Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.
Sväté písmo a Tradícia pôsobia spoločne
Katolícka cirkev hlása na Boží rozkaz pravdy od Boha zjavené ľuďom všetkým národom sveta živým slovom, t. j. kázňou. Predstavení Cirkvi dostali od Pána Ježiša Krista tento rozkaz pred Jeho nanebovstúpením. Preto všetci ľudia, ktorí si myslia, že len Sväté písmo môže slúžiť na hlásanie zjavených právd svetu, sú vo veľkom omyle.
Katolícka cirkev čerpá pravdy zjavené od Boha zo Svätého písma a z podania. Sväté písmo a podanie majú rovnakú hodnotu a majú sa prijať s rovnakou úctou. Svätý Pavol napomína kresťanov, aby nedržali sa len toho, čo dostali oznámené listom, ale aj toho, čo prijali oznámené ústne. (2 Sol 2, 14).
Tradícia predstavuje náuky zjavené od Boha, ktoré nie sú napísané vo Svätom Písme, ale boli oznámené len ústne, a nazývajú sa ústnym podaním. Svätí apoštoli nedostali od Pána Ježiša Krista rozkaz napísať všetko, ale dostali rozkaz kázať všetko. (Mt, 28, 19). Sme teda odkázaní na ústne podanie.
Ústne podanie nachádza sa najmä v spisoch svätých otcov, v záveroch cirkevných snemov, vo vierovyznaniach a v modlitbách Cirkvi.
Všeobecné cirkevné snemy, t. j. zhromaždenia biskupov celej Cirkvi, a sám pápež, majú právo predkladať niektorú pravdu za takú, ktorá je zjavená od Boha. Týmto spôsobom netvorí sa nové učenie, ale vyhlasuje sa len, že táto pravda je zjavená od Boha, a Katolíckou cirkvou je považovaná za takú už od jej počiatku.[1]
Poznámky na tejto stránke
[1] SPIRAGO, Franz: Katolícky ľudový katechizmus. Druhé vydanie. Trnava. Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 25 - 29.
