chápanie pojmu Cirkvi bojujúcej v tomto osobitnom psychologickom momente, nahradilo by nakoniec podstatnejšie poňatie Cirkvi, a to Cirkvi oživujúcej (život, svetlo ľudí) a Cirkvi posväcujúcej (buďte svätí). Ľudia našich čias, ktorí majú dar viery, sú proti každému boju, lebo väčšinou, ba povedal by som, takmer vždy, bývajú porazení v tomto boji. Ľudia dôverujú stále radšej Cirkvi, ktorá dáva život a posväcuje, ktorá obraňuje prirodzené práva ľudí, ktorá povzbudzuje a formuje duše, aby podporovali a bránili prirodzený morálny a spoločenský, no predovšetkým, nadprirodzený poriadok vo svete.“.
Mariánski maximalisti a neúspech na koncile
Mariánski maximalisti boli pokračovatelia veľkého mariánskeho hnutia 20. storočia, ktoré po definovaní dogmy o Nanebovzatí, túžilo aj po vyhlásení dogmy o Panne Márii, Prostrednici všetkých milostí.
Na mariánskom kongrese vo Francúzsku, v Lurdoch, v roku 1958, medzi mariológmi vznikli 2 tendencie. Maximalistická tendencia chápala pôvod všetkých privilégií Panny Márie z jej božského materstva, v rámci hypostatického usporiadania. Táto tendencia bola definovaná ako „kristotypická“, zdôrazňovala dôverné spojenie Ježiša Krista a Jeho Matky v jedinom diele spásnej činnosti. Máriino spoluvykupiteľstvo a prostredníctvo pochádzajú z tohto spojenia. Minimalistická tendencia vnímala základ mariológie v paralele medzi Cirkvou a Máriou. Podľa tejto tendencie Máriina úloha je podriadená úlohe Cirkvi, ktorej patrí prvé miesto po Ježišovi Kristovi, a ktorej Mária je len údom, jej privilégiá je potrebné chápať v rámci kresťanského spoločenstva, ktorého Ona je „typom a vzorom“. Táto tendencia nazývala sa ako „cirkevnotypická“.
Karlo Balić (1899 - 1977), chorvátsky teológ, františkán, kňaz, zakladateľ a predseda Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie, vyučujúci na Pápežskej univerzite Antonianum, koncilový poradca, bol vydavateľom a organizátorom mariologických kongresov.
Karlo Balić (1899 - 1977), teológ a kňaz. Zdroj: Wikimedia Commons.
Mons. Antonio Piolanti (1911 - 2001), taliansky profesor teológie a kňaz, charakterizoval K. Balića, slovami:
„Velikán stojaci nad priepasťou protikladov veľkej duše s bezhraničnými horizontmi a nesmiernymi túžbami. V silnom duchovnom výraze tváre tohto hodného syna silného a láskavého Chorvátska, bolo ľahké odhaliť istý druh coincidencia oppositorum (kombinácia protikladov): chlapčenské srdce a zanietenie svätého Hieronyma, materinskú nežnosť a veliteľskú ráznosť, bystrú a prenikavú inteligenciu, neskrotnú a rozhodnú vôľu, tolerantnú veľkorysosť a danteovskú rozhorčenosť.“.
Gabriel Maria Roschini (1900 - 1977), taliansky profesor teológie a kňaz, je autorom mnohých diel z oblasti mariológie. Na základe jeho vytrvalosti bola založená Pápežská teologická fakulta Marianum, dňa 8. decembra 1950. K. Balić a G. M. Roschini boli rozhodujúce postavy mariánskeho maximalizmu na koncile.
Gabriel Maria Roschini (1900 - 1977), teológ a kňaz. Zdroj: Wikimedia Commons.
Sen K. Balića a G. M. Roschiniho, aby bolo vyhlásené prostredníctvo Panny Márie, rozplynul sa v koncilovej aule. K. Balić spomínal v rozhovore s A. Piolantim, na boj, ktorý viedol na koncile pri obhajobe mariánskych privilégií, a povedal so slzami v očiach: „Celé moje dielo vyšlo navnivoč práve tam.“.
Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor Druhého vatikánskeho koncilu“, neznášal vášnivú mariológiu K. Balića, a vo svojom denníku označil ho pohŕdavo za „utáraného vychvaľovača“ „dalmatínskeho pouličného predavača“, „jarmočného vyvolávača“, a „klauna“.
Mariánski minimalisti zasahujú proti mariánskym maximalistom
René Laurentin (1917 - 2017), francúzsky teológ a kňaz, bol významným predstaviteľom mariánskeho minimalizmu. Jeho dielo Mariánska otázka, z roku 1963, prezentovala mariánske hnutie ako „problém“. R. Laurentin, konštatoval v tejto knihe:
„Mariánske hnutie je bezpochyby plodné, prosperujúce, horlivé. Nie je však jeho hojnosť prehnaná? Nie je jeho intenzita nezdravá? Nie je jeho rozvoj príliš špecializovaný a sčasti patologický?“.
René Laurentin (1917 - 2017), teológ a kňaz. Zdroj: Wikimedia Commons.
Minimalistická línia R. Laurentina, francúzskeho mariológa, bola typickou pokryteckou líniou „Tretej strany“: ani „kresťanstvo Panny, ktoré svätý Pavol by nespoznal“, ani „kresťanstvo bez Panny, ktoré nebolo by už katolícke“. Táto línia našla sympatie u moderátorov koncilu a získala aj podporu spoločenských komunikačných prostriedkov, keďže R. Laurentin ako teológ a novinár poznal dobre mechanizmy týchto prostriedkov. R. Laurentin bol vydavateľ a korešpondent z Ríma pre Le Figaro, francúzsky denník, počas koncilu. Podľa R. Laurentina, mariológiu, zameranú na absolútne vyvyšovanie Panny Márie, je potrebné „očistiť“, aby zodpovedala požiadavkám novej teológie a ekumenizmu.
(Poznámka: R. Laurentin bol študentom Jacquesa Maritaina (1882 - 1973), francúzskeho filozofa, ktorý vypracoval myšlienku „nouvelle Chrétienté“, t. j. nového kresťanstva, z ktorej „nová teológia“ čerpala. R. Laurentin bol podporovateľom údajných zjavení Panny Márie v Bosne a Hercegovine, v Medžugorie, čo viedlo k jeho konfliktu s miestnym biskupom. Podporoval aj aktivity Vassuly Ryden (* 1942), dcéry gréckych pravoslávnych rodičov, usadených v Egypte, ktorá prijímala údajne posolstvá od Ježiša Krista a Panny Márie, ktoré zapisovala.).
José Antonio De Aldama (1903 - 1980), španielsky profesor teológie a kňaz, jezuita, jeden z najvýznamnejších mariológov 20. storočia, vyvracal tvrdenia R. Laurentina, uvedené v jeho knihe Mariánska otázka. J. A. D. Aldama poukazoval na mnohé rehoľné kongregácie, spojené s menom Mária, ako na dôkaz veľkého mariánskeho oživenia v 20. storočí, a taktiež na opakované mariánske zjavenia, na pobožnosti, kongresy, púte, mnohé vyhlásenia pápežov, ktorí boli podporovateľmi mariánskeho hnutia. Pápež Pius XII. videl v rastúcej úcte veriacich k Panne Márii „veľmi povzbudivé znamenie čias a neomylný skúšobný kameň na rozlíšenie pravých a falošných kresťanov“. Podstata spočívala v tom, aby postupovalo sa po ceste, ktorá bola už vyznačená.
José Antonio De Aldama (1903 - 1980), teológ a kňaz. Zdroj: Sanlucarreconditaciudad.blogspot.com.
Pápež Ján XXIII. podporoval mariánskych minimalistov, ktorí obviňovali mariánskych maximalistov, že ohrozujú ekumenizmus. Pápež Ján XXIII. zasiahol do práce Prípravnej komisie koncilu, dňa 20. júna 1962, a podporil Achille Liénarta (1884 - 1973), francúzskeho kardinála, aby Panne Márii nebol udelený titul „Prostrednica“, ktorý označil ako „nevhodný, ba dokonca škodlivý“.
Koordinačná komisia koncilu rozhodla, po skončení prvého zasadacieho obdobia, v januári 1963, že schéma O Preblahoslavenej Panne Márii, Matke Cirkvi, bude prerokovávaná nezávisle od schémy O Cirkvi. Predmetná schéma, v časti o úlohe Panny Márie ako Prostrednice, spĺňala očakávania a túžby veľkého počtu biskupov, ktoré vyjadrili vo svojich predprípravných písomných návrhoch, resp. vo „vótach“. Revidovaná Schéma dogmatickej konštitúcie O Panne Márii, Matke Cirkvi, bola zaslaná koncilovým otcom, v máji 1963.
Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ, kritizoval predmetné rozhodnutie komisie a súčasne aj text schválený komisiou, a zaslal list, adresovaný všetkým účastníkom konferencie v Nemecku, vo Fulde, konanej v auguste 1963. K. Rahner varoval, že prijatý text spôsobil by „nepredstaviteľné škody pre ekumenizmus s východnými cirkvami a s protestantmi“. K. Rahner bojoval najviac proti učeniu schémy o prostredníctve Preblahoslavenej Panny Márie, a proti titulu „Prostrednica všetkých milostí“, ktorý jej bol dávaný. Protestanti odmietali kategoricky akýkoľvek formálny podiel Panny Márie na vykúpení a cítili odpor voči výrazu „Prostrednica“, a výrazu „Spoluvykupiteľka“. Konferencia vo Fulde prijala návrhy K. Rahnera, ale v otázke prostredníctva Panny Márie obmedzila sa na kritiku výrazu „Prostrednica všetkých milostí“. Konciloví otcovia z Fuldy predložili návrh oficiálne Generálnemu sekretariátu koncilu. Tento návrh citoval aj protestantské pramene.
Mariánski minimalisti dosahujú víťazstvo na koncile
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, jeden zo zvolávateľov konferencie vo Fulde, vystúpil na koncile, v mene mariánskych minimalistov, v deň otvorenia debaty, dňa 30. septembra 1963. J. R. Frings, kardinál, žiadal, aby schéma O Preblahoslavenej Panne Márii bola začlenená do schémy O Cirkvi, t. j. vložiť do schémy O Cirkvi všetko, čo súvisí s Preblahoslavenou Pannou Máriou, aby ekumenický dialóg s oddelenými bratmi bol tým uľahčený. Diskusia pokračovala vystúpeniami z protichodných táborov.
Kardináli moderátori oznámili, dňa 24. októbra 1963, že pápež Pavol VI. poveril Komisiu pre náuku viery, aby vybrala 2 svojich členov, ktorí mali vysvetliť rozdielne názorové postoje. Rufino Jiao Santos (1908 - 1973), filipínsky kardinál, bol vybraný ako zástanca samostatnej schémy, a Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, jeden zo zvolávateľov konferencie vo Fulde, bol zástancom začlenenia do schémy O Cirkvi. Zmienení kardináli predniesli svoje vzájomne protichodné tézy v koncilovej aule, dňa 24. októbra 1963.
R. J. Santos, kardinál, oznámil 10 dôvodov v prospech samostatnej schémy a poukazoval na to, že Panna Mária je prvým a hlavným členom Cirkvi, ale súčasne je nad Cirkvou. Veriaci považovali by začlenenie schémy O Preblahoslavenej Panne Márii do schémy O Cirkvi za znak zníženia významu mariánskej úcty.
Rufino Jiao Santos (1908 - 1973), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
F. König, kardinál, tvrdil, že veriaci mali by „očistiť svoju mariánsku úctu“, aby nelipli na tom, čo je nepodstatné a druhoradé, a najmä, aby nepoškodili ekumenické snahy.
Koncilové hlasovanie o predmetnej veci, konalo sa dňa 29. októbra 1963. Hlasovalo sa o nasledujúcej otázke:
„Súhlasia konciloví otcovia, aby schéma O Najsvätejšej Panne Márii, Matke Cirkvi, bola revidovaná, a začlenená ako VI. kapitola do schémy O Cirkvi?“.
Za bolo 1114 hlasov, proti bolo 1074 hlasov. Hlasovanie s rozdielom len 40 hlasov bolo víťazstvom mariánskych minimalistov. Porážka konzervatívnych koncilových otcov v tomto prípade bola jedným z dôvodov na snahy o vytvorenie organizácie združujúcej podobne zmýšľajúcich kardinálov a biskupov, ktorí dokázali by účinnejšie bojovať proti predstaviteľom progresívnych síl na koncile. Slabosť konzervatívcov spočívala skôr v neexistencii vlastnej organizačnej formy, než v sile progresivistov.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 38 - 41, 55, 168, 190 - 200. ISBN: 978-80-972597-6-1.
