Rímsky katechizmus z roku 1566, zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 - 1563), uvádza, že v zmysle Svätého písma poslednému súdu budú predchádzať tieto tri hlavné znamenia: hlásanie evanjelia po celom svete, odpad od Cirkvi a Antikrist.

Zvláštny súd a posledný súd

Po smrti každého človeka nastáva zvláštny súd, po ktorom každá ľudská duša smeruje do neba, do očistca, alebo do pekla. Pán Ježiš Kristus hovoril svojim učeníkom aj o poslednom súde, resp. o súde sveta, teda o veľkom dni Jeho slávneho druhého príchodu do pozemského sveta. Všetci obyvatelia zeme budú vystavení v tento deň účinkom Jeho božskej slávy a moci. Tento veľký deň bude pre niektorých ľudí najšťastnejším dňom vyslobodenia a vykúpenia. Všetci ďalší ľudia budú v tábore odsúdených na večné pekelné muky. Toto rozdelenie ľudí do dvoch skupín v tom čase bude platiť pre živých ľudí, ako aj pre zomrelých ľudí, ktorí budú vzkriesení. Budú existovať len tieto dve skupiny ľudí, keďže človek svojím životom môže slúžiť len Dobru, alebo Zlu, o ktorých Spasiteľ a Jeho Cirkev poučili celé ľudstvo. Tento súd sveta nastane hneď po vzkriesení mŕtvych. Po tomto súde sveta očistec už nebude.

Spasiteľ vzkriesi z mŕtvych telá všetkých ľudí v súdny deň, a spojí tieto telá navždy s dušou. Súd sveta je akoby slávnostným opakovaním zvláštneho súdu. Po vzkriesení budeme mať tie isté telá, ktoré máme teraz. Telá spravodlivých ľudí budú oslávené, zbavené nedostatkov a bolesti. Telá hriešnikov budú škaredé a trpiace bolesťou. Všetky vzkriesené telá budú dokonalé a nesmrteľné. Dokonalosť tela zavrhnutých ľudí bude vnímaná ako trest. Spasiteľ poučoval svojich poslucháčov aj o znameniach, ktoré budú sprevádzať Jeho druhý príchod. (1).

Rímsky katechizmus z roku 1566, zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 - 1563), uvádza, že v zmysle Svätého písma poslednému súdu budú predchádzať tieto tri hlavné znamenia: hlásanie evanjelia po celom svete, odpad od Cirkvi a Antikrist. (2).

Sväté písmo o Antikristovi

Kniha proroka Daniela poukazuje na videnie o vyrastajúcom malom rohu, ktorý viacerí Cirkevní Otcovia, a taktiež mnoho súčasných exegétov, vnímajú ako obraz Antikrista:

„Potom som videl v nočných videniach štvrté zviera, hrozné, strašné a nadmieru mocné; malo veľké železné zuby, žralo a drúzgalo, ostatok však pošliapalo nohami. Bolo rozdielne od všetkých skorších zvierat a malo desať rohov. Pozoroval som rohy a hľa, iný roh, malý sa dvíhal medzi nimi. Nato boli tri zo skorších rohov pred ním vytrhnuté; a hľa, na tomto rohu boli oči ako ľudské oči a ústa, ktoré hovorili veľké veci. ( ... ). Povedal toto: „Štvrté zviera bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev, bude zožierať, mlátiť a šliapať celú zem. A desať rohov: z toho kráľovstva povstane desať kráľov, po nich však povstane iný, ten bude rozdielny od skorších, a troch kráľov zosadí. Bude hovoriť reči proti Najvyššiemu a bude nivočiť svätých Najvyššieho, bude chcieť zmeniť časy a zákon, a budú odovzdaní do jeho ruky na časy a pol času.“. (Dan 7, 7 - 8, 23 - 25).

Kniha Zjavenie apoštola Jána poukazuje na šelmu, ktorú mnohí katolícki vykladači od dávnych dôb až do súčasnosti považujú za obraz Antikrista:

„Videl som vystupovať z mora šelmu, ktorá mala desať rohov a sedem hláv; na rohoch desať diadémov a na hlavách rúhavé mená. Šelma, ktorú som videl, podobala sa leopardovi; nohy mala ako medveď a jej tlama bola ako tlama leva. Drak jej dal svoju silu, svoj trón i veľkú moc. Jedna z jej hláv bola akoby smrteľne ranená, ale jej smrteľná rana sa zahojila. Celá zem obdivovala šelmu; klaňali sa drakovi, že dal moc šelme, a klaňali sa aj šelme a volali: „Kto je podobný šelme a kto môže s ňou bojovať?". A dostala tlamu, aby hovorila veľké veci, aby sa rúhala, a dostala moc pôsobiť na štyridsaťdva mesiacov. A aj otvorila tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stánku i tým, čo bývajú v nebi. A bolo jej dovolené viesť vojnu proti svätým a zvíťaziť nad nimi. Dostala moc nad každým kmeňom, ľudom, jazykom a národom. Budú sa jej klaňať všetci, čo obývajú zem, ktorých mená nie sú zapísané od počiatku sveta v knihe života Baránka, ktorý bol zabitý. ( ... ). Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme. Mala dva rohy podobné baránkovým, ale hovorila ako drak. Vykonáva všetku moc prvej šelmy pred jej očami a pôsobí, že sa zem a jej obyvatelia klaňajú prvej šelme, ktorej sa zahojila smrteľná rana. A robí veľké znamenia, ba spôsobuje, že aj oheň z neba pred zrakmi ľudí zostupuje na zem. A zvádza obyvateľov zeme znameniami, ktoré môže konať pred očami šelmy, nahovára obyvateľov zeme, aby urobili obraz šelme, čo má ranu od meča a ožila.“. (Zjv 13, 1 - 8, 11 - 14).

Druhý list Solúnčanom podľa mnohých katolíckych výkladov poukazuje na Antikrista nasledovne:

„Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení.  A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.“. (2 Sol 2, 1 - 12). (3).

Pápeži o Antikristovi a o odpade od viery

Pápež Pius IX. vydal encykliku Quartus supra, zo dňa 6. januára 1873, o Cirkvi v Arménsku. Pápež Pius IX. poukazoval na svätého Cypriána, ktorý odhaľoval pretvárku a zvádzanie Spasiteľovho nepriateľa, a to spôsobom, v zmysle slov apoštola, (2 Kor 11, 14), vydávania sa za anjela svetla a vydávania svojich služobníkov za služobníkov spravodlivosti, predstavovania noci ako dňa, skazy ako spásy, zúfalstva ako nádeje, nevery ako viery, a Antikrista pod menom „Krista“. (4).

P. Augustin Lémann (1836 - 1909), francúzsky profesor na Katolíckej univerzite v Lyone, a kňaz, je autorom diela L'Antéchrist, z roku 1905. P. A. Lémann poukazuje aj na vyjadrenia pápežov varujúce pred vzburou rozumu proti Božiemu poriadku, resp. varujúce pred odpadom od Boha, ktorý spoločne s príchodom Antikrista budú znamením blížiaceho sa konca sveta.

Pápež Lev XIII. na tajnom konzistóriu, dňa 30. decembra 1889, vyhlásil: „Chceme zachovať katolícku vieru v jej neporušenej celistvosti. Táto celistvosť je ohrozená, keď vlády s odvolaním na ľudský rozum prisudzujú štátu nárok na ničím neobmedzenú zvrchovanosť. Stručne povedané, to nie je nič iné, než popretie všetkého, čo Boh zjavil, a jednoznačná odluka od Cirkvi.“.

Pápež Lev XIII., vo vyhlásení Rampollovi del Tindaro, štátnemu sekretárovi a kardinálovi, zo dňa 8. októbra 1895, konštatoval: „Konečný cieľ okupácie Ríma nebol dosiahnutý, prinajmenšom nie celkom, víťazstvom politického zjednotenia. Teraz nehovoríme o úmysloch všetkých tých, čo sa na tom podieľali, ale o plánoch sektárov, ktorí boli hlavnými pôvodcami celej veci. Nie, onen násilný čin, ( ... ), bol slobodomurármi zamýšľaný len ako krok k uskutočneniu temnejšieho zámeru, ( ... ). Rozvrátenie pozemských statkov Svätého stolca bolo počiatkom útokov na jeho duchovnú moc. ( ... ). Je to všetko víťazstvom Talianska? Nie je to skôr úsvit odpadu od Boha?“.

Pápež Lev XIII. v liste predstaveným rehoľných rádov a kongregácií, zo dňa 29. júna 1901, uvádza: „Je nanajvýš pravdivé, že v zámeroch tejto slobodomurárskej sekty rozklad a zánik rehoľných rádov predstavuje rafinovaný ťah, ktorý má pripraviť cestu k apostáze katolíckych národov.“.

Pápež Lev XIII. v prejave ku kardinálskemu zboru, zo dňa 23. decembra 1902, povedal: „To, o čo sa usiluje, a čo je zamýšľané, je rozvrátiť kresťanské inštitúcie, a prestavať štáty na základoch pohanského naturalizmu.“. (5).

Pápež svätý Pius X. vydal encykliku E supremi, zo dňa 4. októbra 1903. Pápež svätý Pius X. považoval za najhoršiu chorobu vtedajšej spoločnosti odpad od Boha. V tejto súvislosti kladie otázku, či táto veľká zvrátenosť, prenasledovanie náboženstva, boj proti dogmám viery, snahy vykoreniť a zničiť vzťah medzi Bohom a človekom, neznamenajú predzvesť, alebo dokonca začiatok ziel spojených s príchodom „Syna zatratenia“, resp. Antikrista. Rozlišovacím znamením Antikrista je postavenie sa človeka na miesto Boha. (6).

Závery o Antikristovi podľa relevancie

P. A. Lémann konštatuje, že závery o Antikristovi možno rozdeliť na 4 skupiny, a to na: 1) Čo je isté, 2) Čo je pravdepodobné 3) Čo je otvorené, a 4) Čo nemá dostatočné opodstatnenie. Možno poukázať na prvé tri skupiny.

1) Nasledovné závery možno považovať za isté: Antikrist bude skúškou pre dobrých ľudí, (Zjv 13, 7), a trestom pre bezbožných ľudí a odpadlíkov, (2 Sol 2, 9 - 11). Antikrist bude človekom, ľudskou osobou. Antikrist nebude diabol v ľudskej podobe, ale len človek. Antikrist bude mať veľkú moc zvádzať kvôli svojim osobným vlastnostiam, (2 Sol 2, 9 - 10). Počiatok Antikristovho vzostupu bude pomalý a skrytý. Moc Antikrista bude rásť a rozširovať sa. Antikristova vláda bude celosvetová. Antikrist bude viesť strašný boj proti Bohu a Cirkvi. P. A. Lémann uvádza, že jedným zo spôsobov krutého prenasledovania zo strany Antikrista bude zákaz kresťanského učenia a povinné vyučovanie omylu. Antikrist vyhlási seba za Boha a bude vyžadovať výlučnú úctu. Antikrist bude sa snažiť dokázať, že je Bohom, pomocou diabolských zázrakov, (2 Sol 2, 9). Antikristovo panovanie a prenasledovanie bude dočasné. Človek hriechu bude zničený, (Dan 7, 26; 2 Sol 2, 8; Zjv 19, 20).

2) Nasledovné závery možno považovať za pravdepodobné: Židia vyhlásia Antikrista za Mesiáša, a budú mu pomáhať v upevnení jeho kráľovstva, (Jn 5, 43). Antikristovo prenasledovanie bude trvať tri a pol roka, resp. štyridsaťdva mesiacov, (Dan 7, 25; Zjv 13, 5).

3) Nasledovné závery možno považovať za otvorené: Niektorí Cirkevní Otcovia uvádzajú o Antikristovom pôvode, že bude členom židovského národa, alebo, že bude dokonca pochádzať z kmeňa Dan. Sväté písmo poukazuje na meno Antikrista tajomným spôsobom:

„A bolo jej dané, aby do obrazu šelmy vložila ducha, aby obraz šelmy aj hovoril a pôsobil, že každý, kto sa nebude klaňať obrazu šelmy, bude usmrtený.  A pôsobí, že všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní aj otroci, prijímajú na pravú ruku alebo na čelo znak, a že nik nemôže kupovať alebo predávať, iba ten, kto má znak: meno šelmy alebo číslo jej mena. V tomto je múdrosť: Kto má rozum, nech spočíta číslo šelmy; je to číslo človeka, a jeho číslo je šesťstošesťdesiatšesť.“. (Zjv 13, 15 - 18).

Sídlo Antikrista podľa niektorých názorov bude v Jeruzaleme, ďalšie názory poukazujú na Rím.

Chrám, v ktorom Antikrist bude uctievaný, podľa niektorých názorov bude v Jeruzaleme, avšak niektorí katolícki autori vnímajú tento chrám ako chrám Cirkvi, resp. kostoly. (7).

Posledná skúška Cirkvi

Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., v roku 1997, (ďalej len „KKC“), poukazuje na poslednú skúšku Cirkvi, a na Antikrista:

„Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele.“. (KKC, § 675).

„Tento podvod antikrista sa už rysuje vo svete vždy, keď si niekto nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba mimo dejín, a to eschatologickým súdom. Cirkev odmietla túto falzifikáciu budúceho Kráľovstva aj v umiernenej podobe, známu pod názvom „milenarizmus“, ale najmä v politickej podobe sekularizovaného, „vnútorne zvráteného“ mesianizmu.“. (KKC, § 676).

„Cirkev vojde do slávy Kráľovstva len cez túto poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní. Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.“. (KKC, § 677). (8).

Spasiteľove slová o ohavnosti spustošenia na svätom mieste

Spasiteľ odpovedal svojim poslucháčom aj na otázku, aké znamenia budú spojené s koncom sveta, a s Jeho druhým príchodom. Je dôležité zapamätať si formuláciu tejto veľmi dôležitej otázky. Text zo Svätého písma znie:

„Keď potom sedel na Olivovej hore a boli sami, pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?". (Mt 24, 3).

Spasiteľ poukázal na znamenia, ktoré občas sa vyskytujú v každej dobe, ako napríklad prírodné katastrofy, neprávosť, a vojny. Je vhodné zamerať pozornosť na jedno výnimočné znamenie, ktoré má veľký význam práve pre svoju nezameniteľnosť. Je to „ohavnosť spustošenia na svätom mieste“.    

Slová Spasiteľa zneli: „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec. Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel, kto číta, nech pochopí: vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr, kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť.“. (Mt 24, 14 - 18).

Katolícke komentáre k tejto pasáži Svätého písma poukazujú na spustošenie jeruzalemského chrámu, o ktorom hovorí prorok Daniel, (Dan 9, 27; 11, 31; 12, 11). Vtedy kráľ Antiochus IV. Epifanes (215 pred n. l. - 164 pred n. l.) postavil v jeruzalemskom chráme Diovu sochu v roku 167 pred n. l.. Ďalšie spustošenie jeruzalemského chrámu nastalo vpádom rímskeho vojska, v roku 70 n. l.. (9).

Je zrejmé, že po spustošení jeruzalemského chrámu v roku 70 n. l. nedošlo ku koncu sveta a ani k poslednému súdu. Možno predpokladať, že Božie slová vo svojej veľkosti odpovedali súčasne na viac otázok. Tá prvá odpoveď pre rok 70 n. l. týkala sa nadchádzajúcej skazy Jeruzalema, a bola určená pokoleniu, ktoré mohlo priamo počuť Spasiteľovu reč. Tým sa však ešte viac zvýraznila závažnosť všeobecnej platnosti tohto výroku pre celé ľudstvo vo veci druhého príchodu Spasiteľa. Spasiteľ odpovedal na položenú otázku v zmysle Mt 24, 3, teda na otázku týkajúcu sa konca sveta a Jeho druhého príchodu, a nie len na otázku týkajúcu sa najbližšieho vývoja jeruzalemskej lokality.

Sväté miesto pre tradičného katolíka

Súčasná ľudská predstavivosť mohla by priniesť rôzne chápanie významu ohavného spustošenia na svätom mieste. Fyzické zlikvidovanie jeruzalemského chrámu v roku 70 n. l. môže privodiť predstavu, že aj v prípade Cirkvi posledné ohavné spustošenie bude spojené s nejakou „materiálnou likvidáciou hlavného chrámu“. Nemožno to vylúčiť, avšak nemali by sme zabúdať, že dejiny poskytli aj podobné dramatické obrazy materiálnej likvidácie, bez následného konca sveta.

Možno poukázať na násilné spustošenie Ríma v roku 1527, zvyčajne nazývané ako Sacco di Roma. Cirkev prežívala v tomto období neporiadok a zmätok, a to aj v súvislosti s vystúpením Martina Luthera (1483 - 1546), a s neschopnosťou účinne reagovať na nastolené kritické otázky, a na vznik heréz. Pápež Klement VII. musel zachrániť sa únikom na Anjelský hrad, z ktorého sledoval  otrasné scény násilia, vraždenia kňazov, znásilňovania reholníčok, znesväcovania konsekrovaných svätých hostií, ničenia katolíckych chrámov, a pod., počas niekoľkých mesiacov. Mnohí svedkovia vnímali tieto udalosti ako Boží trest. Pápež Klement VII. po skončení tohto ničenia poveril Michelangela Buonarrotiho (1475 - 1564), talianskeho maliara, zobrazením posledného súdu v Sixtínskej kaplnke. Tridentský koncil (1545 - 1563), ktorý priniesol riešenie mnohých otázok spojených s katolíckou vieroukou, sviatosťami a dogmami, možno považovať aj za pozitívny dôsledok očistného trestu, ktorý Boh dopustil prostredníctvom Sacco di Roma, z dôvodu nevyhnutnej obrody Cirkvi. (10).

1280px Italy 3225 The Last Judgement 5388358235

Michelangelo Buonarroti (1475 - 1564), taliansky maliar a jeho dielo: Posledný súd. Je to freska v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne, z obdobia rokov 1535 až 1541. Zdroj: Wikimedia Commons.

Tradičný katolícky katechizmus nás učí, že Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri stanovil obetu, ktorú nazývame svätou omšou, alebo obetou svätej omše, ktorá je strediskom katolíckej bohoslužby. Pán Ježiš Kristus pri obete svätej omše je obetujúcim kňazom a aj obetným darom. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Keďže svätá omša je obeta nekonečnej ceny, jej slúženie alebo počúvanie má najväčšiu cenu medzi všetkými dobrými skutkami. Najsvätejšia Sviatosť oltárna je pokrm našej duše, a preto sväté prijímanie je prostriedok, aby sme došli teraz do duchovnej dokonalosti, a či svätosti, a raz do života večného. Sväté prijímanie zjednocuje nás najužšie s Kristom, keďže On sám hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“. (Ján 6, 56). Sväté prijímanie osvecuje rozum a posilňuje vôľu. Kto sväté prijímanie ľahkomyseľne zanedbá po dlhý čas, toho duša bude mŕtva. (11).

Najsvätejšia Sviatosť oltárna je teda hlavným miestom stretnutia so Spasiteľom pre každého tradičného katolíka, pre každého skutočného katolíka. Katolík nemôže existovať bez Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, a preto ani bez svätej omše, v ktorej sprítomňuje sa Spasiteľova svätá obeta.

Šelma podobná baránkovi a problém novej omše

Spasiteľove slová o ohavnosti spustošenia na svätom mieste, na ktoré poukazoval prorok Daniel, vo svojej podstate súvisia aj s postavou šelmy, ktorá zjavom podobá sa na baránka. Táto postava objavuje sa podobne ako postava Antikrista v 13. kapitole knihy Zjavenie apoštola Jána, a predstavuje nepravých prorokov, resp. duchovných poslov nepravých božstiev. Na rozdiel od Antikrista, a jeho vlády založenej na pozemskej moci, falošní proroci predstavujú ideologickú základňu pre všetkých antikristov.

Vzťah sveta a Cirkvi pred druhým príchodom Spasiteľa môže byť podobný vzťahu bezbožného predstaviteľa pozemskej moci k predstaviteľom jeruzalemského chrámu, ktorý je zobrazený v Svätom písme v knihách Machabejcov, (2 Mach 4, 5, 6). Nábožný veľkňaz Oniáš zápasil o zachovanie pravej viery s predstaviteľmi jeruzalemského chrámu, ktorí postupne zavádzali pohanský helenizmus a trpeli nemravnosti. Nepriatelia veľkňaza Oniáša, kolaborujúci s pohanstvom, nechali ho zavraždiť pre jeho neoblomný postoj. Tragická postava následného veľkňaza Jasona vystupuje v pozícii, v ktorej slávnostne víta v Jeruzaleme pri jednej príležitosti pohanského kráľa Antiocha IV. Epifana. Slabí židovskí vodcovia podliehajú postupne nie len bezbožnosti, ale aj cudziemu mocenskému nátlaku. Veľkňaz Jason zomrel na úteku v cudzine, bez pohrebu a bez uznania.

Antiochus IV. Epifanes vtrhol do Jeruzalema so svojím vojskom v roku 167 pred n. l., vraždil Židov a drancoval chrám. To nebolo všetko. Spasiteľ poukazoval v súvislosti so znameniami konca sveta najmä na ďalší obraz tejto tragédie, ktorý je kľúčový, a ktorý vôbec netýka sa materiálneho ničenia. Je to neslýchané znesvätenie jeruzalemského chrámu ľudskými nemravnosťami, sprevádzané násilným donucovaním Židov obetovať pohanskému kultu. Došlo k zákazu chrámovej obety podľa židovskej posvätnej tradície. (12).

Prijímanie Eucharistie vyžaduje od človeka najmä predchádzajúce nadobudnutie stavu milosti, t. j. pristúpenie k sviatosti pokánia. Stretnutie  človeka so Spasiteľom v Eucharistii kladie prirodzené nároky aj na vonkajšiu formu pre toto výnimočné stretnutie. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a následná liturgická reforma, priniesli tendencie spôsobujúce zanedbanie týchto sviatostných nárokov.

Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, a Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Nového omšového poriadku, t. j. Novus Ordo Missae, (ďalej len „NOM“), zo dňa 5. júna 1969. Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov. Kardináli konštatujú vzhľadom na podstatu obety, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia liturgia vyjadrovala veľmi jasne. NOM rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu (1545 - 1563), s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Skutočný katolík po zavedení NOM je postavený pred tragickú nutnosť voľby. (13).

Slová 12. kapitoly Knihy proroka Daniela poukazujú na odstránenie ustavičnej obety a na postavenie ohavnosti spustošenia počas vymedzeného času pred druhým príchodom Spasiteľa, (Dan 12, 11 - 12). To by mohlo poukazovať na znemožnenie novozákonnej eucharistickej obety. Strata pravej viery odovzdanej Spasiteľom bude kľúčovým znakom Jeho blízkeho druhého príchodu. Ľudia budú aj vtedy niečomu veriť, keďže každý človek má svoj duchovný rozmer, avšak pravdepodobne len málo z ľudí bude veriť tomu, čo Spasiteľ skutočne povedal, a čo skutočne učil o sebe, o Cirkvi a o Eucharistii, teda o zdroji večného života.

Znejasnenie tajomstva kríža prostredníctvom NOM prinieslo postupne aj svätokrádežné nakladanie s Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou v posledných desaťročiach, napríklad v podobe prijímania Eucharistie na neposvätené ruky laikov, alebo bez predchádzajúceho vykonania sviatosti pokánia. Toto znesväcovanie môže byť predpokladom pre všeobecné prijatie nekatolíckeho nazerania na Eucharistiu. Táto skutočnosť ako biblické znamenie má zásadnejší význam, než akékoľvek materiálne ničenie hmotných objektov, týkajúcich sa katolíckeho života, napríklad ničenie kostolov z dôvodu vojny.

Budúci vývoj nášho pozemského sveta a Cirkvi predstavuje pravdepodobne len dve možnosti. Prvá možnosť je zásadná obnova Cirkvi prostredníctvom návratu k Tradícii a pravovernosti, čo pravdepodobne predpokladá všeobecné katastrofické udalosti a budovanie cirkevných štruktúr na troskách starého sveta. Druhá možnosť je ešte hlbšie rozšírenie súčasnej cirkevnej katastrofy a spolupráca predstaviteľov Cirkvi so šelmou podobnou baránkovi, čo prirodzene povedie aj k vítaniu Antikrista, t. j. podobným spôsobom, aký predviedol veľkňaz Jason. Táto možnosť znamenala by súčasne blízky príchod Spasiteľa ako Sudcu a koniec súčasnej podoby nášho sveta.

Vytrvalé a nekompromisné zachovávanie tradičnej katolíckej viery a tradičnej katolíckej liturgie je jediným spôsobom, ako nepodľahnúť zvádzaniu Antikrista a zvádzaniu všetkých duchovných šeliem podobných baránkovi. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa na stretnutie s naším Pánom, Kráľom, a Sudcom. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa aj na život v katolíckych katakombách.

Najsvätejšia Panna Mária, prosíme, pomôž všetkým katolíkom, keď nastane zápas s Antikristom a šelmou podobnou baránkovi. Amen.

 

ZDROJ:

 

(1). SPIRAGO, Franz: Katolícky ľudový katechizmus. Druhé vydanie. Trnava: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 160 - 175.

(2). KATECHIZMUS PRE DUCHOVNÝCH PASTIEROV VYDANÝ Z NARIADENIA TRIDENTSKÉHO KONCILU A Z PRÍKAZU PÁPEŽA SV. PIA V. V ROKU 1566. (Text preložený z: Katechismus z nařízení sněmu Tridentského k pastýřům duchovním a z rozkazu Pia V. papeže římského na světlo vydaný. Nákladem dědictví sv. Prokopa. Číslo IV. V Praze. Tiskem kníž. Arcib. knihtiskárny. 1867. Prvá časť, Hlava VIII.. Otázka VII.. S. 81.

(3). SVÄTÉ PÍSMO. Siedme vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2005, s. 1662 - 1663, 2201 - 2202, 2296. ISBN: 80-7162-538-8.

(4). PÁPEŽ PIUS IX.. Encyklika Quartus supra. Bod 2.

(5). FAHEY, Denis, P.: Příchod Antikrista. Kapitola z The Kingship of Christ and The Conversion of the Jewish Nation. Dublin, 1953. Přeložil ACS. In: Te Deum, 2021, č.: 1, s. 37.

(6). PÁPEŽ PIUS X.. Encyklika E supremi. Bod 3, 5.

(7). FAHEY, Denis, P.: Příchod Antikrista. Kapitola z The Kingship of Christ and The Conversion of the Jewish Nation. Dublin, 1953. Přeložil ACS. In: Te Deum, 2021, č.: 1, s. 38 - 42.

(8). KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Šieste vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-776-0. § 675, § 676, § 677. S. 179 - 180.

(9). EVANJELIUM PODĽA MATÚŚA. In: Sväté písmo. Siedme vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2005, s. 1941. ISBN: 80-7162-538-8.

(10). ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny. S osobitným zreteľom na vývin cirkevných dejín Slovenska. Sväzok II.. Turčiansky Svätý Martin: Neografia, 1943, s. 142.

(11). SPIRAGO, Franz: Katolícky ľudový katechizmus. Druhé vydanie. Trnava: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 374 - 377, 385, 418 - 420.

(12). DRUHÁ KNIHA MACHABEJCOV. In: Sväté písmo. Siedme vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2005, s. 1873 - 1881. ISBN: 80-7162-538-8.

(13). OTTAVIANI, Alfredo - BACCI, Antonio: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. Z italského originálu: Breve Esame Critico del Novus Ordo Missae. Přeložil: Dr. Miloslav Skácel, Praha, 1969.

 

Súvisiace články:

Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4).
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4). 15. 11. 2022
Hnutia v službách revolúcie - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 3).
Hnutia v službách revolúcie - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 3). 15. 10. 2022
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10).
Deformovanie liturgie a likvidácia breviára - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 10). 22. 05. 2023
Mons. Marcel Lefebvre -  Arcibiskup verný Tradícii v časoch zrady
Mons. Marcel Lefebvre - Arcibiskup verný Tradícii v časoch zrady 26. 11. 2022
Progresivisti vyhlasujú vojnu pred koncilom - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 7).
Progresivisti vyhlasujú vojnu pred koncilom - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 7). 22. 02. 2023
Je nový lekcionár naozaj lepší?
Je nový lekcionár naozaj lepší? 23. 10. 2022
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21).
Progresívne chápanie vzťahu Cirkvi a sveta - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 21). 12. 01. 2024
Konflikt ranného kresťanstva s pohanskou hudbou v bohoslužbe a vplyv egyptských obradov na izraelitskú liturgiu
Konflikt ranného kresťanstva s pohanskou hudbou v bohoslužbe a vplyv egyptských obradov na izraelitskú liturgiu 28. 09. 2022
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22).
Skončenie koncilu a revolučné plody - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 22). 06. 02. 2024
Spojenie konzervatívcov a mlčanie o pekle - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 18).
Spojenie konzervatívcov a mlčanie o pekle - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 18). 16. 11. 2023

Z archívu:

Hymnus Pange Lingua Gloriosi

z dňa 29. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Milosť

z dňa 16. január 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Františkova hermeneutika diskontinuity

z dňa 25. február 2023 v rubrike Cirkev Čítaj viac

Je nový lekcionár naozaj lepší?

z dňa 23. október 2022 v rubrike Cirkev Čítaj viac
­