Kto z nás nezažil tú smutnú úlohu, pomáhať milovanej osobe v posledných chvíľach? A keď dotyčný zomrie, my ďalej trpíme, pozeráme na jeho telo, strnulé, nehybné, no stále milované... Ale smrť je krutá, pretože jej nestačí len zobrať život. Ak mŕtve telo včas nepochováme, nastupuje rozklad a hniloba a tie ohrozujú zdravie ostatných. Nepoznáme iné riešenie, len rýchlo pochovať pozostatky toho, koho sme tak veľmi milovali. A ak by sme poznali spôsob, ako našich príbuzných a priateľov zachrániť pred smrťou, vynaložili by sme všetko úsilie, aby sme to dosiahli. Niečo také sa deje aj v Cirkvi.
Ako Matka všetkých veriacich má veľa detí, niektoré sú živé a iné, žiaľ, mŕtve... Nie fyzicky, ale duchovne, preto že sú oddelené od Krista smrteľným hriechom. Toto vylúčenie z božského života nás mení na mŕtvych členov Cirkvi a vylučuje nás zo všetkých božských výsad, ktoré náležia živým. V tom najhoršom prípade tí, ktorí v takomto stave upadnú pazúrov smrti, budú naveky zatratení.
Živí členovia Cirkvi, bratia mŕtvych členov, majú povinnosť vynaložiť všetko úsilie na záchranu týchto duší – najmä tých, ktoré verejne žijú v smrteľnom hriechu. V spoločnosti, kde je inštitúcia rodiny stále viac a viac ohrozená, sa takýto verejný stav hriechu prejavuje s rastúcou nákazlivosťou, pričom rozvedení ľudia sa podľa občianskeho práva znovu „sobášia“. Stála, jasná a nemenná náuka Cirkvi hovorí, že takýto nový manželský vzťah znamená cudzoložstvo a že cudzoložstvo je smrteľným hriechom.
V uplynulých dvoch rokoch bola Cirkev ochotná urobiť čokoľvek, len aby ochránila telesné zdravie veriacich pred nákazlivou čínskou chrípkou: zatvorila kostoly, nahradila svätenú vodu dezinfekciou, nedovolila ľuďom v kostoloch spievať ba ani chodiť do nich bez masiek a očkovacích preukazov, ba nerozpakovala sa dokonca zrušiť nedeľnú povinnosť a verejné bohoslužby, len aby uchránila ich telesné zdravie. Preto by mala byť oveľa viac pripravená chrániť svojich veriacich, aby neupadli do pazúrov tohto duchovného moru, ktorý má toľko obetí po celom svete. A samozrejme, s veľkou láskou treba robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zachránili duše, ktoré sa ocitli v takej nešťastnej situácii. Je treba postupovať s jemnosťou, starostlivosťou a vážnosťou, aby sa predišlo tomu, že keď pomôžeme niektorým povstať, mnohí iní skončia pádom... Sú tu dva problémy: ochrana živých členov pred smrteľnou nákazou a pomoc mŕtvym, aby sa vrátili k pravému životu milosti. Ako vždy, Cirkev má odpovede, ako postupovať v tejto ťažkej situácii. Avšak, rovnako ako pri liečení tela, nie je vždy príjemné užívať liek, aj keď jeho účinky pomáhajú, keď sa užíva s rozumom. Ukazuje sa však, že dnes tieto odpovede nebývajú očividné ani pre členov Cirkvi, vybavených najvyššou učiteľskou autoritou:
Pápež František
Dnes by som chcel upriamiť našu pozornosť na inú realitu: ako sa postarať o tých, ktorí po nezvratnom zlyhaní svojho manželského zväzku vstúpili do nového zväzku. Cirkev si plne uvedomuje, že takáto situácia je v rozpore s kresťanskou sviatosťou. Jej pohľad ako učiteľky však vždy čerpá zo srdca matky; srdce, ktoré oživované Duchom Svätým vždy hľadá dobro a spásu ľudí. To je dôvod, prečo sa cíti povinná „v záujme pravdy“ „pozorne rozlišovať situácie“. Takto to vyjadril svätý Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (č. 84), pričom ako príklad uviedol rozdiel medzi tým, kto bol k rozchodu donútený a tým, kto ho spôsobil. Toto rozlišovanie je potrebné urobiť. Ak sa potom na tieto nové zväzky pozrieme aj očami malých synov a dcér – a tých najmenších – očami detí, uvedomíme si, že je naliehavejšie podporovať skutočné prijatie týchto rodín do našich komunít. Z tohto dôvodu je dôležité, aby štýl komunity, jej jazyk, jej postoje boli vždy pozorné voči ľuďom, počnúc tými najmenšími. Práve oni v týchto situáciách trpia najviac. Veď ako môžeme povzbudiť týchto rodičov, aby urobili všetko pre to, aby svoje deti vychovávali v kresťanskom živote, aby sme im dávali príklad odhodlanej a žitej viery, ak ich držíme ďaleko od života komunity, ako keby sú exkomunikovaní? Musíme konať tak, aby sme ešte viac nerozmnožovali bremená, ktoré deti v týchto situáciách už cítia, že musia znášať! Žiaľ, počet týchto detí a mládeže je naozaj veľký. Je dôležité, aby cítili Cirkev ako milujúcu matku pre všetkých, vždy pripravenú počúvať a stretávať sa. V týchto desaťročiach, pravda, Cirkev nebola ani necitlivá, ani lenivá. Vďaka hĺbkovej analýze, ktorú vykonali pastieri, ktorých viedli moji predchodcovia, skutočne vzrástlo vedomie, že je potrebné bratsky a pozorne prijímať v láske a v pravde pokrstených, ktorí nadviazali nový vzťah a spolu žijú po zlyhaní v sviatosti manželstva; tieto osoby nie sú v žiadnom prípade exkomunikované – nie sú exkomunikované! — a rozhodne by sa s nimi nemalo tak zaobchádzať: stále sú súčasťou Cirkvi. O tejto otázke hovoril pápež Benedikt XVI., ktorý vyzval na starostlivé rozlišovanie a múdre pastoračné sprevádzanie s vedomím, že neexistujú „jednoduché riešenia“ (Prejav na 7. svetovom stretnutí rodín, Miláno, 2. júna 2012, odpoveď č. 5). Tu je opakovaná výzva pastierom, aby otvorene a dôsledne preukazovali ochotu spoločenstva prijať ich a povzbudiť, aby mohli stále viac žiť a rozvíjať svoje členstvo v Kristovi a v Cirkvi modlitbou, počúvaním Božieho slova, navštevovaním liturgie, kresťanskou výchovou svojich detí, dobročinnosťou a službou chudobným, oddanosťou spravodlivosti a pokoju. […] „Cirkev je povolaná byť domom Otca s dverami vždy dokorán otvorenými“... Žiadne zatvorené dvere! Žiadne zatvorené dvere! […] Najmä kresťanské rodiny s Ním môžu spolupracovať tak, že sa budú starať o zranené rodiny a budú ich sprevádzať životom viery komunity. Každý sa musí podieľať na zaujatí postoja Dobrého pastiera, ktorý pozná každú svoju ovečku a nikoho nevylučuje zo svojej nekonečnej lásky! (Generálna Audiencia, August 5, 2015)
Vec pojednáme v štyroch kapitolách, pričom uvedieme príslušné výroky magistéria:
- Tí, ktorí vstúpia do nového vzťahu, kým sú stále viazaní platným manželstvom, žijú mimo milosti Božej
- Ľudia v smrteľnom hriechu sú mŕtvymi členmi Cirkvi a nepriateľmi Boha; ich dobré činy nemajú hodnotu
- Akú pomoc vyžadujú rozvedení, ktorí sa „znovu zosobášia“?
- Ľudia, ktorí verejne žijú mimo stavu milosti, si nezaslúžia byť stavaní na roveň tým, ktorí žijú v súlade s Božím zákonom
