Pápež svätý Pius X. zomrel v roku 1914. Modernisti v Cirkvi pochopili, že zreteľné posolstvo tohto pápeža v boji s modernizmom nebolo možné vymazať z vedomia katolíkov hneď po jeho smrti. Postupne došlo k všeobecnému vnímaniu zmiznutia dvoch strán v zápase antimodernistov proti modernistom. Tretia sila, resp. tretia strana, ktorá dištancovala sa od modernizmu, zabezpečovala v skutočnosti jeho pokračovanie, napriek jeho odsúdeniu. Prúdy a trendy nadväzujúce na dedičstvo modernizmu rozvinuli svoje pôsobenie v 30. rokoch 20. storočia. Možno poukázať najmä na „biblické hnutie“, „liturgické hnutie“, „filozofické a teologické hnutie“, známe pod názvom „nouvelle théologie“, resp. nová teológia, a „ekumenické hnutie“. Predstavitelia týchto revolučných prúdov v Cirkvi, ktorých šírenie bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, získali významný vplyv na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965).
Biblické hnutie
Pápež svätý Pius X. vydal encykliku Pascendi Dominici gregis, zo dňa 8. septembra 1907, a dekrét Lamentabili sane exitu, zo dňa 3. júla 1907, v ktorých odsúdil rozlišovanie medzi teologicko-pastoračnou exegézou a vedecko-kritickou exegézou, čím znovu potvrdil princíp, podľa ktorého autentický výklad Svätého písma náleží Magistériu, nie exegétom. Tento pápež založil Pápežský biblický inštitút v roku 1909, na účely autentickej obnovy biblických štúdií. Pápež Benedikt XV. vydal encykliku Spiritus Paraclitus, zo dňa 15. septembra 1920, ktorá potvrdila božskú inšpiráciu posvätných kníh a to, že neobsahujú nijaké omyly, a bola venovaná svätému Hieronymovi ako vzoru katolíckej exegézy. Predmetná encyklika odsúdila teóriu „historických mýtov“.
Marie-Joseph Lagrange (1855 - 1938), francúzsky dominikán a kňaz, založil Biblickú školu v Jeruzaleme. Patril ku katolíckym exegétom, ktorí odmietali teologické a filozofické tézy modernistu A. Loisyho, avšak prijali jeho metódu, a boli podrobení kritike zo strany cirkevnej autority pre omyly v prístupe k posvätným textom. M. J. Lagrange obhajoval teóriu „historických mýtov“, a Pápežský biblický inštitút predstavoval konkurenčný projekt pre jeho Biblickú školu v Jeruzaleme. (Fotografia Marie-Josepha Lagrangea)
Martin Dibelius (1883 - 1947), nemecký protestantský teológ, je autorom diela História foriem evanjelia, z roku 1919. Rudolf Bultmann (1884 - 1976), nemecký protestantský teológ a biblista, je autorom diela Dejiny synoptickej tradície, z roku 1921. M. Dibelius a R. Bultmann šírili metódu „histórie foriem“ (Formgeschichte). Predmetný prúd konštatoval, že život Ježiša Krista vysvetľuje racionalistickým spôsobom, a formuláciu evanjeliových textov chápal ako produkt 4 nie konkrétnych autorov, alebo určitých literárnych prameňov, ale pomalého anonymného procesu vnútri prvých kresťanských spoločenstiev.
Augustin Bea (1881 - 1968), nemecký profesor a rektor Pápežského biblického inštitútu, jezuita, presadzoval historickú metódu proti tradičným exegétom, ktorí boli verní metóde svätého Hieronyma. Pápežský biblický inštitút počas jeho pôsobenia stal sa centrom postupného ustupovania od katolíckej exegézy k historickej metóde. Pápež Ján XXIII. ho vymenoval za kardinála v roku 1959. (Fotografia kardinála Beu)
Liturgické hnutie
Dom Prosper Guéranger (1805 - 1875), francúzsky kňaz, zakladateľ Francúzskej kongregácie Rehole svätého Benedikta, opát benediktínskeho priorátu Solesmes, bol veľkým obnoviteľom rímskej liturgie v 19. storočí. Snažil sa obnoviť rehoľný život prostredníctvom návratu k tradičnej rímskej liturgii v období spustošenia spôsobeného vonkajším vplyvom protestantizmu, a taktiež vnútrocirkevným negatívnym vplyvom galikanizmu a jansenizmu. Pápež svätý Pius X. predstavil program autentickej liturgickej obnovy, ktorá bola programom hnutia, ktoré založil Dom Prosper Guéranger. Vyjadrením tejto obnovy boli dekréty Sacra Tridentina, zo dňa 20. decembra 1905, a Quam singulari, zo dňa 8. augusta 1910, ktoré odporúčali častejšie sväté prijímanie a prijímanie pre deti, List kardinálovi Pietrovi Respighimu, zo dňa 14. júna 1905, v ktorom pápež žiadal doplniť katechizmus o poučenie o liturgických sviatkoch, a bula Divino afflatu, zo dňa 1. novembra 1911, ktorá promulgovala reformu breviára.
Dom Lambert Beauduin (1873 - 1960), belgický benediktín, je hlavnou postavou postmodernistického liturgického hnutia. Zastával názor, že liturgia nie je len verejným kultom Cirkvi, ale aj pravou modlitbou veriacich, prostredníctvom ktorej buduje sa silné vzájomné puto. Konštatoval, že liturgické zhromaždenia stratili rozmer spoločenstva, a zredukovali sa na formu súkromnej a vnútornej pobožnosti. Svoju predstavu „liturgickej obnovy“ zhrnul do vety: „Bolo by treba demokratizovať liturgiu“. Na dosiahnutie tohto cieľa rozvinul pojem „aktívna účasť veriacich“.
Ildefons Herwegen (1874 - 1946), nemecký benediktín, slávil nový liturgický obrad, označený ako „komunitárna omša“, v krypte nemeckého Opátstva Maria Laach, dňa 6. augusta 1921. Dom Pius Parsch (1884 - 1954), rakúsky augustiniánsky kanonik Opátstva Klosterneuburg, začal sláviť svätú omšu „tvárou k ľudu“, a prekladať liturgické texty do nemčiny. Vo svojej predstave „ľudovej liturgie“ chcel dosiahnuť zmenu vertikálneho vzťahu s Bohom na horizontálny vzťah. Eugenio Pacelli (1876 - 1958), neskorší pápež Pius XII., v pozícii nuncia kritizoval nový liturgizmus, a konštatoval v jednom z listov: „Toto hnutie zveličuje hodnotu liturgie, pričom vonkajšími formami chce pomaly nahradiť podstatný obsah katolíckej viery." E. Pacelli v pozícii štátneho sekretára prísne kritizoval aktivity Opátstva Maria Laach v 30. rokoch 20. storočia.
Postmodernistické liturgické hnutie prinieslo vážne dôsledky na oblasť spirituality, pastorácie a ekleziológie. Zmienení reformátori podceňovali podstatný rozdiel medzi sviatostným kňazstvom vysvätených duchovných a všeobecným kňazstvom laikov. Spoločenstvu veriacich pripisovali pravý a vlastný kňazský charakter, navrhovali „koncelebráciu“ kňaza s ľudom, tvrdili, že ľud musí sa aktívne „zúčastňovať“ na omši tým, že vedie dialóg s kňazom, a odmietali dovtedajšie spôsoby nábožnej účasti na svätej omši, ako je meditácia, ruženec, alebo iné súkromné pobožnosti. Presadzovali názor, že oltár je potrebné nahradiť stolom, sväté prijímanie „extra Missam“, t. j. mimo svätej omše, návštevy Najsvätejšej Sviatosti a ustavičnú poklonu považovali za formy mimoliturgickej zbožnosti. Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii, svätým a úcte k nim, tradičnej morálke a duchovnosti, nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Možno konštatovať, že predstavovali zásadnú „reinterpretáciu“ učenia a štruktúry Cirkvi za účelom prispôsobenia modernej dobe.
Filozofické a teologické hnutie
Pápež Lev XIII. vydal encykliku Aeterni Patris, zo dňa 4. augusta 1879, ktorou učenie svätého Tomáša Akvinského (1225 - 1274) bolo postavené za základ vyšších štúdií filozofie. Tento pápež poukázal na to, že tomizmus je prvou a potrebnou odpoveďou na filozofické omyly, ktoré ohrozovali katolícku vieru a samotný prirodzený zákon. Princíp imanencie dominoval na filozofickej úrovni v historicko-kritickej metóde, ktorú modernisti si osvojili. Predmetný princíp neoponoval priamo nijakej zjavenej pravde, avšak zmenil radikálne samotný pojem „pravdy“, „náboženstva“ a „zjavenia“, a bol v protiklade k filozofickému systému svätého Tomáša Akvinského.
Pápež svätý Pius X. pozoroval správne, že imanentizmus bol jadrom modernej filozofie, a predstavuje princíp, podľa ktorého zdroj a miera bytia vyvierajú z vedomia človeka. Vernosť filozofii svätého Tomáša Akvinského vyžadovala odmietnutie všetkých foriem modernej filozofie, ktorú predstavujú René Descartes (1596 - 1650), Immanuel Kant (1724 - 1804), a taktiež idealistické historické a evolucionistické prúdy zo začiatku 20. storočia. Neoscholastika 20. storočia nevidela metafyzický rozvrat, ktorý spôsobil princíp imanencie, a snažila sa často o kompromis s ním. Filozofickú „tretiu stranu“ predstavovalo hnutie, ktoré sa snažilo zmieriť scholastiku s modernými myšlienkovými prúdmi v období po prvej svetovej vojne. Základný omyl neoscholastiky 20. a 30. rokov 20. storočia spočíva v názore, že metafyzické princípy stačí jednoducho nanovo sformulovať, 8 a revolučný proces laicizácie spoločnosti sa zastaví.
Joseph Maréchal (1878 - 1944), belgický filozof, psychológ, jezuita a kňaz, považoval Mauricea Blondela (1861 - 1949) za jedného z najväčších súčasných mysliteľov. J Maréchal interpretoval tomizmus nanovo blondelovským spôsobom, a podnietil vznik filozofického prúdu, „transcendentálneho tomizmu“, ktorý vytvoril most k fenomenológii Martina Heideggera (1889 - 1976).
Marie-Dominique Chenu (1895 - 1990), francúzsky dominikán, pôsobil v belgickom dominikánskom kláštore Le Saulchoir. Študoval na Angelicu v Ríme. Je autorom eseje Une école de théologie, Le Saulchoir, ktorá chcela byť „metodologickým programom“ pre dosiahnutie zmien v štúdiu dominikánov. M. D. Chenu kritizoval v tejto eseji antimodernistickú teológiu v mene „Krista viery“, ktorého je možné spoznať, (ako to chceli modernisti), v „Kristovi dejín“. Sväté ofícium svojim dekrétom, zo dňa 4. februára 1942, dalo predmetné dielo na index zakázaných kníh. (Fotografia Marie-Dominique Chenu)
Yves Congar (1904 - 1995) a Henri-Marie Feret (1904 - 1992) boli žiakmi M. D. Chenua v kláštore Le Saulchoir, a boli presvedčení, že musia so svojou generáciou „zachrániť pre Cirkev všetko, čo je v modernistickom prístupe hodnotné“. Predmetní traja teológovia boli označovaní ako „traja mušketieri“, ktorí spolupracovali neskôr v Ríme v období konania Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965). M. D. Chenu vnímal modernizmus len ako prejav „krízy rastu v Cirkvi“.
Škola vo francúzskom Fourviére, pre jezuitov, ktorí mali svoj univerzitný inštitút v neďalekom Lyone, plnila podobné revolučné poslanie, ako škola v belgickom dominikánskom kláštore Le Saulchoir.
Auguste Valensin (1879 - 1953), francúzsky profesor filozofie na Katolíckej fakulte v Lyone, jezuita a kňaz, bol žiakom Mauricea Blondela (1861 - 1949) a priateľom Pierra Teilharda de Chardina (1881 - 1955), ktorého Svätá stolica podrobovala častej kritike pre jeho heterodoxné tézy. Jezuiti vo Fourviére používali proti scholastike slogany ako „návrat k Biblii“ a „obnova patristickej teológie“, avšak nesnažili sa o „návrat k cirkevným Otcom“, ale o teologickú antropológiu založenú na filozofii M. Blondela, a ovplyvnenú T. de Chardinom.
Henri de Lubac (1896 - 1991), francúzsky profesor teológie v Lyone, jezuita a kňaz, bol priamym pokračovateľom diela M. Blondela a T. de Chardina. Pôsobil ako poradca, resp. peritus, na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Pápež Ján Pavol II. ho vymenoval za kardinála v roku 1983.
Jean Daniélou (1905 - 1974), francúzsky profesor, jezuita a kňaz, bol žiakom H. de Lubaca. Pôsobil ako poradca, resp. peritus, na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), a pápež Pavol VI. ho vymenoval za kardinála v roku 1969.
Hans Urs von Balthasar (1905 - 1988), švajčiarsky teológ, označil trojicu M. Blondel, J. Maréchal a H. de Lubac za „troch mučeníkov za pravdu“ tejto doby. Pápež Ján Pavol II. ho vymenoval za kardinála v roku 1988, avšak nedožil sa prevzatia kardinálskeho klobúka.
Jacques Maritain (1882 - 1973), francúzsky filozof, vypracoval myšlienku „nouvelle Chrétienté“, t. j. nového kresťanstva, z ktorej „nová teológia“ čerpala. J. Maritain chcel namiesto kresťanskej civilizácie sekulárnu „civitas humana“, chápanú ako „dočasný režim, alebo civilizačné obdobie, ktoré bolo by inšpirované kresťanstvom, a zodpovedalo by historickej klíme epochy, do ktorej vstupujeme.“. V základoch tejto filozofie dejín, ktorá hľadala hypotetickú „tretiu cestu“ medzi „stredovekým ideálom“ a „liberálnym ideálom“, bola deterministická téza o nezvrátiteľnosti moderného sveta, a marxistický postulát o „historickej úlohe proletariátu“. Jeho filozofia dejín a jeho sociológia zbiehali sa s neomodernizmom. Jeho vplyv bol obrovský najmä v Latinskej Amerike, v Spojených štátoch amerických, a v Ríme, kde bol francúzskym veľvyslancom pri Vatikáne.
Ekumenické hnutie
Sväté ofícium vydalo dekrét De Participatione catholicorum societati „ad procurandam christianitatis unitatem“, zo dňa 4. júla 1919, ktorým rozšírilo zákaz pápeža Pia IX. z roku 1864 o účasti „na verejných alebo súkromných konferenciách organizovaných nekatolíkmi, ktoré si kladú za cieľ zjednotenie všetkých skupín, ktoré si hovoria, že sú kresťanské“. Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí sa od nej nešťastne oddelili v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je všetkým viditeľná, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“
Pápež Pius XII. vydal encykliku Orientalis Ecclesia, zo dňa 9. apríla 1944, v ktorej zdôraznil, že len jedna cesta vedie k jednote: návrat do jedinej, pravej, viditeľnej Kristovej Cirkvi, ktorou je katolícka Cirkev. Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, zo dňa 20. decembra 1949, v ktorej odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované natoľko náukám odpadlíkov, alebo uvádzané do súladu s nimi ( ... ), že by tým utrpela plnosť katolíckej náuky, a bol zatemnený jej pravý a spoľahlivý význam.“
Desiré Mercier (1851 - 1926), belgický arcibiskup v Mechelene, a kardinál, bol zakladateľom neotomistickej školy v Leuvene, a snažil sa zmieriť modernú filozofiu s tomizmom. V dome D. Merciera, kardinála, konali sa neoficiálne stretnutia medzi katolíkmi a anglikánmi, známe ako „Mechelenské rozhovory“. Dom L. Beauduin zúčastňoval sa týchto rozhovorov, t. j. pôsobil súčasne v liturgickom a v ekumenickom hnutí. Dom L. Beauduin založil kláštor Chevetogne v Amay-sur-Meuse v Belgicku, v roku 1925, a jeho mnísi museli sa zbavovať „rímskeho myslenia“ a otvoriť sa „dialógu“ s anglikánmi a so schizmatickými „pravoslávnymi“. (Fotografia Desiré Merciera)
Paul Couturier (1881 - 1953), francúzsky kňaz, pôsobiaci v Lyone, objavil svoje „ekumenické povolanie“. Rozhodol sa zaviesť vo svojej komunite Oktávu za jednotu, s cieľom nemodliť sa už za návrat oddelených bratov, ako sa v Cirkvi modlilo v predchádzajúcom období, ale modliť sa za vytvorenie novej „duchovnej jednoty“ medzi rôznymi denomináciami. P. Couturier chápal ekumenizmus ako „konvergenciu“ ku Kristovi, v ktorom budú sa môcť stretnúť všetci kresťania, nezávisle od cirkvi, ku ktorej patrili. P. Couturier spolupracoval s Domom L. Beauduinom a Y. Congarom, a bol obdivovateľom T. de Chardina.
Roger Schutz (1915 - 2005), švajčiarsky reformovaný pastor, zakladateľ a prior Ekumenickej komunity Taizé, založenej vo Francúzsku, v roku 1949, bol žiakom P. Couturiera. R. Schutz získal povolenie od Svätej stolice prostredníctvom Mons. Angela Roncalliho (1881 - 1963), apoštolského nuncia v Paríži, neskoršieho pápeža Jána XXIII., celebrovať svoje bohoslužby vo francúzskom katolíckom kostole v Taizé, ktorý bol zatvorený od čias Francúzskej revolúcie. Týmto spôsobom začala nová „ekumenická liturgia“.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 27 - 46. ISBN: 978-80-972597-6-1.
