Koncilový rokovací poriadok stanovoval koncilovým otcom, expertom a personálu povinnosť mlčanlivosti o prácach zhromaždenia. Vatikánske tlačové stredisko nedodržiavalo túto mlčanlivosť, a prezrádzalo mnohé informácie o postupe koncilových prác, najmä pri neformálnych stretnutiach s novinármi a vo svojich bulletinoch.
Nové vedenie koncilu a Cirkev chudobných
Progresivisti pracovali na zmene rokovacieho poriadku koncilu, zameranej na oslabenie moci Rímskej kúrie. Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, predložil pápežovi Jánovi XXIII. návrh, ktorý mal obmedziť právomoci predsedov komisií a stanoviť koordinačný orgán v období medzi zasadaniami, začiatkom decembra 1962.
Možno konštatovať, že od tohto obdobia začína vznikať nové vedenie koncilu, ktoré niektorí autori označovali ako „decembristi“, keďže títo predstavitelia vystúpili v rovnakom duchu začiatkom decembra 1962. Boli to Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kanadský kardinál, Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, a J. A. Döpfner, nemecký kardinál.
Pápež Ján XXIII. nariadil stanovenie komisie poverenej koordinovaním a riadením koncilových prác, dňa 6. decembra 1962, a schválil aj normy, ktoré mali usmerňovať koncil medzi prvými dvoma zasadacími obdobiami. Prvá z nich stanovila, že koncilové komisie budú „skúmať a vylepšovať koncilové schémy ešte raz“ v týchto obdobiach. Nový rokovací poriadok vstúpil do platnosti až za pápeža Pavla VI., dňa 13. septembra 1963. Týmto spôsobom bol vytvorený orgán, ktorý viedol koncil pružnejšie smerom vytýčeným pápežom Jánom XXIII..
G. Lercaro, kardinál, v „programovej reči“, zo dňa 6. decembra 1962, tvrdil, že Druhý vatikánsky koncil mal by byť najmä koncilom „Cirkvi chudobných“. G. Lercaro, kardinál, povedal:
„Toto je hodina chudobných, miliónov chudobných celého sveta, toto je hodina tajomstva Cirkvi, matky chudobných, toto je hodina tajomstva Krista, predovšetkým v chudobných. ( ... ). Nie je to hocijaká téma, ale v istom zmysle jediná téma celého Vatikánskeho koncilu.“.
Spoločenské komunikačné prostriedky a koncil
Druhý vatikánsky koncil bol významnou „mediálnou udalosťou“. Talianska štátna televízia vysielala zábery z tohto koncilu, ktoré hlavné svetové televízne stanice šírili ďalej. Tieto obrazy ovplyvňovali verejnú mienku veľmi zásadne.
Paolo Pombeni (* 1948), taliansky historik, uvádza:
„Verejná mienka z etymologického hľadiska je mienkou filozofov a kultivovaných vzdelancov, ktorí rozmýšľajú na verejnosti. ( ... ). Koncilová revolúcia prebiehala na tejto úrovni nie len v dokumentoch, a nutne podieľali sa na nej tí, ktorí si ju želali, ale aj tí, ktorí bojovali proti nej. Cez koncil, ktorý nedá sa vymazať, vstúpili do tejto novej fázy, pričom dokumenty, ktoré táto revolučná udalosť vyprodukovala, majú váhu zákonov, ktoré sú maximálne prispôsobiteľné, zmeniteľné a ohybné.“.
Domenico Tardini (1888 - 1961), taliansky kardinál, štátny sekretár pápeža Jána XXIII., oznámil plán vytvorenia Tlačového úradu, počas tlačovej konferencie, dňa 30. októbra 1959, na ktorej bolo prítomných viac než 100 novinárov, Tento úrad bol zriadený dňa 18. apríla 1961, a mal poskytovať novinárom aktuálne a presné informácie o jednotlivých fázach koncilu.
Domenico Tardini (1888 - 1961), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Angelo Fausto Vallainc (1916 - 1986), taliansky biskup, bol vedúcim tohto úradu, resp. tlačového strediska koncilu (Sala Stampa). V priebehu 4 zasadacích období koncilu bolo vydaných 176 informačných bulletinov a 141 monografií, resp. špeciálnych štúdií, v 10 jazykoch.
Koncilový rokovací poriadok stanovoval koncilovým otcom, expertom a personálu povinnosť mlčanlivosti o prácach zhromaždenia. Vatikánske tlačové stredisko nedodržiavalo túto mlčanlivosť, a prezrádzalo mnohé informácie o postupe koncilových prác, najmä pri neformálnych stretnutiach s novinármi a vo svojich bulletinoch.
Henri Fesquet (1916 - 2011), francúzsky novinár, spravodajca denníka Le Monde, mal významný vplyv na koncil, a prinášal nové informácie o koncile, takmer každý deň. Mnohí konciloví otcovia vyjadrovali svoje postoje v denníku Le Monde častejšie, než v koncilovej aule.
Hélder Pessoa Câmara (1909 - 1999), brazílsky biskup, významný predstaviteľ progresívnych síl na koncile, považoval H. Fesqueta za svojho priateľa, ktorého využil na šírenie svojich myšlienok. H. P. Câmara, biskup, povedal:
„Hovorím mu to, čo chcem, aby povedal v Le Monde. Sú to nediskrétnosti, ktoré pomáhajú koncilu. Niekedy stačí výrazný novinový titulok, aby prelomili sa ľady.“.
Čerstvý vzduch do Cirkvi a rozchod s minulosťou
Nekatolícki pozorovatelia na koncile, vrátane pozorovateľov z Moskvy, podľa svedectiev teológov, pýtali sa pápeža Jána XXIII., čo očakáva od koncilu. Pápež Ján XXIII. otvoril vtedy okno a povedal: „Toto, čerstvý vzduch do Cirkvi.“.
Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, konštatoval s nadšením:
„To, čo bolo dovtedy len snom malej avantgardnej skupiny, rozšírilo sa a preniklo do atmosféry Cirkvi vďaka koncilu. Možno najrozhodnejším výsledkom prvého zasadacieho obdobia bola skutočnosť, že biskupi uvedomili si, že Cirkev sú oni, a nie len Rímska kúria.“.
Mons. Brunero Gherardini (1925 - 2017), taliansky profesor a významný odborník v oblasti ekleziológie, komentoval slogan o „závane čerstvého vzduchu“, ktorý dostal sa do obehu ako symbol „aggiornamenta“ a „omladnutia“ Cirkvi. Mons. B. Gherardini, uvádza:
„Pre pápeža Jána XXIII. zrejme čerstvý vzduch v Cirkvi neprúdil pred koncilom. Človek môže myslieť si dokonca, že pre neho, a zjavne nie len pre neho, ten vzduch bol nedýchateľný a ťažký.“.
Bilancia prvého zasadacieho obdobia koncilu a rozvoj modernizmu
Melissa Wilde (* 1974), americká profesorka sociológie, charakterizovala atmosféru prvého zasadacieho obdobia koncilu ako „kolektívna eufória“. M. Wilde, konštatuje:
„Progresivistom na koncile podarilo sa zmeniť kurz koncilu a vybudovať organizačnú štruktúru, ktorá poslúžila dobre im v nasledujúcich rokoch, kombináciou protestov a ťažko vydobytých hlasovaní, počas prvých búrlivých týždňov. ( ... ). Progresivisti vybudovali omnoho širšiu a pružnejšiu organizáciu, než konzervatívna protistrana, a boli úspešnejší pri vypracovaní kompromisných stanovísk, ktoré veľká väčšina biskupov mohla podporiť.“.
Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, považoval bilanciu prvého zasadacieho obdobia koncilu za znepokojujúcu. G. Siri, kardinál, uvádza:
„Koncil ukázal, že vzniká nejasné vedenie Cirkvi, reprezentované nemeckou jazykovou skupinou, jej priateľmi a susedmi. A do určitej miery je organizované. ( ... ). Zúrivé útoky proti rozumu, teológii a právu. Vidno cieľ „kerygmalizmu“, ktorý je pokusom o elimináciu Tradície, Cirkvi, a pod.. ( ... ). Literatúra prevažuje nad teológiou vo väčšine prípadov. ( ... ). Hovorí sa o novej teológii, jej pojem a účel javia sa skôr nebezpečné a temné.“.
Giuseppe Siri (1906 - 1989), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Ronald Arbuthnott Knox (1888 - 1957), britský katolícky kňaz, teológ a spisovateľ, vypracoval dôkladnú štúdiu o „náboženskom nadšení“. R. A. Knox vysvetlil v predmetnej štúdii, že model „charizmatického nadšenia“ opakuje sa už od čias montanistickej herézy.
H. P. Câmara, biskup, a jeho listy, predstavujú typický príklad ovzdušia očarenia sebou samým, ktoré pripisuje sa zásahu „Svätého Ducha“, pri nedostatočnom duchovnom rozlišovaní. Mnohí biskupi pripisovali „Svätému Duchu“ svoju osobnú skúsenosť prvého zasadacieho obdobia koncilu. „Duch koncilu“ začal stávať sa „teologickým klišé“ práve v prvom zasadacom období koncilu.
Mons. Luigi Carlo Borromeo (1893 - 1975), taliansky biskup, vo svojom Denníku, zo dňa 3. decembra 1962, píše:
„Modernizmus je v plnom rozkvete. Nie je to však naivný, priamy, agresívny a bojovný modernizmus čias pápeža svätého Pia X.. Dnešný modernizmus je rafinovanejší, lepšie zamaskovaný, prenikavejší a pokryteckejší. Nechce vyvolať ďalšiu búrku, ale chce, aby celá Cirkev stala sa modernistickou bez toho, aby si to všimla. ( ... ). Nový modernizmus pripúšťa aj tradíciu, ale tá musí vyplývať z Písma a z Magistéria, ktorého predmetom na začiatku bolo len Písmo. Kristus je ponechaný aj v modernizme, ale nie je to historický Kristus; je to Kristus, ktorého vytvorilo náboženské vedomie, tak, aby ľudská osoba, jasne vymedzená a konkrétna, slúžila ako základ náboženských skúseností, ktoré nebolo by možné vyjadriť vo svojej bohatosti a intenzite len prostredníctvom racionálnych a abstraktných pojmov. ( ... ). Dnešný modernizmus zachraňuje takto kresťanstvo, jeho dogmy a jeho organizáciu, ale vyprázdňuje ho zo všetkého a prevracia na hlavu. To nie je už náboženstvo, ktoré pochádza od Boha, ale náboženstvo, ktoré prichádza priamo od človeka, a len nepriamo od božského prvku, ktorý je v človeku.“.
Rozhovor s pápežom Jánom XXIII. o koncile
Roberto Tucci (1921 - 2015), taliansky jezuita a kňaz, koncilový poradca, neskôr kardinál, redaktor, neskôr šéfredaktor a vydavateľ časopisu Civiltà Cattolica, bol prijatý pápežom Jánom XXIII., ktorý mu poskytol rozhovor, dňa 9. februára 1963. R. Tucci zaznamenal predmetný rozhovor do svojho Denníka, ktorý obsahuje hodnotenie koncilu zo strany pápeža Jána XXIII.. R. Tucci, vo svojom Denníku, píše:
„Pápež Ján XXIII. rozhodne je proti kuriálnej kultúre, a keď hovorí, že členovia kúrie majú prostoduchú, obmedzenú mentalitu, pretože nevytiahli päty z Ríma nikdy, neopustili svoju dedinu, je to jasná narážka na A. Ottavianiho, kardinála. (Poznámka: Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia). Pápež Ján XXIII., povedal, že zdá sa mu, že Civiltà Cattolica je teraz na dobrej ceste, že je lepšia, než v minulosti, aj keď svoju kritiku tejto minulosti nekonkretizoval ďalej. Hovoril mi o svojich vzťahoch s oddelenými bratmi, ktoré podľa neho vyznačujú sa dobrou vôľou spojenou s rozvážnosťou, a sú bez ilúzií. Tlačiť na nich rečami o návrate do Katolíckej cirkvi nevedie k ničomu, aj keď je pravda, že toto je jediná cesta. Pápež Ján XXIII. povedal, že je celkom spokojný s koncilom, sťažoval sa však na Sväté ofícium, ktoré myslí si, že riadi koncil; a povedal, že musel správne ich usmerniť, hoci chválil vnútornú disponovanosť A. Ottavianiho, kardinála. Pápež Ján XXIII. konštatoval, že nezasahoval radšej do debát počas prvého zasadacieho obdobia koncilu, aby koncilovým otcom nechal slobodu diskutovať, a aby umožnil im nájsť správnu cestu. Na druhej strane, vie, že nemá potrebnú kompetenciu v rôznych otázkach, a svojim zásahom mohol by viac rušiť, než pomôcť; biskupi potrebovali učiť sa sami, a to aj robili. Bol hrdý na to, že svoj posledný list biskupom napísal sám, a potvrdil, že nemal v úmysle kritizovať liturgické hnutie, keď písal o nových kázňach, a pod., ale myslel na dobré rehoľné sestry, ktoré chcú šíriť nové formy modlitieb, a pod..“.
Posledné dni pápeža Jána XXIII. a nadšenie komunistov
Pápež Ján XXIII. prijal na osobnej audiencii Alexeja Adžubeja (1924 - 1993), redaktora sovietskych novín Izvestija, a súkromného vyslanca a zaťa Nikitu Sergejeviča Chruščova (1894 - 1971), sovietskeho vodcu, dňa 7. marca 1963. Stretnutie neviedlo k zásadným záverom, ale malo zásadný mediálny vplyv v Taliansku a vo svete.
Palmiro Togliatti (1893 - 1964), prvý tajomník Komunistickej strany Talianska, predniesol prejav vo volebnej kampani, niekoľko dní po zmienenej audiencii A. Adžubeja, v ktorom navrhol, aby došlo k nadviazaniu spolupráce medzi komunistami a katolíkmi. Súčasne napadol A. Ottavianiho, kardinála, ako porazeného muža koncilu.
Pápež Ján XXIII. vydal encykliku Pacem in terris, zo dňa 11. apríla 1963. Jej základnou témou bol vzostup pracujúcich tried, uznanie úlohy ženy v súčasnej spoločnosti a centrálnosť témy mieru v Magistériu Cirkvi.
Základné 3 princípy tejto encykliky sú: 1. Nesmie zamieňať sa blud s blúdiacim, a to ani v prípade neúplných vedomostí, alebo omylu, v mravno-náboženskom obsahu. 2. Nemožno stotožňovať nesprávne filozofické náuky o podstate, pôvode a určení vesmíru a človeka s historickými hnutiami za ekonomické, sociálne, kultúrne a politické ciele, aj keď tieto hnutia preberali inšpiráciu z týchto náuk. 3. Môže sa stať, že určité zbližovanie, alebo styky praktického charakteru, ktoré zdali sa neužitočné a nevhodné v predchádzajúcom období, sú osožné v súčasnosti.
Vyššie zmienené 3 princípy tvoria interpretačný kľúč politicko-diplomatického fenoménu, známeho ako Ostpolitik Svätej stolice, vo všeobecnosti jej „otvoreniu sa“ komunizmu. Encyklika Pacem in terris bola predložená verejnosti ako základ pre budúcu spoluprácu medzi kresťansky inšpirovanými hnutiami a hnutiami socialistickej inšpirácie. Komunistická strana výrazne posilnila svoju pozíciu vo voľbách v Taliansku, dňa 28. apríla 1963, a súčasne Kresťanská demokracia výrazne stratila svoj vplyv. Talianski komunisti, oslavujúci svoje volebné víťazstvo a „sviatok práce“, prišli na Námestie svätého Petra, v Ríme, dňa 1. mája 1963, mávali červenými zástavami, a vykrikovali pod oknami Apoštolského paláca: „Nech žije Ján XXIII.! Nech žije pápež mieru!“. Pápež Ján XXIII. bol pre komunistov „dobrý pápež“, a Druhý vatikánsky koncil považovali za „koncil mieru“.
Časopis Time, založený v Spojených štátoch amerických, v New Yorku, v roku 1923, predstavuje jeden z najznámejších časopisov na svete. Časopis Time vyhlásil pápeža Jána XXIII. za „Muža roka 1962“, dňa 4. januára 1963. (1).
Americký časopis Time a obálka tohto časopisu z roku 1963, Zväzok 81, Čislo: 1, zo dňa 4. januára 1963. Zdroj: Wikimedia Commons.
Encyklika Pacem in terris rozvíja pojem celosvetovej mocenskej autority, a so zreteľom na Organizáciu spojených národov, uvádza:
„Keďže však všeobecné spoločné dobro nastoľuje problémy týkajúce sa všetkých národov, a keďže tieto problémy môže riešiť len verejná autorita, ktorá má primeranú moc a štruktúru, disponuje príslušnými prostriedkami a pole jej pôsobnosti rozprestiera sa na celý svet, z toho vyplýva, že sám mravný poriadok požaduje, aby bola ustanovená takáto všeobecná autorita. ( ... ). To znamená, že úlohou tejto celosvetovej autority je skúmať a riešiť hospodárske, sociálne, politické a kultúrne problémy, týkajúce sa spoločného dobra všetkých; problémy natoľko vážne, rozsiahle a naliehavé, že verejné vrchnosti jednotlivých štátov nie sú schopné ich zvládnuť. ( ... ). Zjavne ďalekosiahlym činom Organizácie Spojených národov je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená na valnom zhromaždení, dňa 10. decembra 1948. ( ... ). Vieme, že proti niektorým bodom tejto deklarácie podaktorí prejavili opodstatnené výhrady. No napriek tomu, domnievame sa, že túto deklaráciu treba pokladať za krok vpred na ceste k organizovaniu celosvetového právno-politického zriadenia.“. (2).
Pápež Pius XII. postavil Katolícku cirkev do protikladu k Organizácii spojených národov, (ďalej len „OSN“), ako vzoru medzinárodnej organizácie, keďže len Cirkev môže byť prameňom autentického práva, a pravých hodnôt. Jezuitský časopis Civiltà Cattolica, za pontifikátu pápeža Pia XII., odsúdil inštitučnú nejednoznačnosť OSN, ktorá prijala Zväz sovietskych socialistických republík do Bezpečnostnej rady s právom veta, ale vylúčila katolícke Španielsko, ktoré odsúdila na svojom druhom zhromaždení. OSN zlyhalo aj pri sovietskej invázii do Maďarska v roku 1956, t. j. zlyhávala podobne ako Spoločnosť národov v predchádzajúcom období.
Pápežovi Jánovi XXIII. bola slávnostne odovzdaná Balzanova cena mieru, vo Vatikáne, dňa 10. a 11. mája 1963. L. J. Suenens, kardinál, odovzdal výtlačok encykliky Pacem in terris, vlastnoručne podpísaný pápežom Jánom XXIII., U Thantovi (1909 - 1974), generálnemu tajomníkovi OSN, v New Yorku.
Pápež Ján XXIII. následne bol zasiahnutý zdravotnými problémami, a zomrel dňa 3. júna 1963, po 4 rokoch a 6 mesiacoch svojho pontifikátu. Jeho postava vošla do dejín v spojení s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý bol jeho myšlienkou, a ktorý otvoril a viedol počas prvého zasadacieho obdobia, ktoré ukázalo sa ako rozhodujúce. (3).
ZDROJ:
(1). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 166 - 179. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(2). PÁPEŽ JÁN XXIII.. Encyklika Pacem in terris. Bod 46, 49, 50.
(3). MATTEI, Roberto de, s. 179 - 180, 300.
