Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile dosiahla svoje dva rozhodujúce zámery. Najprv dokázala obsadiť koncilové komisie vlastnými kandidátmi. Následne mohla pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorý spočíval v likvidácii koncilových schém, schválených komisiami a pápežom Jánom XXIII.. 

Konciloví otcovia a vplyv poradcov

Biskupi na koncile pracovali v dvoch odlišných okruhoch: na generálnom zasadnutí a v komisiách. Všetci konciloví otcovia schádzali sa v Bazilike svätého Petra v Ríme, na generálnych zasadnutiach, počas pracovných dní ráno. Na vystúpenia zapisovalo sa podľa hodnosti: najskôr kardináli, potom patriarchovia, arcibiskupi a napokon biskupi, a v rámci týchto kategórií podľa veku. Konciloví otcovia pracovali v komisiách popoludní, kedy konali sa aj neformálne stretnutia a schôdze, v ktorých k biskupom pripájali sa aj spolupracovníci.

Konciloví „experti“ oficiálni, alebo „periti“, sprevádzali koncilových otcov, a zúčastňovali sa generálnych zasadnutí bez hlasovacieho práva. Mohli súkromne sprevádzať jedného, alebo viacerých biskupov, a pomáhať im, keď boli požiadaní o radu. Mali za úlohu prepracovávať a redigovať schémy a niekedy aj pripravovať vystúpenia pre koncilových otcov. Konciloví „experti“ súkromní, boli pozvaní niektorými biskupmi ako poradcovia. Konciloví „experti“ neobmedzovali sa často len na zmienené úlohy, ale snažili sa ovplyvňovať prácu komisií svojimi prednáškami, článkami a textami, rozširovanými mimo zasadnutí.

Pápež Ján XXIII. menoval 201 peritov pred otvorením koncilu; na konci koncilu bolo viac ako 500 peritov, počítajúc do toho aj súkromných expertov. Mnohí títo teológovia boli počas pontifikátu pápeža Pia XII. podozrievaní z neortodoxných názorov. Do tejto skupiny patria najmä: Karl Rahner (1904 - 1984), Hans Küng (1928 - 2021), Bernhard Häring (1912 - 1998), Henri de Lubac (1896 - 1991), Jean Daniélou (1905 - 1974), Yves Congar (1904 - 1995) a Edward Schillebeeckx (1914 - 2009).

Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor Druhého vatikánskeho koncilu“, bol hlavný predstaviteľ ekumenického hnutia. Y. Congar mal jasnú stratégiu na presadenie najodvážnejších požiadaviek H. Künga, a to prostredníctvom zapojenia verejnej mienky. Y. Congar, konštatoval vo svojom denníku vo veci rastúceho vplyvu teológov počas koncilu, dňa 21. októbra 1962:

„Nevychádzam z údivu už niekoľko dní nad tým, akú veľkú úlohu zohrávajú tu teológovia. Na Prvom vatikánskom koncile nehrali takmer žiadnu rolu.“.

Nemeckí progresívni teológovia na koncile

Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ, menovaný na koncile za poradcu Prípravnej komisie pre disciplínu sviatostí, stál na čele skupiny nemeckých teológov, predstavujúcej „vonkajšie krídlo“ progresivizmu. Sprevádzal ako teologický expert Franza Königa (1905 - 2004), rakúskeho kardinála, predsedu Rakúskej biskupskej konferencie.

Karl Rahner 1974

Karl Rahner (1904 - 1984), teológ. Zdroj: Wikimedia Commons.

Do tejto skupiny patril aj Joseph Ratzinger (1927 - 2022), nemecký teológ, neskorší pápež Benedikt XVI., ktorý bol poradcom Josefa Richarda Fringsa (1887 - 1978), nemeckého kardinála, Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, ktorý bol poradcom Josepha Karla Leiprechta (1903 - 1981), nemeckého biskupa, a Otto Semmelroth (1912 - 1979), nemecký teológ, ktorý bol poradcom Hermanna Volka (1903 - 1988), nemeckého biskupa, neskôr kardinála.

Títo teológovia kritizovali rímsku „abstraktnú teológiu“, ktorú nazývali pohŕdavo „Denzingerova teológia“, a želali si „novú teológiu zakúsenú na vlastnej koži“, v ktorej poznanie a život zlievali by sa do jediného aktu skúsenosti viery.

K. Rahner stal sa známy tým, že spochybnil panenstvo Panny Márie, a ako jezuita nedostal imprimatur pre svoju Mariológiu od svojej rehoľnej spoločnosti. Pápež Pius XII. kritizoval jeho postoj schvaľujúci koncelebrácie, ktorý bol šírený aj v jeho diele Mnohé sväté omše a jediná obeta, z roku 1966. Sväté ofícium podrobilo K. Rahnera „preventívnej cenzúre“, z dôvodu jeho heterodoxných téz. K. Rahner napriek tomu stal sa jedným z rozhodujúcich teológov koncilu.

Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, J. R. Frings, kardinál, a F. König, kardinál, protestovali proti tomuto postoju Svätého ofícia. Viedenská nunciatúra vykreslila K. Rahnera ako „najlepšieho teológa v Rakúsku“.

H. Küng videl v K. Rahnerovi svojho učiteľa a kamaráta, a v spomienkach na neho povedal:

„Spolu kuli sme už plány, ako zmariť stratégiu kúrie na koncile.“.

Francúzski progresívni teológovia na koncile

Marie-Dominique Chenu (1895 - 1990), francúzsky dominikán, profesor cirkevných dejín, Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, Henri de Lubac (1896 - 1991), francúzsky profesor teológie v Lyone, jezuita a kňaz, neskôr kardinál, a Jean Daniélou (1905 - 1974), francúzsky profesor, jezuita a kňaz, neskôr kardinál, žiak H. D. Lubaca, predstavovali skupinu francúzskych progresívnych teológov, ktorá bola podobne organizovaná a rovnako agresívna, ako skupina nemeckých progresívnych teológov.

Henri de Lubac S.J 1

Henri de Lubac (1896 - 1991), teológ. Zdroj: Wikimedia Commons.

Predmetná skupina francúzskych teológov šírila „novú teológiu“, ktorú pápež Pius XII. odsúdil. Pápež Ján XXIII. vymenoval H. D. Lubaca a Y. Congara za konzultorov Prípravnej komisie.

jean danilou 899355e7 f6c5 4a2f 9a28 25248db2137 resize 7

Jean Daniélou (1905 - 1974), francúzsky profesor, jezuita a kňaz, neskôr kardinál. Zdroj: Alchetron.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, vo svojom liste pre Alfreda Ottavianiho (1890 - 1979), talianskeho kardinála, píše:

„Mená pátrov H. D. Lubaca a Y. Congara sú menami, ktoré spájajú sa právom s opozíciou voči mysleniu Cirkvi a osobitne voči encyklike Humani generis. Ako títo teológovia modernistického ducha mohli byť menovaní? Sme prekvapení.“.

Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), belgický dominikán, profesor teológie, ktorý bol poradcom Bernardusa Johannesa Alfrinka (1900 - 1987), holandského arcibiskupa, povýšeného na kardinála v roku 1960, napriek tomu, že nebol oficiálne menovaný za perita. Bol žiakom M. D. Chenua. Spolupracoval s francúzskymi progresívnymi teológmi. Mal významný vplyv najmä na holandský episkopát. Patril k zakladateľom časopisu Concilium.

Progresívni teológovia a biskupi budujú sieť vzťahov 

Progresívni teológovia a biskupi budovali sieť vzťahov v prvých dňoch koncilového zasadnutia, ktoré vytvárali už počas predchádzajúcich dvoch rokov. Francúzi a Nemci predstavovali najaktívnejšie jadro medzi teológmi, a Brazílčania a Belgičania mali rozhodujúcu úlohu medzi biskupmi.

H. Küng prednášal brazílskym biskupom v Ríme, v Domus Mariae, dňa 29. októbra 1962, a položil otázku:

„Keby Martin Luther žil dnes, cítil by potrebu opustiť Katolícku cirkev a presadzovať reformu, alebo pokúšal by sa reformovať Cirkev z vnútra?“.

Hélder Pessoa Câmara (1909 - 1999), brazílsky biskup, bol nadšeným priaznivcom plánu protestantizácie Cirkvi. H. P. Câmara, biskup, nadviazal spoluprácu s Léonom-Josephom Suenensom (1904 - 1996), belgickým kardinálom, ktorého označoval pseudonymom „páter Miguel“ vo svojej korešpondencii.

Hélder Câmara 1974

Hélder Pessoa Câmara (1909 - 1999), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.

H. P. Câmara, biskup, priznal, že s L. J. Suenensom, kardinálom, stretol sa na začiatku prvého zasadacieho obdobia a požiadal ho, aby postavil sa do čela progresivistického frontu, ktorý tzv. „ekumenická skupina“ organizovala zákulisným spôsobom.

L. J. Suenens, kardinál, opýtal sa H. P. Câmaru, biskupa:

„Všetci vedia o vašom priateľstve s G. B. Montinim, (Poznámka: Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI.), prečo chcete mňa, aby som viedol tento dialóg, a ujal sa vedenia koncilu, a nie jeho?“.

H. P. Câmara, biskup, odpovedal bez váhania:

„Som uchvátený pápežom Jánom XXIII.. Ale mám pocit, že on bude sledovať koniec koncilu z neba. Musíme ponechať si G. B. Montiniho ako nástupcu pápeža Jána XXIII..“.

L. J. Suenens, kardinál, spomínal na H. P. Câmaru, biskupa:

„Naše priateľstvo zrodilo sa už v prvých dňoch koncilu. Tento muž zohrával kľúčovú rolu v zákulisí, hoci neprehovoril ani raz počas koncilových zasadnutí.“.

François Houtart (1925 - 2017), belgický profesor na Katolíckej univerzite v Leuvene, kňaz, riaditeľ Centra pre sociálny a náboženský výskum v Bruseli, v jednom zo svojich listov podrobne rekonštruoval sieť kontaktov medzi latinskoamerickými a európskymi biskupmi a teológmi, ktorú H. P. Câmara, biskup, vytvoril. F. Houtart píše:

„Sieť, ktorú Dom H. P. Câmara vytvoril, a ku ktorej vybudovaniu prispel som aj ja, zahŕňala biskupov nie len z Latinskej Ameriky, ale aj z takmer všetkých európskych krajín, predovšetkým z Belgicka a ďalších krajín Beneluxu, z Francúzska, z Nemecka, ako aj z niektorých krajín východnej Európy, osobitne z Poľska, s Karolom Wojtylom, biskupom, (Poznámka: Karol Józef Wojtyła (1920 - 2005), poľský arcibiskup, neskôr kardinál a pápež Ján Pavol II.), a z Ázie, s Paulom Nguyenom van Binhom (1910 - 1955), vietnamským arcibiskupom a s Angelom Fernandesom (1913 - 2000), indickým arcibiskupom. Boli v nej aj teológovia, ako E. Schillebeeckx, J. Daniélou, H. D. Lubac, a Y. Congar.“.

Domus Mariae predstavuje zoskupenie stredoeurópskych a amerických biskupov, teda progresivistickú alianciu. Predmetná skupina bola zložená z predstaviteľov biskupských konferencií a z členov koncilových komisií, a to z Latinskoamerickej biskupskej konferencie (CELAM), z Kanadskej katolíckej konferencie biskupov (CCC), a z mladých francúzskych prelátov, ktorí plnili rozhodujúcu organizačnú úlohu.

Bolonská progresívna dielňa

Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, z Bologne, Giuseppe Dossetti (1913 - 1996), „súkromný teológ“ G. Lercara, kardinála, Giuseppe Alberigo (1926 - 2007), taliansky profesor cirkevných dejín na Univerzite v Bologni, spojený s Rímskou kúriou prostredníctvom G. B. Montiniho, kardinála, (Poznámka: Giovanni Battista Montini (1897 - 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI.), stretávali sa v Ríme počas koncilu v dome portugalských sestier na Via della Chiesa Nuova 14. Tento dom stal sa rušným miestom stretnutí najprogresívnejších koncilových teológov a otcov.

Giacomo Lercaro portrait

Giacomo Lercaro (1891 - 1976), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

G. Dossetti a G. Alberigo žiadali M. D. Chenua a Y. Congara, aby pomohli „konvertovať“ vzpurných talianskych biskupov k progresivizmu. Predmetní biskupi podcenili organizáciu a silu francúzsko-nemeckej progresívnej skupiny, a tieto revolučné postoje považovali v tom čase len za „romantickú fantáziu“.

Y. Congar, zapísal si do svojho denníka, dňa 9. decembra 1962:

„Myslím si, že všetko, čo urobí sa pre konverziu Talianska k evanjeliu od politického, ekleziologického a nábožného ultramontanizmu, bude prínosom aj pre univerzálnu Cirkev. Preto som vzal na seba viaceré záväzky kvôli tomu v tomto období.“.

Y. Congar, konštatoval pri jednom z rozhovorov, v januári 1963:

„Pripravuje sa generácia laikov, ktorá premení taliansky katolicizmus.“.

Y. Congar, charakterizoval svojich nepriateľov vo svojom denníku, nasledovne:

„Pietro Parente, arcibiskup, asesor pri Svätom ofíciu, „muž, ktorý odsúdil pátra M. D. Chenua, fašista, monofyzit“, (Poznámka: Pietro Parente (1891 - 1986), taliansky kardinál, dlhoročný teológ vo Svätom ofíciu), Sebastiaan Tromp, sekretár Teologickej komisie, ktorý, hoci vedel zredukovať problém na jeho podstatné prvky, „mal fašistický temperament“, (Poznámka: Sebastiaan Tromp (1889 - 1975), holandský profesor teológie na Pápežskej Gregoriánskej univerzite a kňaz, asistent Alfreda Ottavianiho (1890 - 1979), talianskeho kardinála, na koncile), Luigi Ciappi (budúci kardinál), jeho spolubrat, „biedny, úzkoprsý pedant“, ktorý bol „ultra opatrný, ultra kuriálny, ultra pápežský“, (Poznámka: Mario Luigi Ciappi (1909 - 1996), taliansky kardinál a osobný teológ piatich pápežov), Giuseppe Pizzardo, kardinál, tento „mizerný čudák, ultra priemerný, bez kultúry, bez vízie a bez ľudskosti“, previnil sa tým, že bol „jedným z protivníkov G. B. Montiniho, kardinála, jeden z tých, ktorý donútili ho odísť z Ríma“. „Kongregácia pre štúdiá s tým hlupákom Pizzardom, ( ... ), je typickým koncentrátom blbcov“. (Poznámka: Giuseppe Pizzardo (1877 - 1970), taliansky kardinál, prefekt Kongregácie pre semináre a štúdium ).“.

Mons. Joseph Clifford Fenton (1906 - 1969), americký profesor teológie na Americkej katolíckej univerzite, vydavateľ a šéfredaktor akademického časopisu The American Ecclesiastical Review (1944 - 1966), jeden z najvýznamnejších spolupracovníkov A. Ottavianiho, kardinála, zapísal do svojho denníka, dňa 20. októbra 1962:

„Podľa môjho názoru, koncil zasadí Cirkvi tvrdú ranu. Rozpory medzi liberálmi a vernými katolíkmi vyjdú na svetlo.“.

Progresivisti likvidujú koncilové schémy

Stredoeurópska progresívna aliancia na koncile dosiahla svoje dva rozhodujúce zámery. Najprv dokázala obsadiť koncilové komisie vlastnými kandidátmi. Následne mohla pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorý spočíval v likvidácii koncilových schém, schválených komisiami a pápežom Jánom XXIII..

Koncilové schémy predstavovali veľké dielo, ktoré vznikalo počas 3 rokov, a bolo obsiahnuté v 16 „predprípravných zväzkoch“. Bolo to vyše 2000 strán pracovných verzií (schém) 54 dekrétov a 15 dogmatických konštitúcií. Text prvých 7 schém bol zaslaný pápežovi Jánovi XXIII., ktorý po preštudovaní pripojil vlastnoručné poznámky, zvyčajne výrazy „Dobre“, „Výborne“, s výnimkou schémy o liturgii, kde pripojil otáznik, vyjadrujúci skôr údiv, a nie schválenie.

M. D. Chenu napísal K. Rahnerovi, krátko pred otvorením koncilu, dňa 4. septembra 1962, že oboznámil sa práve s prípravnými schémami, a že cíti „zármutok a ľútosť“ pre „úzko intelektuálny“ pohľad týchto schém. Kritizoval najmä prvé dve „konštitúcie“ vydané Teologickou komisiou, za to, že obmedzujú sa len na odsudzovanie „intra teologických omylov“, „ale nezaoberajú sa dramatickými otázkami, ktoré ľudia, kresťania a nekresťania, kladú si v dôsledku vonkajších a vnútorných zmien, aké dejiny nezaznamenali doteraz. ( ... ). Koncil stáva sa tak intelektuálnym upratovaním medzi múrmi scholasticizmu.“.

K. Rahner vysvetlil následne H. Volkovi, biskupovi, a O. Semmelrothovi, jeho teológovi, dňa 12. septembra 1962, hlavné línie svojej stratégie, ktorá spočívala v „nahradení schémy vypracovanej Teologickou komisiou novou schémou“.

Hermann Volk (1903 - 1988), nemecký biskup, neskôr kardinál, pripravil stretnutie nemeckých a francúzskych biskupov a teológov v Ríme, v Mater Dei, na ulici Via delle Mura Aurelie, v predvečer zasadania tretej všeobecnej kongregácie, dňa 19. októbra 1962. Na tomto stretnutí bolo prítomných 25 osôb. Boli medzi nimi biskupi: H. Volk, biskup, Josef Reuss (1906 - 1985), nemecký pomocný biskup, Alfred Bengsch (1921 - 1979), nemecký arcibiskup, neskôr kardinál, Alfred Jean Félix Ancel (1898 - 1984), francúzsky pomocný biskup, Gabriel Marie Garrone (1901 - 1994), francúzsky biskup, neskôr kardinál, Emile Guerry (1891 - 1969), francúzsky arcibiskup, Paul Schmitt (1911 - 1987), francúzsky biskup, Jean Julien Weber (1888 - 1981), francúzsky arcibiskup, Léon-Arthur Elchinger (1908 - 1998), francúzsky pomocný biskup. Prítomní teológovia boli: K. Rahner, J. Ratzinger (Poznámka: Joseph Ratzinger (1927 - 2022), nemecký teológ, neskorší pápež Benedikt XVI., ktorý bol poradcom Josefa Richarda Fringsa (1887 - 1978), nemeckého kardinála), O. Semmelroth, M. D. Chenu, H. D. Lubac, J. Daniélou, Y. Congar, E. Schillebeeckx , Gerard Philips (1899 - 1972), belgický teológ.

675px Bischof Hermann Volk von Mainz

Hermann Volk (1903 - 1988), nemecký biskup, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.

Hlavným účelom tohto stretnutia bola diskusia o spôsobe likvidácie koncilových teologických schém. Diskusia trvala viac ako 3 hodiny. K. Rahner a H. Küng predstavovali radikálny prístup, akoby „jakobínsky prúd“, zameraný na celkovú likvidáciu týchto schém. Francúzski teológovia a biskupi žiadali pretvorenie týchto schém prostredníctvom vystúpenia v aule, a predstavovali akoby „girondistický prúd“. (Poznámka: jakobíni a girondisti boli politické hnutia počas Francúzskej revolúcie (1789 - 1799), pričom jakobíni boli najviac radikálni).

H. Volk, biskup, zvolal ďalšie stretnutie, dňa 18. novembra 1962, ktorého zúčastnili sa 6 nemeckí biskupi, 4 francúzski biskupi a teológovia zo strednej Európy. H. D. Lubac informoval obšírne o tomto stretnutí.

H. Küng navrhoval zvolať do Ríma medzinárodné zhromaždenie teológov, zameraných na ovplyvnenie koncilových otcov. Y. Congar neodporúčal tento zámer, aby nevznikol dojem sprisahania, a vystríhal „pred nebezpečenstvom vzbudenia dojmu, že existuje tu nejaký parakoncil teológov usilujúci sa ovplyvniť skutočný koncil biskupov“.

Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, konštatoval, že zmieneným progresivistom podarilo sa dosiahnuť zmenu, ktorá spočívala v jazyku schém a nie v obsahu, t. j. požíval sa diskurzívny štýl. G. Siri, kardinál, povedal:

„Bola vylúčená metóda jednoduchých výrokov, ktoré vyjadrujú pravdy, alebo odsudzujú omyly, zhusteným spôsobom.“.

Voľba diskurzívnej metódy vyvolala následok nedostatočnej jasnosti, ktorá bola príčinou dvojznačnosti, čo je charakteristickým znakom koncilových textov.

 

ZDROJ:

 

MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 129 - 138, 142 - 144. ISBN: 978-80-972597-6-1.

 

Súvisiace články:

Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22).
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22). 06. 02. 2024
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20).
Koncil neodsúdil komunizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 20). 22. 12. 2023
Začiatok koncilu a porušenie procedúry - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 8).
Začiatok koncilu a porušenie procedúry - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 8). 22. 03. 2023
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10).
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10). 22. 05. 2023
Prvky posväcovania a pravdy aj mimo Cirkvi ako pasca pre pokoncilných katolíkov
Prvky posväcovania a pravdy aj mimo Cirkvi ako pasca pre pokoncilných katolíkov 12. 03. 2024
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17).
Protirímska strana a ekumenizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 17). 26. 10. 2023
Príprava koncilu zverená demokracii - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 6).
Príprava koncilu zverená demokracii - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 6). 16. 01. 2023
Progresivisti vyhlasujú vojnu pred koncilom - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 7).
Progresivisti vyhlasujú vojnu pred koncilom - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 7). 22. 02. 2023
Spojenie konzervatívcov a mlčanie o pekle - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 18).
Spojenie konzervatívcov a mlčanie o pekle - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 18). 16. 11. 2023

Z archívu:

Život nie je fér 

z dňa 26. apríl 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Prevrátené evanjelium

z dňa 31. október 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Cirkev otvorená pre každého?

z dňa 14. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Pútnik Absolútna - Léon Bloy

z dňa 07. december 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Dejiny rímskeho kánonu

z dňa 20. august 2012 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­