Čo by si dnes spoločnosť myslela o antisemitovi, ktorý by sa podvodne dostal do vedenia Ligy proti hanobeniu (Antidefamation league / ADL je vplyvná americká organizácia, ktorá bojuje proti antisemitizmu - pozn. prekl.), a potom začal presadzovať antisemitskú agendu? Povedzme, že by tajne presmeroval peniaze ADL na podporu antisemtiských skupín, sponzoroval hanobenie židovských hrdinov, postupne by menil manažérov ADL za antisemitov a hodnoty a étos ADL by pokútne menil na nacistické. Povedzme, že by sa časom celkom zreteľne ukázalo, že antisemitská agenda spôsobila veľké škody židovskému národu a židovským záujmom. Dajme tomu, že v reakcii na obvinenie, že poškodzuje židovské záujmy, by nové vedenie ADL zintenzívnilo svoje antisemitské akcie. Mali by židovskí občania právo považovať to za monumentálny zločin z nenávisti? Mali, ale tá hypotéza je absurdná, pretože rozumne uvažujúci Židia by rýchlo odhalili podvod a páchateľov okamžite odstránili.
Ako sa potom mohla takáto absurdita prihodiť v katolíckej cirkvi, ktorá takmer dvetisíc rokov prekonávala všetky pokusy o rozvrátenie svojho poslania? Úplne jednoducho. Katolícka cirkev bola takmer úplne rozvrátená úmyselným zneužívaním jediného slova, ktoré má u katolíkov väčšiu moc než u akejkoľvek inej skupiny: poslušnosť. Pomocou tohoto slova sa liberálnym katolíkom podarilo transformovať vieru a prax väčšiny katolíckej cirkvi, školstva a i rodín do podoby, ktorú by žiadna predchádzajúca generácia nepovažovala za katolícku. Skutočnosť, že páchatelia tohto zločinu museli trvať na poslušnosti, aby prekonali skepsu a hnev bežných katolíkov, potvrdzuje ich ohromnú zlobu. Určite nie každý farár a nie každý biskup katolicizmom pohŕdal, ale bolo a je ich dosť.
Niekto môže namietať, že v Cirkvi žiaden vplyv „liberálnych katolíkov“ nie je. Pius IX. v roku 1873 však povedal, že Cirkev bojuje už dlho s tými istými nepriateľmi:
„Aj keď sú deti tohto sveta šikovnejšie ako deti svetla, ich pasce (nepriateľov Cirkvi) by mali oveľa menší úspech, keby nebolo toľkých, ktorí im podávajú pomocnú ruku a stále si hovoria katolíci. Áno, bohužiaľ, sú takí, ktorí si zjavne želajú pochodovať s našimi nepriateľmi a ísť ich cestou, aby vytvorili spojenectvo medzi svetlom a tmou, medzi spravodlivosťou a neprávosťou. Robia tak prostredníctvom tých doktrín, ktoré nazývame ‚katolícky liberalizmus‘. Využívajú tieto najzhubnejšie bludy, lichotia svetskej moci, keď napadne duchovnú sféru a núti duše rešpektovať alebo prinajmenšom tolerovať aj tie najhoršie zákony, akoby nikdy nebolo napísané, že človek nemôže slúžiť dvom pánom. Sú nebezpečnejší a smrteľnejší, než naši otvorení nepriatelia, pretože potajmky podporujú ich úsilie, hoci si to možno sami neuvedomujú.“
Pápežom sa podarilo obmedziť vplyv liberálneho katolicizmu až do Druhého vatikánskeho koncilu. Ako však vyhlásil jeden z kľúčových objhacov liberálnych myšlienok na tomto sneme, kardinál Leo Jozef Suenens, „Druhý vatikánsky koncil je francúzska revolúcia v cirkvi“.
Niekto môže namietať, že nikdy nemôže dôjsť k naozajstnému rozvratu katolíckej cirkvi, pretože „kde je Peter, tam je aj Cirkev“ (ubi Petrus ibi Ecclesia) a pápeži podporovali tieto liberálne zmeny. Áno, ale Roberto de Mattei vo svojej Apológii tradície dáva dobrý protiargument:
„Dogmatický princíp Ubi Petrus ibi Ecclesia nevylučuje možnosť kritiky pápežov, vykonanej na základe lásky ku Kristovej cirkvi, ktorej neboli vždy dôstojnými vikármi. ‚Axióm, kde je pápež, tam je Cirkev, píše kardinál Journet, platí, keď sa pápež správa ako pápež a hlava Cirkvi; inak Cirkev nie je pri ňom a on nie je v Cirkvi.‘“
Na rozdiel od iných organizácií nemôže katolícka cirkev nikdy zmeniť svoje doktríny, aby boli v rozpore s tým, čo učila predtým. Keby to urobila, úplne by to vyvrátilo celé jej tvrdenie, že je vernou ochrankyňou náboženstva, ktoré dostala od Boha. Urobila by z Boha podvodníka.
V novembri 2018 Christopher Ferrara vo svojom článku Pápež, ktorý by zničil Cirkev (bohužiaľ dnes ešte aktuálnejšom) uvádza text svätého Roberta Bellarmína, ktorý sa osobitne zaoberal otázkou pápeža, ktorý by sa pokúsil zničiť Cirkev:
„Tak, ako je zákonné brániť sa pápežovi, ktorý napadol telo, je zákonné brániť sa mu ak napáda dušu alebo ničí štát, a ešte viac, ak by sa pokúšal zničiť Cirkev. Hovorím, že je zákonné vzdorovať mu tým, že človek nerobí to, čo prikazuje, a tým, že mu bráni mu, aby uskutočnil svoju vôľu; napriek tomu nie je zákonné ho súdiť, trestať alebo dokonca odvolávať, pretože nad pápež má navyššiu autoritu . V tejto veci odporúčam študovať Cajetana a Jána de Turrecremata.“
Musíme predpokladať, že by takýto pápež poznal pasáž od svätého Roberta Bellarmina, ktorá poskytuje primárne teologické odôvodnenie jeho odstránenia:
„Pápež, ktorý je zjavným kacírom, automaticky (per se) prestáva byť pápežom a hlavou, rovnako ako automaticky prestáva byť kresťanom a členom Cirkvi. Preto ho môže Cirkev súdiť a potrestať.“
Tu môžeme špekulovať kedy a či teologická hranica „zjavného kacírstva“ bola prekročená, ale je hlúpe veriť, že pápež, ktorý by sa pokúšal zničiť Cirkev, by vedome a dobrovoľne prekročil prakticky definovanú hranicu, čo by viedlo k tomu, že bude za zjavné kacírstvo potrestaný. Skutočne zanietený ničiteľ Cirkvi by určite privítal a vysmieval sa hnevu a slzám tradičných katolíkov, nad jeho „zjavnou herézou“. Pápežský tyran by vedel, že síce prekročil teologickú hranicu, ale zároveň by vedel, že neprekročil žiadnu praktickú hranicu, čo by podnietilo jeho legálne odstránenie. Preto by sa nám smial do očú a pýtal sa, čo s tým chceme robiť. Len samotný Boh môže takúto katastrofu ukončiť.
Možno si však položiť otázku, či zo strany liberálnych katolíkov skutočne došlo k nejakej zlej akcii, ktorá by podkopala cirkevné učenie? Okrem iného môžeme ľahko vysledovať tieto zlá, ktoré vedú priamo k úmyselnému podkopávaniu katolíckej viery a praxe. Od Druhého vatikánskeho koncilu pozorujeme zníženú účasť na omši; nárast počtu rozvodov medzi katolíkmi; pokles počtu katolíckych manželstiev; pokles počtu kňazských a rehoľných povolaní; nárast počtu katolíkov, vrátane kňazov a rehoľníkov, opúšťajúcich Vieru; pokles počtu katolíckych škôl; prenasledovanie tých, ktorí sa pridŕžajú tradičnej doktríny; nesprávne smerovanie katolíckych zdrojov na protikatolícke aktivity a projekty; a rozsiahle odmietanie katolíckej viery a praxe tými, ktorí sa hlásia ku katolíckej viere. Každá z týchto zmien je z hľadiska svojho rozsahu dramatická. Katolíci však prichádzajúce problémy videli už dávno a už od koncilu na ne upozorňovali, ale boli bičovaní zneužívaním jedného slova: poslušnosť!
Máme však aj nejaké násilné trestné činy, ktoré s tým súvisia? Áno, rozšírené škandály so sexuálnym zneužívaním možno priamo spojiť so zmenami v procese prijímania a formovania adeptov v seminároch, ktoré priamo vyplývajú z ovládnutia seminárov liberálmi. Ľudská prirodzenosť je nepochybne taká, že na týchto škandáloch bude mať časom podiel takmer každá ľudská organizácia. V cirkvi je však tento problém o to závažnejší, že vyplýva priamo zo zámerného podkopávania tradičnej katolíckej praxe a viery.
A hoci sa nedá čakať, že liberálni katolíci toto uznajú ako škodu, musíme spomenúť to najhoršie zo všetkého: skutočnosť, že v dôsledku liberálnych katolíckych útokov na cirkev toľko duší pôjde do pekla. Náš Pán hovorí, že je to horšie ako akýkoľvek čisto temporálny zločin:
„Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo a nie sú schopní zabiť dušu; ale radšej sa bojte toho, kto môže zahubiť dušu aj telo v pekle.“ (Matúš 10:28).
Iba Boh vie, aký závažný je tento dôsledok liberálneho katolicizmu.
K týmto priamym škodám by sme mohli pridať nespočetné nepriame škody, počnúc depresiami a samovraždami, až po nárast počtu potratov a iných násilných trestných činov.
Možno si však položiť otázku, či je možné, aby títo liberálni katolíci skutočne verili, že sú vernými katolíkmi? Iste, každá skupina zločincov môže obsahovať aj obyčajných hlupákov, ale na liberálnej katolíckej ceste je príliš až veľa zámerného zla, aby sa jej organizátori a vodcovia mohli zbaviť zodpovednosti. Katolícky kňaz, ktorý strávil mnoho rokov v katolíckom seminári - bez ohľadu na to, aká biedna bola formácia - nemá žiadne ospravedlnenie pre presvedčenie, že súčasná liberálna katolícka viera je v súlade s tým, čo Cirkev vždy učila. Samotné zlé plody stačia na to, aby človeka varovali pred údajnou „dobrou vôľou“ liberálnej junty, stačia na to, aby ukázali, že vplyv liberálnych katolíckov je čistý jed.
Úmyselné zločiny proti viere páchané liberálnymi katolíkmi teda existujú, ale dá sa skutočne povedať, že ide o nenávisť? Áno, cieľom liberálnych katolíkov je zmeniť doktríny, ktoré katolíci vyznávali pred Druhým vatikánskym koncilom preto, že nenávidia tradičnú vieru. V priebehu dejín Cirkvi sa často našli ľudia, ktorí sa nazývali kresťanmi, ale nenávideli určité aspekty učenia Cirkvi. Tí najnepriateľskejší z nich mali slušnosť rozísť sa s Cirkvou a vyrobiť si iné náboženstvo. Tým, že súčasná skupina nepriateľov Cirkvi zostáva v Cirkvi, prejavuje pohŕdanie nielen katolíckym učením, ale aj tými, ktorí sa nímriadia. Milučký kňaz, ktorý ochotne rozdáva objatia a rovnako ochotne prijíma a toleruje blud, je pre katolícku cirkev oveľa väčším nepriateľom, ako ktorýkoľvek protestant.
Samozrejme, žiadny súd tu na svete za zločin z nenávisti liberálnych katolíkov neodsúdi, ale nedokážem si predstaviť, že Boh to bude ignorovať. Netreba však zúfať, Ježiš nám povedal, že toto všetko máme očakávať a tešiť sa:
„Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (Ján 15: 18–19).
Keď sme prenasledovaní nenávistnými liberálnymi katolíkmi, ktorí nemajú tú slušnosť alebo sa obrátiť, alebo sa prestať nazývať katolíkmi, máme dobrý dôvod myslieť si, že patríme k tým, ktorých si Ježiš vyvolil zo sveta. S touto útechou by sme mali poslúchnuť jeden z najťažších príkazov, ktoré nám Ježiš dal:
„Ale hovorím vám, milujte svojich nepriateľov: robte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ (Matúš 5:44).
Modlite sa za týchto nepriateľov, ale nenasledujte ich! Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!