Presvedčení obhajcovia Novus Ordo, počínajúc liberálmi, končiac „konzervatívcami“ (ktorí sa liberálnu revolúciu pokúšajú zakonzervovať v istej fáze), vždy poukazujú na údajné vylepšenie lekcionára reformovanej omše oproti lekcionáru používanému v tradičnej latinskej omši. Argument znie asi takto: „V novej omši je vďaka trojročnému cyklu viac priestoru na čítanie Svätého Písma, za tri roky sa prečíta takmer celá Biblia a preto majú dnes katolíci bohatší prídel Božieho slova ako v tradičnej liturgii, s jej obmedzeným výberom lekcií“.
Odvoláva sa potom na výzvu k bohatšiemu stolu Božieho slova, ktorá stojí v Sacrosanctum concilium a nový lekcionár sa pokladá za naplnenie tejto výzvy. Počúvame to dokola roky a roky a stále sa to vracia. Ten argument je chybný vo svojej podstate, pretože sa spolieha na čísla a kvantitu a tie berie za dostatočné potvrdenie svojej pravdivosti. Tak, ako sa dnes štáty pokúšajú zrealizovať reformu školstva alebo zdravotníctva tým, že lejú viac a viac peňazí do daného rezortu, tak sa obhajcovia Novus Ordo snažia realizovať reformu, okrem iného aj tým, že „naliali“ do liturgie viac sv. Písma. Aspoň tak hovoria oni. V zúfalej nádeji, že sa veci zlepšia, nový lekcionár teda v omšových čítaniach vylieva na laikov bez rozdielu čo najviac textu zo sv. Písma v nádeji, že tí si z kostola odnesú domov čoraz viac vedomostí z Biblie. Je to podobné ako mantra aktívnej účasti. V tradičnej omši sa za aktívnu účasť považuje zbožné, uzobrané rozjímanie o vlastných hriechoch a vykupiteľskom diele Ježiša Krista, ktoré sa nekrvavo sprítomňuje na oltári, teda vnútorná aktivita, kým v NOM sa za aktívnu účasť považuje čo najviac čítania, spievania, externej aktivity, na ktorej sa má podieľať čo najviac laikov.
Lekcionár v tradičnej latinskej omši však k veci pristupuje kvalitatívne a nesústreďuje sa ani tak na to, koľko z Biblie človek v lavici počuje, ale skôr na to, čo počuje. V tradičnej liturgii bol lekcionár zostavený tak, aby korešpondoval s breviárom a prostredníctvom svojich kolekt, antifón a iných proprií viedol veriacich k určitej myšlienke, ktorá preniká celou dennou liturgiou. Myšlienka dňa, ktorá súvisí so sviatkom, liturgickou spomienkou, prípadne obdobím v cirkevnom roku, sa opakuje v hodinkách breviára i v omšových propriách, aby priviedla veriacich i kňazov k rozjímaniu nad rovnakou témou. Introit, orácia, epištola, graduál, evanjelium, offertórium, sekréta, komúnia a postkomúnia boli spojené spoločnou témou, ktorá sa niekde len opakovala, inde sa rozvinula, aby sa zasa vrátila v jednoduchšej forme. Lekcionár v Novus Ordo často používa antifóny a propriá, ktoré nezodpovedajú žiadnemu konkrétnemu liturgickému cieľu, ktoré nesúvisia a nespája ich žiadna spoločná idea. To si pozorný účastník novej omše určite všimol
Ďalším problémom tohto argumentu je, že v tradičnom omšovom obrade sa používa veľa textov Písma, ktoré sú novom lekcionári vynechané alebo nepovinné. Teda nejde ani tak o bohatší stôl, ako inakší. Zámerne sa vynechali texty, ktoré kompromitujú zámery liturgických reformátorov, ekumenizmus, znovu objavené kamarátstvo so staršími bratmi, otváranie sa svetu, nový a tolerantný pohľad na hriech a trest, úmysel čo najmenej hovoriť o pekle a poslednom súde a zohľadnené boli aj iné zámery pokoncilnej „obnovy“ Text opisujúci veľké odpadnutie od viery predpovedané v 2. liste Solúnčanom sa v tradičnom obrade číta na kántrovú sobotu v advente, ale chýba v novom lekcionári. Napríklad, kardinál Stickler, hovoril o texte z listu Korinťanom 11:27-29 takto:
Okrem pastoračných ťažkostí, ktoré pred farníkov kladie potreba porozumieť textom, ktoré si vyžadujú osobitnú exegézu, sa ukázala aj príležitosť – ktorej sa mnohí chopili – manipulovať so zachovanými textami, aby sa namiesto starých právd vniesli nové. Pastoračne nepopulárne pasáže – často zásadného teologického a morálneho významu – boli jednoducho odstránené. Klasickým príkladom je text z 1. Kor. 11:27-29: tu, v rozprávaní o ustanovení Eucharistie, bola dôsledne vynechaná dôležitá záverečná exhortácia o vážnych následkoch nehodného prijímania. Nečíta sa dokonca ani na sviatok Božieho tela. Pastoračná naliehavosť tohto textu tvárou v tvár dnes masovo rozšírenému zvyku prijímať bez spovede a náležitej úcty je zrejmá.
Dr. Peter Kwasniewski, známy litrugický znalec nedávno na margo nového lekcionára napísal:
Trojročný cyklus čítaní spôsobuje človeku veľký problém. Jeden rok je prirodzené časové obdobie; je zdravé, pedagogicky lepšie a hlboko utešujúce, vracať sa rok čo rok, k tým istým čítaniam v tých istých nedeliach alebo pracovných dňoch. Toto je moja skúsenosť. Najmä nedeľné čítania si osvojíte naspamäť; stanú sa kosťou z vašich kostí. Začnete premýšľať o nedeliach z hľadiska ich čítaní, spevov a modlitieb, ktoré utkvejú v mysli o to pevnejšie, že keď sa modlia alebo spievajú, vy ich zároveň čítate vo svojom misáliku, ktorý držíte v rukách (zapojených je viac zmyslov). Týmto spôsobom tradičná západná liturgia ukazuje svoju príbuznosť s východnými liturgiami, ktoré idú dokonca tak ďaleko, že nedele pomenúvajú podľa svojich evanjelií, alebo podľa nejakej konkrétnej zdôrazňovanej dogmy. Za starých čias mala štrnásta nedeľa po Turícach charakteristickú identitu: Introit bol: Protector noster, poznali ste jeho melódiu a celá omša vám bola známa tak dobre, ako obľúbená záhrada, alebo lesná cesta. Dnes, ktože už vie, o čom je „desiata nedeľa v období cez rok?“ To si môže každý akurát tak tipnúť.
Nový Lekcionár je v tomto indiferentný až nezmyselný.
Pre potrebu argumentu predpokladajme, že máme latinské Novus Ordo, kde sú použité všetky propriá a nie sú nahradené tým či oným hymnom, čo je liturgicky nesprávne dokonca aj v NOMe. Neexistuje tu spoločná téma, žiadny pokus o zjednotenie spievaných žalmov s čítaniami. Niekedy sa dôsledne opakujú počas viacerých nedieľ v období cez rok.
Po druhé, zatiaľ čo nedeľné čítania sú v „3-ročnom cykle“, čítania vo všedný deň sú v „2-ročnom cykle“, čo je úplne nezmyselné. Ak sa vôbec zhodujú s tým, čo sa číta v nedeľu, je to čistá náhoda, ktorú spôsobila šťastná konštelácia hviezd a planét. A kto si pamätá všetky tieto čítania? Väčšina kňazov, ktorí slúžia Novus Ordo, nemá ani potuchy o všeobecnom poradí alebo tempe čítaní mimo nedele. Je to mŕtva litera, prejdeme na ďalšiu. A ak vezmeme do úvahy Pôst a Veľký týždeň, v niektorých prípadoch sa čítania zhodujú a sledujú istý zámer, ale neexistuje ústredná téma, ktorá by spájala omšové propriá s posvätným ofíciom. Vo Veľkom týždni počujete iba dvoje pašie, na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok, kým ako v tradičnej liturgii počujete všetky štyri, Matúša na Kvetnú nedeľu, Marka v utorok a Lukáša v stredu a Jána v piatok, zatiaľ čo pondelok obsahuje proroctvo o smrti a vzkriesení nášho Pána.
Celý lekcionár tradičnej omše je obsiahnutý v rovnakej knihe ako misál. Je to zväzok priemernej hrúbky. Ak by sme si zobrali celý Novus Ordo so všetkými jeho možnosťami, modlitbami navyše a lekcionárom s jeho nekonečnými možnosťami a alternatívami, s trochou preháňania možno povedať, že by preboril oltárny stôl svojou hmotnosťou a zaboril sa hlboko do podlahy.
Ďalším problémom je fakt, že lekcionár zostavovali exegéti so sociologickými sklonmi (odvážnejší človek by povedal socialistickými). Starobylý rímsky lekcionár usporiadal svätý Hieronym, popri Chyzostomovi a Augustínovi jeden z najväčších učiteľov cirkvi a okrem zmien a úprav, ktoré si vyžiadalo zaradenie nových svätých či nové sviatky sú propriá nezmenené. Ak porovnáme Tradičný lekcionár s kalendárom gréckokatolíckej cirkvi (alebo aj pravoslávnej), nájdeme nápadné podobnosti. Len jedno čítanie z epištol, nie dve ako v Novus Ordo. Jednoročný cyklus je spoločný pre oba kalendáre aj pre obe liturgické tradície. Koncept trojročného alebo dvojročného lekcionára je na východe i západe úplná novota a nežiadal ho ani Druhý vatikánsky koncil. Tak hovorí kardinál Stickler:
V koncilovej konštitúcií sa nikde nehovorí o zavedení trojročného lekcionára. Komisia pre uskutočnenie reformy sa ním dopustila zločinu proti prírode. Jednoduchý kalendárny rok by stačil na všetky želané zmeny. Consilium sa mohlo držať ročného cyklu, obohatiť čítania o toľko a takého pestrého textu, koľko by si človek mohol priať, bez toho, aby narušili prirodzený ročný priebeh. Namiesto toho bol starý poriadok čítaní zničený a zavedený bol nový, s veľkou záťažou a nákladmi na knihy, do ktorého sa malo zmestiť čo najviac textov, nielen zo sveta Cirkvi, ale aj – ako sa to vtedy zaužívalo - z profánneho sveta.
Nedele po Veľkej noci sa v oboch kalendároch nazývajú „nedele po Turícach“ a ich propriá musia byť v božskej liturgii vždy spievané a sú zladené s textom epištoly a evanjelia. Napokon, čítania sa musia v božskej liturgii, rovnako ako pri tridentskej svätej omši spievať. Tradičný lekcionár je úzko spätý so spoločným dedičstvom liturgického vývoja a vyrastal z neho, a to aj napriek rôznym kultúram, miestam a okolnostiam. charakteristiky pochádzajúce zo starodávnej praxe.
Preto z praktických aj z liturgických dôvodov je Nový lekcionár úplnou a zbytočnou novinkou, oveľa horšou ako to, čo nám odkázala katolícka tradícia, tak ako všetko ostatné v Novus Ordo.
Napriek tomu sa možno pýtať, ako by sa dal tradičný lekcionár zdokonaliť. Existuje niekoľko omší pre rôzne druhy svätých, ale keď pre niektorého svätého nie je predpísané osobité čítanie, použije sa epištola a evanjelium z omše Os Iusti a taká omša sa niekedy v tom istom týždni opakuje. Tu je priestor pohľadať texty, ktoré by sa pekne zhodovali so životom svätého a predpísať ich špeciálne pre jeho spomienku. V Novus Ordo sa to tak robí len málokedy. Dr. Kwasniewski texte, ktorý sme uviedli vyššie dáva príklad čítaní zo sviatku svätej Terézie, ktoré v tradičnej omši majú zmysel, zatiaľ čo v novom obrade sa riadia zhubným dvojročným cyklom a nemajú so sväticou nič spoločné. Ba náhlivé a nerozumné usporiadavanie textov nového lekcionára viedlo k absurdostiam, ako aj chybám, predovšetkým vo výbere ich úvodných a záverečných slov, ako ilustruje poznámka Klausa Gambera na záver čítania v prvú nedeľu v pôste cyklu A, ktoré hovorí: o následkoch prvotného hriechu:
"Potom sa obom otvorili oči a spoznali, že sú nahí."
Nato ľud, vykonávajúci svoju povinnosť živej a aktívnej účasti, musí odpovedať:
"Bohu vďaka."
Je tu ešte jeden ohľad. Na priemernej Tradičnej omši človek počuje zo sv. Písma oveľa viac ako na Novus Ordo – ak sa do úvahy berie celá liturgia. Omša sa začína žalmom 42, mnohé z odpovedí veriacich na výzvy kňaza sú vlastne citáty zo žalmov (Adiutorium nostrum...žalm 69 atď.), veľká časť obetných modlitieb je priamo z Písma, vrátane celého žalmu 25, veľa častí kánonu a modlitieb okolo prijímania kňaza pochádza priamo z Písma, nehovoriac o poslednom evanjeliu (Ján 1:1-18) a skutočnosti, že propriá nemožno nikdy preskočiť, vynechať ani nahradiť nejakým spevom. Možno ich akurát rozmnožiť (viac koliekt, orácií, postkomúnii) inými textami zo sv. Písma. V Novus Ordo sa stretáva 99 % katolíkov na svete stretáva s tým, že sa mnohé propriá vynechávajú a z nekonečných možností sa volia tie najkratšie a najmenej namáhavé, zatiaľ čo v tradičnej liturgii sú odlišné každú nedeľu a sviatok/spomienku svätých.
Tak ako vždy a všetko, aj tie najjednoduchšie plody tradície sú lepšie ako ohavné výtvory moderny.
![Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a revolúcia šírená potleskom. [Na pokračovanie: Časť 1].](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_159_50.jpg)
