Katolícky blog Rorate Caeli priniesol rozhovor s Christianom Marquantom z Oremus - Paix Liturgique („Liturgický mier“). Ten patrí ku generácii mimoriadnych ľudí, ktorí už v mladosti konali rozhodne, a nehľadeli na to, že vtedy starí a zrelí rozhodnosť odmietli. Patrí k tým, čo sa postavili sa proti zavádzaniu devastujúcich liturgických inovácií. Väčšina našich čitateľov si nemôže pamätať liturgickú revolúciu, ktorá vypukla v polovici 60 rokov, lebo už je to 55 rokov, a vtedy ešte neboli na svete. Tí ktorí si to pamätajú, nezažili tú katastrofu v plnom rozsahu, lebo vďaka železnej opone sa liturgická revolúcia u nás uskutočnila pomalšie a nebola sprevádzaná takými excesmi. Keď sa hranice otvorili, tak na západe bola revolúcia dokonaná a jej plody (sekularizácia, vyprázdnenie kostolov, všeobecná apostáza kléru i laikov) zahnívalo všade naokolo.
Zažili sme v 90tych rokoch náznak tejto revolúcie, ktorý poznačilo masívne stavanie stále viac ohavnejších kostolov, uvádzanie stále dekadentnejších prvkov do povedzme „konzervatívne pojatej“ novej omše a masívnu sekularizáciu kléru, ktorý tak nejako oneskorene nasával ideály revolúcie a našim slovenským spôsobom sa ich snažil aplikovať. A hoci sa nám revolučný ošiaľ, aký prebehol na západe v sedemdesiatych rokoch vyhol, svojím, slovenským spôsobom sme sa pomerne rýchlo dopracovali do takmer rovnakého marazmu, aký vládne tam. Chýba nám už len pár rokov, aby sme ten časový sklz dohnali. Keď šťastlivo poručí dušu Bohu generácia dnešných 60tnikov a starších, bude návštevnosť bohoslužieb a celkovo katolícky život, na rovnakej úrovni, ako je dnes vo Francúzsku, Begicku, či Nemecku. Christian v rozhovore opisuje dobrodružstvá a nešťastia, ktoré prežil od polovice 60. rokov do súčasnosti - predovšetkým založenie a činnosť Paix Liturgique, viacjazyčného inštitútu, zameraného na návrat starej liturgie do celého sveta.
Rorate Caeli: Christian, ste človek, ktorý založil a viedie Oremus - Paix Liturgique. Môžete nám povedať o tomto hnutí a jeho činnosti?
Christian Marquant: Je ťažké vysvetliť čo sme, bez toho, aby som spomenul aspoň niečo z dejín katolíckych aktivistov. Všetko sa začalo v polovici 60. rokov.
RC: Vráťte sa späť pred potopu!
CM: Nie pred, ale do času potopy! Katolícky svet sa v priebehu niekoľkých mesiacov, v rokoch 1964–1965, úplne zmenil a to niektorých z nás, francúzskych skautov, veľmi trápilo.
Zoberme si napríklad nášho kaplána. Boli by sme vtedy veľmi prekvapení, aj keď nie traumatizovaní, keď sme ho videli zameniť reverendu za civilné oblečenie. Čo nás však hlboko trápilo, keď začal rozprávať o kresťanskom živote a viere slovami, ktoré priamo odporovali tomu, čo nás dovtedy učil. Napríklad, pokiaľ ide o eucharistiu a skutočnú prítomnosť Ježiša v hostii, zrazu nám ju predstavoval viac ako symbol, než ako skutočnosť. Alebo tiež spochybňoval historickú realitu Vzkriesenia. A všade, kam sme sa pozreli, videli sme takéto zmeny, ktoré neboli len malým posunom: v našich farnostiach, v našich hnutiach, v našich školách.
RC: Odpustite mi, prosím, otázku, ako ste však vy mohli vynášať súd nad týmto vývojom?
CM: Toto je legitímna otázka, ktorá ide do jadra krízy, ktorú prežívame od tých čias: táto kríza pochádza od pastierov, z ktorých mnohí prestali vykonávať svoju učiteľskú povinnosť. Veriaci sa preto prostredníctvom toho, čo sa nazýva sensus fidei, nachádzajú v situácií, keď musia súdiť svojich pastierov. Nakoniec sme sa uchýlili pod ochranu obyčajného katolíckeho zdravého rozumu: Ako je možné, že všetko, čo nás po stáročia, ba ešte včera, učili, zrazu môže byť oficiálne spochybnené, a to najmä takými ľuďmi, ktorí boli až do včerajška považovaní za nespoľahlivých? Skrátka, patrili sme k tej generácii, ktorá v dospievaní stratila dôveru vo svojich „otcov“.
RC: Niektorí ľudia, ktorí sa vtedy tešili úctyhodnému veku, boli tiež jednoznačne proti tejto revolúcii.
CM: Iba niektorí, pretože drvivá väčšina katolíkov nevedela reagovať a jednoducho poslúchla. Tieto novinky boli prezentované ako pochádzajúce od pápeža, biskupov, kňazov a celého Božieho ľudu...
Napriek tomu sme videli, že mnoho laikov táto zmena hlboko šokovala, nehovoriac o mnohých kňazoch, ktorí boli nútení podriadiť sa tomu, čo považovali za nové náboženstvo. Niektorí sa pokúsili „zmierniť“ revolúciu prijatím polovičných opatrení. Iní, ktorí neboli pripravení postaviť sa proti tomu, čo sa zdalo, že pochádza z Ríma, zostali ticho a nechali pole otvorené ničiteľom. Napriek tomu tu bolo niekoľko obdivuhodných kňazov (myslím na P. Coacheho alebo P. de Nantesa) a niektorí intelektuáli ako Jean Madiran.
Pokiaľ ide o nás, my sme boli mladí, nebáli sme sa „ísť na križiacku výpravu“ proti osobám a inštitúciám, ktoré nespravodlivo prenasledovali starých priateľov, kňazov i veriacich, ktorí sa nevedeli brániť.
RC: A predsa ... boli ste katolík?
CM: Samozrejme! Všetci sme pochádzali z katolíckych rodín, ako v tých časoch takmer všetci Francúzi, prijali sme prvé prijímanie, ale nemali sme – mali sme šestnásť rokov - nijakú zvláštnu formáciu. Tento odpor nebola ľahká úloha, ale okolnosti nás prinútili a tak sme postupne podnikali kroky k dosiahnutiu dobrej formácie, aby sme sa vedeli postaviť proti znepokojujúcim novinkám, ktoré k nám prichádzali zo všetkých strán. Najskôr sme sa študovali Katechizmus Tridentského koncilu (ktorý Jean Madiran opäť vydal), potom sme objavili učiteľov, ako Svätý Tomáš Akvinský, Svätý Ľudovít Mária z Montfortu a Svätý Alfonz Liguori, ktorí nám pomohli zistiť, čo je modlitba. Čelili sme ozajstnému šialenstvu, pretože všetky revolúcie sú formou šialenstva. Pochopili sme, že musíme študovať, študovať a študovať. Takto sme si utvorili svoje presvedčenie: najskôr ako akousi reflexiou viery; potom systematickou vernosťou, ktorú sme získali štúdiom.
RC: Bol to teda spontánny odpor.
CM: Áno, ale nebol dezorganizovaný. Táto neslýchaná situácia, ktorá nás nemohla premôcť, stimulovala nás mladých a viedla nás k tomu, aby sme sa svojím malým spôsobom stali obhajcami viery, cirkvi a tiež života, pretože prebiehala sociálna revolúcia, ako sa tomu dnes hovorí. Nakoniec sme založili skupinu mladých ľudí v širšej parížskej oblasti; nazvali sme to - nemali sme žiadne pochybnosti ani obavy - „Hnutie francúzskej katolíckej mládeže“ (Mouvement de la Jeunesse Catholique de France - MJCF), aj keď nás bolo sotva viac ako dvadsať.
RC: Ale mali ste moc splniť tento záväzok?
CM: Nie, samozrejme, že nie, ale vždy sme verili, že práve preto, že sme najmenší, najneznalejší a niekedy najmenej zbožní, nás Prozreteľnosť použije, ako sa to často stáva. Je to spôsob Prozreteľnosti, ktorý ukazuje, že nie ľudia sypú piesok do prevodovky pekelnej mašinérie - pretože všetka táto takzvaná obnova a apostáza, ku ktorej viedla, to bol stroj navrhnutý a vyrobený na zatratenie duší.
RC: A takto sa zrodil MJCF.
CM: V septembri 1967. Mal som 18 rokov a bol som absolútne presvedčený, že najdôležitejším bojom je boj za Cirkev. Hnutie sa veľmi rýchlo, ako požiar, rozšírilo do všetkých oblastí Francúzska a priťahovalo stovky mladých ľudí; čoskoro sme zistili, že sa k nám pridávajú aj mladí ľudia mimo Cirkvi. Takto sa ukázal náš misijný ideál, keď sme videli, že hlásanie pravdy viery je aj v poslednej tretine dvadsiateho storočia rovnako účinné, ako v minulosti a že prináša množstvo milostí obrátenia.
RC: Mládež nasledovala mládež?
CM: Tomu sa v posledných dňoch Katolíckej akcie hovorilo „vplyv podobného“. Mladí boli všade a bolo ich veľa, pretože - a to je potrebné zdôrazniť - nové náboženské predstavy, bez ohľadu na to, čo hovorili oficiálne médiá, neboli atraktívne ani pre mladých, ani pre starých. Dospelí ľudia, alebo aspoň časť, vyjadrili svoj nesúhlas tak, že hromadne opustili francúzske kostoly. Tieto sa pozoruhodne vyprázdnili za necelé tri roky a stále to pokračuje. Mladí ľudia, alebo ich časť, vyjadrili svoj nesúhlas tým, že sa riadili tými, ktorí bránili tradičné princípy viery a modlitby.
RC: Mali ste nejaké kontakty s biskupmi?
CM: Boli sme laickým hnutím, ktoré priamo odporovalo vtedajšiemu diskurzu v Cirkvi. Takpovediac sme boli s našimi otcami na kordy: boli sme „reakcia“ proti máju 1968. Áno, mali sme kontakty, najmä na najnižšej úrovni s farármi farností, ktoré sme navštevovali, pretože v tom čase nebolo kam ísť. Boli to príležitosti, povedzme, živých diskusií, ktoré nám v skutočnosti pomohli prehĺbiť naše presvedčenie. Pokiaľ ide o nich, nechápali. O niekoľko rokov neskôr, keď som sa stretol s parížskym arcibiskupom kardinálom Françoisom Martym, takmer spadol zo stoličky: nikdy si nedokázal predstaviť, že by bol svedkom toho, ako mladí katolíci povstávajú proti „novej jari Cirkvi“...
RC: Čo však mohol urobiť?
CM: Nič a nič sme od neho nežiadali. Nemali sme žiadny mandát, ako bol napríklad slávny „mandát“ Katolíckej akcie, ani žiadneho kandidáta na vysvätenie, ani finančné prostriedky na vyjednávanie. A ani on, ani jeho rovesníci nemali žiadne prostriedky na to, aby nás prinútili „poslúchať“, zvlášť keď sme vedeli, že pastier nemá oprávnenie ničiť.
RC: Ale onedlho ste zistili, že v Cirkvi sú aj „mlčiaci“?
CM: Áno, tušili sme, že existujú. Zhromaždenie mlčiacich v Cirkvi pod predsedníctvom Pierra Debraya sa uskutočnilo 7. - 8. novembra 1970. Konferencia sa konala vo Versailles a zúčastnilo sa zhruba 10 000 ľudí, zo všetkých spoločenských vrstiev. Toto bol prvý príklad rozsiahleho a rôznorodého odporu proti ničeniu Cirkvi, ktoré vzišlo z koncilu, najmä v otázke katechizmu. Napriek úspechu tohto zhromaždenia, ktorého cieľom bolo navrhnúť „mier cirkvi“, sa biskupi nepohli ani o kúsok. Dokonca zdvojnásobili svoju vynaliezavosť, aby odstránili začínajúci odpor.
RC: Títo tichí boli proti novým katechizmom v duchu kacírskeho holandského katechizmu, ale aký bol ich postoj k omši, ktorá bola v roku 1969 zakázaná?
CM: Tí, ktorí si pamätajú túto éru, vedia, aké ťažkosti predstavuje otázka omše pre väčšinu veriacich, najmä pre tých starších: v súkromí sa k „novej omši“ mnohí správali odmietavo, ale prísnosť, s akou bola vnucovaná, explicitne a často sa opakujúce odvolávanie na autoritu pápeža spôsobili, že len málo ľudí sa v tom čase odvážilo odmietnuť ju slúžiť, alebo sa jej zúčastniť. Vo Francúzsku vyšla kniha Louisa Sallerona La Nouvelle Messe (1970) a vykonala veľa pre zachovanie tradičnej omše a zhromaždenie tých, ktorí boli z novôt nešťastní. Mám pocit, že v tomto ohľade urobila viac ako Krátky kritický rozbor kardinálov Ottavianiho a Bacciho („Ottavianiho intervencia“) z roku 1969; aj to je zásadný dokument, ale nehovoril k veriacimi tak explicitne.
RC: Medzi týmito nespokojnými veriacimi teda zvíťazilo hnutie pre tradičnú omšu
CM: No, pomaly, pretože väčšina konzervatívnych hnutí, ktoré najskôr pracovali pre rozšírenie vplyvu katolicizmu v politickej sfére a potom bojovali proti pokoncilnej deštrukcii a holandskému katechizmu, bola práve konzervatívna. Psychologicky mali obrovské problémy nazývať sa „katolíckejšími ako pápež. Až keď sa na scéne zjavil arcibiskup Marcel Lefebvre a ukázali sa stále väčšie prešľapy a deformácie novej liturgie, na tridentskú omšu prichádzalo čoraz viac týchto nespokojných laikov.
RC: Ako dlho MJCF fungovalo?
CM: Svoje poslanie plnilo asi desať rokov a stalo sa jedným z vodcov odporu reálnej apostáze, či už mäkkej alebo tvrdej. Zúčastňovalo sa na všetkých zápasoch, napríklad na boji proti modernistickej tlači a za obranu života. Hnutie bolo plodné aj v kňazských a rehoľných povolaniach, ktoré ho prepojili s takmer všetkými novo vzniknutými tradičnými komunitami, alebo dokonca aj so staršími komunitami, nehovoriac o diecézach, kde dokázalo prilákať mladých mužov pripútaných k viere a k Cirkvi.
RC: A po týchto „temných rokoch“, čo sa stalo s MJCF?
CM: Svojho času slúžilo ako prozreteľná pomocná sila, ako hrot oštepu, pretože situácia sa zmenila. Na konci 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia vzniklo po celom svete, vďaka arcibiskupovi Lefebvrovi a jeho priateľom, veľa omšových centier; tie sa stali núdzovými farnosťami. Vzniklo množstvo organizácií, škôl, skautských hnutí atď.; začala sa púť Tradície do Chartres. V tejto súvislosti sa MJCF zapojilo aj do tohto nového sveta a zohrávalo v ňom aktívnu úlohu.
RC: Napriek tomu ste pokračovali vo boji?
CM: Katolícky odpor nebol úplne zadusený - a nebol dôvod, aby jeho oponenti zastavili svoje prenasledovanie. Všade, osočovaním a dokonca násilím, robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zabránili omšiam, katechizmom, školám. Paradoxne, v rozpore so všetkými princípmi propagácie laikov v Druhom vatikánskom koncile, táto vôľa ničiť prišla od duchovenstva a išla proti laikom. Historici a sociológovia skutočne zaznamenali, že odmietnutie koncilných inovácií bolo laickým a ľudovým fenoménom. Katolícky ľud to nebral na ľahkú váhu.
Počas tejto doby otriasli francúzskou cirkvou dve dôležité, z ľudu vzídené udalosti: po prvé, v roku 1977, parížski veriaci pod vedením mons. Ducaud-Bourgeta obsadili kostol St. Nicolas du Chardonnet; boli už chorí z chodenia tradičnú omšu do prenajatých sál a kultúrnych domov. Neskôr v roku 1987, v Saint Louis du Port Marly, blízko Versailles, došlo k reakcii farníkov, ktorí odmietli nechať zabiť svoju komunitu: vyhodili ich z kostola a jeho dvere dali zamurovať. . . a oni jednoducho vybúrali dvere, aby sa vrátili späť.
RC: Boli to okupácie kostolov!
CM: Spomeňte si na tých veriacich, ktorí boli počas francúzskej revolúcie zbavení bohoslužieb. V nedeľu obsadzovali svoje kostoly a spievali „suché“ omše bez kánonu a svätorečenia. Asi desať rokov po liturgickej reforme sa veriaci snažili odolávať nepriateľským útokom. Ale tieto dve udalosti, v Saint Nicolas du Chardonnet a v Port Marly, ukazujú, že tí istí veriaci teraz berú svoj osud do vlastných rúk, a to aj prostredníctvom legitímneho použitia sily (išlo o legitímnu obranu viery).
Vďaka tejto zmene paradigmy možno vysledovať začiatok malých zmien aj v Ríme: najskôr v roku 1984 prišlo uverejnenie listu Quattuor abhinc annos, potom v roku 1988 prišlo motu proprio Ecclesia Dei. Povedzme si to na rovinu: pod tlakom tradičných laikov úrady vyhoveli tomu, čo dovtedy odmietali. Zbožnosti a statočnosti sa nebráni.
RC: Ale neboli dôvodom motu proprio Ecclesia Dei biskupské svätenia, ktoré arcibiskup Marcel Lefebvre vykonal v Ecône?
CM: Nielen tie. Rímske úrady - najmä kardinál Ratzinger, zodpovedný za túto záležitosť od roku 1982 - delegovali kardinála Gagnona ako kontakt na SSPX a s ním spojený tradičný svet. Na úrady, na základe správy kanadského kardinála, hlboko zapôsobila vitalita a dynamika francúzskej tradicionalistickej siete. Takže uvoľnili tradičný obrad, aby zmiernili napätie.
RC: Ako reagovali francúzski biskupi?
CM: Veľmi negatívne, rozhorčení čoraz zložitejšou situáciou. Neboli to zrovna idylické časy: dekadencia, ktorá sa začala v roku 1965, sa zhoršovala - a deje sa to dodnes.
Krízu pocítili najskôr stratou veriacich (viac ako 90% tých, ktorí praktizovali to už nerobili - dnes chodí na omše menej ako 2% Francúzov), stratou tých, čo chodia na katechizmus (náboženstvo), a stratou povolaní. Táto kríza priniesla aj bolestivú stratu finančných prostriedkov. Aj keď sa ešte nedostali k bankrotu, v ktorom sa nachádzajú dnes, diecézy mali veľké ťažkosti, pretože dary a almužny vysychali. Na druhej strane veriaci odkláňali svoju štedrosť k vybraným skupinám, novým komunitám a tradičným skupinám. Povolania v tejto poslednej kategórii stále rástli. Tu je príklad: zatiaľ čo francúzske kláštory sa postupne zatvárali, jediný kláštor, ktorý zostal tradičný, benediktínske opátstvo Fontgombault, založilo od roku 1968 päť nových opátstiev. Také bolo paradoxne je ovocie koncilu!
Tí francúzski biskupi, ktorí ako prví iniciovali liturgické a teologické novoty, sa z väčšej časti pevne zakopali na svojich ideologických pozíciách a poľovali na všetko tradičné. Preto sa vo Francúzsku, okrem niekoľkých výnimočných prípadov, motu proprio Ecclesia Dei prakticky nerealizovalo.
RC: Chápali to ako „milosrdnú medzihru“.
CM: Áno. Mimoriadne sa snažili, aby motu proprio Ecclesia Dei neumožnilo znovuzrodenie tradičného prúdu v Cirkvi; chceli iba to, aby to bola malá výnimka, počas ktorej by tí tradiční katolíci, ktorí sa nestotožňovali s arcibiskupom Lefebvrom, mohli - na čas a iba trochu - naďalej praktizovať predkoncilnú liturgiu. Dostali čas na vývoj smerom k žiarivej liturgickej reforme. Biskupi tak miernosťou chceli dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo dosiahnuť silou v rokoch 1964 - 1972. Ich cieľ bol však rovnaký: odstrániť zastaraný lex orandi, ktorý už neladil s transmutovaným lex credendi.
RC: Vy ste tak text motu proprio nechápali?
CM: Myslím si, že okrem niekoľkých naivných osôb nemal nikto z veriacich a samozrejme nikto z kňazov, ktorí mali úžitok z Ecclesia Dei, úmysel vzdať sa tradičnej liturgie alebo viery, ktorej táto zodpovedá. To, čo motu Ecclesia Dei povolilo nebolo niečo akcidentálne, ale bolo to skôr uznanie celého katolíckeho sveta spojeného s tradičnou vierou Cirkvi. Takto to však biskupi nevideli a devätnásť rokov robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zubami-nechtami bojovali proti znovuzrodeniu všetkého, čo sa desaťročia snažili vykoreniť.
RC: V tejto súvislosti sa zrodil Oremus?
CM: Oremus sa narodil z konfliktu, ktorý som spomínal a ktorý postavil farníkov v Port Marly proti vtedajšiemu biskupovi vo Versailles v rokoch 1986 až 1990. Nešlo len o vybúranie dverí, ale museli sme tento odpor aj nejako organizovať, komunikovať a koordinovať a to nielen vo Versailleskej diecéze, ale v celom Francúzsku. V tomto kontexte vzniklo toto združenie, ktorého cieľom je pomôcť laikom a kňazom odolať tomu, čo sa v konečnom dôsledku musí nazývať rozvrat.
RC: Takže ste išli aj za hranice Port Marly?
CM: Na základe podmienok motu proprio Ecclesia Dei, ktoré vyšlo krátko po týchto udalostiach a zdalo sa, že predstavuje istú vyhliadku na mier v Cirkvi, sa veľa francúzskych laikov obrátilo na svojich pastierov, aby získali pár omrviniek. Vo väčšine prípadov ich vyhnali s prázdnymi rukami.
Preto vypracoval Oremus národnú stratégiu. Dal sa do služieb drobným ľuďom, izolovaným ľuďom, ktorým chýbali prostriedky na to, aby ich hlas bolo počuť. V spolupráci s Domom Gérardom Calvetom, zakladateľom toho, čo sa neskôr stalo opátstvom Le Barroux, sme poslali prosbu k Svätému otcovi; nazbierali sa desaťťisíce podpisov a to bol prvý dokument Oremus. Bolo to v čase, keď sme sa rozhodli začať vedeckú diskusiu o liturgických otázkach a vytvoriť CIEL (Centre International d’Études Liturgiques, „Medzinárodné centrum liturgických štúdií“), s cieľom reintegrácie tradičného myslenia v Cirkvi.
RC: Bol CIEL úspešný?
CM: Nie toľko, koľko sme chceli, ale aj tak to bol podnik, ktorý si našiel svoje miesto. Dôkazom je, že viacerí biskupi, dokonca aj kardináli, nás poctili svojou prítomnosťou a že jeden z najaktívnejších členov Konzília pre reformu liturgie o. Louis-Marie Gy, OP, sa unúval s účasťou na niekoľkých našich konferenciách.
RC: Je CIEL stále aktívny?
CM: Zorganizovali sme jedenásť konferencií vo Francúzsku, Ríme a Anglicku v rokoch 1995 až 2006. Potom po prestávke usporiadala CIEL v roku 2019 dvanástu konferenciu v Patristickom pápežskom inštitúte Augustinianum v Ríme na tému „Tradičná liturgia za rôznych podmienok . “ Trinásta konferencia, ktorá sa momentálne pripravuje, sa uskutoční vo februári 2021 v Institut Société Görres, opäť v Ríme.
RC: Takže ste nadviazali kontakty s cirkevnými autoritami?
CM: V Ríme sme vždy mali veľa kontaktov a priateľov. Na druhej strane boli naše vzťahy s francúzskymi biskupmi vo všeobecnosti veľmi napäté. Napriek tomu sme sa neustále usilovali nadviazať vzťahy na upokojenie situácií, ktoré boli očividne nespravodlivé. Napríklad spomeniem „historické“ stretnutie, ktoré sme mali v roku 1995 s biskupom Michelom Moutelom, v tom čase biskupom v Nevers, ktorý bol zodpovedný za liturgické otázky v rámci Francúzskej biskupskej konferencie. Išli sme ho navštíviť v tejto funkcii, aby sme sa ho pokúsili presvedčiť, že veriaci pripútaní k Tradícii si zaslúžia byť vypočutí. Prijal nás celkom prívetivo, ale nakoniec nám to povedal na rovinu: „V skutočnosti neexistujete! Ak spočítam veriacich vo vašich kaplnkách, dokonca aj s kostolmi SSPX, nenájdem ani 50 000 veriacich, a ak ich porovnám s miliónmi praktizujúcich katolíkov v našich farnostiach, vidím, že nepredstavujete ani 1% francúzskych katolíkov. Preto môžem konštatovať, že robíte veľa kriku, ale neexistujete!“
RC: Mal pravdu?
CM: Samozrejme, že nie! Musím však povedať, že toto stretnutie odhalilo stratégiu niečoho, čo by sa dalo nazvať „strana biskupov“, negativistickú stratégiu. Tvrdenie biskupa Moutela bolo nepravdivé z troch dôvodov:
Najskôr, za predpokladu, že na začiatku 90. rokov bolo v kostoloch francúzskych tradicionalistov iba 50 000 laikov, tak vo Francúzsku existovalo nejakých 200 tradičných kostolov a kaplniek (a niektoré z nich ani neponúkali nedeľné omše). Francúzsko vtedy malo 10 000 farností. . ..
Po druhé, nespočetné množstvo laikov, ktorí sa vo svojich srdciach pridŕžali tradičnej liturgie, pokračovalo z dôvodov, ktoré som už načrtol, vo svojich farnostiach rovnako, ako sme to robili roky aj my, pretože neexistovali žiadne alternatívy. Ale naši biskupi ich ignorovali.
Na záver nezabudnite, že v polovici 90. rokov nebol počet praktizujúcich katolíkov vo Francúzsku rádovo v desiatkach miliónov. Bolo ich sotva milión a pol, pravdepodobne menej, pretože metóda použitá pri ich počítaní bola pokrivená tak, že sa počítalo s tým, že katolík, ktorý sa zúčastňuje omše iba raz za mesiac, je pravidelne praktizujúcim katolíkom. Tých 50 000 predstavovalo oveľa viac ako „1% praktizujúcich katolíkov“, ktoré udelil biskup Moutel (pravdou je, že sa už museli priblížiť k 5%).
RC: A čo tí nespokojní katolíci, ktorí aj tak zostali vo svojich farnostiach - ako by sa dali spočítať?
CM: Presne tak, v lete 1976 sa strhla ozajstná víchrica. 12. júna 1976 zakázal Pavol VI. arcibiskupovi Lefebvrovi svätiť kňazov v jeho seminári v Ecône. On príkaz nerešpektoval a 22. júla bol suspendovaný a divinis (t. j. dostal zákaz slúžiť omše a udeľovať sviatosti). Lefebvre 29. augusta usporiadal omšu na výstavisku v Lille za účasti 6 000 veriacich.
V tejto atmosfére, krátko pred omšou v Lille, zverejnil lyonský denník Le Progrès, 13. augusta, prieskum, ktorý ukázal, čo sa odvtedy opakovane potvrdilo: hlboký rozkol medzi hierarchiou ovládnutou modernistami na jednej strane a katolíckym ľudom na druhej strane. Na otázky o prebiehajúcich zmenách v Cirkvi praktizujúci katolíci odpovedali:
- 48% si myslelo, že Cirkev zašla pri svojich reformách a zmenách príliš ďaleko;
- 28% schvaľovalo „nezákonné“ vysviacky, ktoré udeľoval arcibiskup Lefebvre;
- 35% stále favorizovalo „starú“ omšu. To bolo sedem rokov po násilnom zavedení novej omše!
Výsledky takéhoto prieskumu mali naštartovať diskusiu, alebo aspoň určitú reflexiu o tejto téme. Nič takého. Jediný výsledok bol, že Konferencia biskupov zakázala do budúcna tieto témy riešiť na verejnosti, akoby pravda, ktorú odhalil prieskum, neexistovala. A táto inštitucionálna „omerta“ je pravidlom aj o 45 rokov neskôr.
RC: Slepá ulička?
CM: Áno, a najmä preto, že cirkevné autority kontrolovali takmer všetky médiá (to bolo pred internetom) a preto mohli presadzovať svoje názory. Ani mnohí naši priatelia, obete akéhosi Štokholmského syndrómu, neverili, že množstvo Francúzov spätých s tradičnou liturgiou môže byť dôležité a hodné pozornosti. Viete, tí ktorí bojujú, sú celkom sami a nie vždy sú viditeľní. A sú v pokušení hrešiť proti Nádeji. Možno som tvrdý, ale v tomto postoji je určitá forma pesimistickej zbabelosti.
RC: A dali ste si urobiť prieskumy.
CM: Áno, mysleli sme si, že by sme si mohli objednať prieskum verejnej mienky od profesionálneho a nezávislého inštitútu. Bolo to dobrodružstvo, pretože sme tento svet a jeho techniky nepoznali a bolo to tiež drahé. Ale skočili sme do hlbokej vody, ako sa hovorí a v marci 2001 sme si nechali vypracovať prieskum od spoločnosti Ipsos, jednej z popredných francúzskych spoločností v odbore.
RC: A. . . aké boli výsledky?
CM: Boli neuveriteľné, dokonca aj pre nás! Zhrniem ich do dvoch čísel:
- 43% praktizujúcich katolíkov bolo naklonených tomu, čo by sme dnes nazvali biformizmus, teda aby vo farnostiach koexistovali tradičné formy liturgie spolu s novými.
- Viac ako 25% praktizujúcich katolíkov, štvrtina, vyhlásila, že sa túži zúčastniť sa tradičnej liturgie, ak by sa slávila v ich farnosti.
Ak by sa slávila v ich farnosti. . .. To predpokladá nástup liturgického mieru v diecézach. To bolo a stále je veľmi ďaleko. Ale tieto výsledky potvrdili naše najdivokejšie očakávania a protirečili negativistickým tvrdeniam našich neprajníkov.
RC: Boli tieto výsledky spochybňované, keď ste ich zverejnili?
CM: Katolícke úrady zašli tak ďaleko, že tvrdili, že náš prieskum bol sfalšovaný. To sme ľahko vyvrátili, keď sme zverejnili dokument v úplnom znení (naši oponenti zašli tak ďaleko, že sa obrátili na spoločnosť Ipsos a pokúsili sa zabrániť zverejneniu tohto prieskumu).
RC: Myslíte si, že tieto čísla vážne odhaľujú názor francúzskych katolíkov?
CM: Mohli sme o nich pochybovať a veriť, že sú náhoda. Preto sme ešte vo Francúzsku objednali ďalšie prieskumy: dva národné prieskumy v rokoch 2006 a 2008 a viac ako 30 diecéznych a farských prieskumov. Zvláštne je, že sa tieto prieskumy navzájom potvrdzujú. Viac ako päťdesiat rokov po vyhlásení novej omše existuje stále väčší dopyt po usus antiquior, aj keď ho respondenti čoraz menej poznajú (s výnimkou zriedkavých prípadov, ako sú svadby, pohreby alebo nedeľné vysielanie na internete). A pomaly, ale isto, sa počet tých, ktorí sú proti sláveniu dvoch foriem v ich farnosti, topí ako sneh na jar; tvoria iba malú skupinu menej ako 10% praktizujúcich katolíkov.
Čo sa týka tých, ktorí sa chcú zúčastniť na tradičnej svätej omši: konali by to pravidelne, keby sa slávila v ich vlastnej farnosti? To sa bude musieť skúsiť. V každom prípade v týchto prieskumoch existuje prvok „protestného hlasovania“ proti tej liturgii, ktorá sa v súčasnosti vo farnostiach slávi. To sa nedá dosť dobre zdôrazniť: liturgická reforma úplne zlyhala!
RC: Medzitým však pápež Benedikt XVI. Zverejnil moto Proprio Summorum Pontificum. . .
CM: ...v ktorom mimochodom uviedol, že tradičná liturgia nikdy nebola zakázaná. Nejednému biskupovi to vyrazilo dych. Poviem vám anekdotu. My, vedenie Oremus-Paix Liturgique, sme nikdy nemali tú česť stretnúť sa s pápežom Benediktom XVI. Mali sme však tú česť niekoľko krát sa rozprávať s kardinálom Ratzingerom. Raz sme sa ho pýtali, aká legitímna, podľa neho, je naša obhajoba tradičnej omše. Pokojne odpovedal: „Ste tam, kde sú rodiny, mladí ľudia a povolania. Vydržte!" Motu proprio Summorum Pontificum nebolo iba právnym uznaním starého obradu, ktoré išlo ešte ďalej, ako motu proprio Ecclesia Dei, ktorého autorom bol ten istý kardinál Ratzinger. Išlo v skutočnosti o uznanie dôležitej skutočnosti v Cirkvi - živej, modliacej sa nadšenej reality. Nehovoriac o plodnosti povolaní.
RC: Ako vás napadlo preniesť svoje prieskumy na medzinárodnú úroveň?
CM: V istom zmysle je to mons. Camille Perl, v tom čase tajomník komisie Ecclesia Dei, ktorý nás motivoval k tomu kroku. Na stretnutí s ním v Ríme v roku 2008 nám povedal, že veľmi ľutuje, že Cirkev nemôže použiť moderné prostriedky prieskumov verejnej mienky, aby zistila, čo k tridentskej omši cítia talianski katolíci. Tak sme v roku 2009 objednali prieskum v Taliansku, ktorý bol totožný s prieskumom uskutočneným vo Francúzsku v rokoch 2001/2006 a 2008.
RC: Bol mons. Perl zvedavý na výsledky?
CM: Áno, veľmi zvedavý, pretože výsledky sa ukázali byť ešte lepšie v Taliansku ako vo Francúzsku. To ukázalo, že otázka omše nie je frankocentrickou záležitosťou, ako mnoho nepriateľov mieru rado opakovalo, ale univerzálnou otázkou, aj keď sa jej vyjadrenie mohlo v jednotlivých krajinách zdať odlišné.
RC: Takže potom ste pokračovali vo svojich prieskumoch?
CM: V rokoch 2009 až 2011 sme uskutočnili ďalších päť prieskumov v dôležitých krajinách Európy a to v Nemecku, Portugalsku a Veľkej Británii v roku 2010; vo Švajčiarsku a Španielsku v roku 2011. Čísla, ktoré sme získali, boli viac-menej totožné. V tomto bode tí, ktorých nazývam nepriateľmi mieru, tj. nepriateľmi dvoch foriem koexistujúcich v samotných farnostiach, argumentovali, že toto sa týka iba veriacich „starej západnej Európy“. Potom sme v roku 2017 objednali prieskum v Poľsku, ktorého výsledky boli rovnako významné, ba ešte priaznivejšie medzi mladšími veriacimi.
Potom nám povedali, že Poľsko, staromódna a populistická krajina, nie je relevantné. V roku 2017 sme si objednali prieskum v Brazílii a ďalší v Kórei v roku 2018; úplne posledný bol v Angole v roku 2020. Výsledky? To isté: tretina praktizujúcich katolíkov všetkých vekových skupín a krajín by sa rada zúčastnila tradičnej omše. . . keby sa to slávila v ich farnosti.
To nás priviedlo k konštatovaniu, že aj keby sme drasticky znížili výsledky z dôvodov, ktoré som už spomenul a ak pripustíme iba 10% praktizujúcich katolíkov, ktorí by sa skutočne zúčastnili tradičnej omše, ak by sa slávila v ich farnosti, faktom zostáva, že milióny veriacich na celom svete chcú žiť svoju katolícku vieru v rámci tradičnej liturgie.
RC: A napriek tomu sa dnes nájdu ľudia, ktorí sa obávajú, že platnosť motu proprio Summorum Pontificum bude pozastavená...
CM: Až na to, že motu proprio pripomína, že tradičná liturgia NIKDY nebola zakázaná. V tomto princípe už jeho existencia nezávisí od autorít - ktoré sú samozrejme schopné urýchliť alebo spomaliť jeho pôsobenie. Ale toto uznanie prišlo len v dôsledku naliehania veriacich v mene sensus fidei a je na tých istých veriacich a na kňazoch, ktorí sú pripútaní k tejto plne katolíckej liturgii, aby ju udržali pri živote. V liste 111 Paix Liturgique (anglické vydanie) o obavách vyvolaných prieskumom Svätej stolice o implementácii motu proprio som uviedol, že pripútanie k tradičnej liturgii je v plnom súlade s katolíckou vierou, v takom rozsahu, v akom je to pripútanie k najčistejšiemu lex orandi rímskej cirkvi. Rímska cirkev - a teda jej liturgická viera – má slová večného života. Nepriatelia tridentskej liturgie nie.
RC: Čo je treba urobiť teraz?
CM: Neúnavne tlačiť. Budeme pokračovať v našich prieskumoch, ale za posledné tri roky sme začali s misijným výskumom po celom svete, v krajinách, kde sa zdá, že tradičná liturgia nie je známa.
RC: Hovoríte „zdá sa“ že nie je známa...
CM: Zamyslite sa znova: svet sa stal dedinou. Inštitúcie podľa Ecclesia Dei prijímajú mladých ľudí z ďalekých miest, ktorí im klopú na dvere, pretože ich našli cez internet. Zistili sme, že vo všetkých regiónoch sveta, ktoré sme mali možnosť navštíviť, existovali prinajmenšom implicitné požiadavky na prežívanie viery tradičným spôsobom. Všetci veriaci, ktorí sú pripútaní k pravdám viery, chcú dať týmto pravdám čestné miesto. Hľadanie zbožnej a Boha dôstojne oslavujúcej liturgie ich prirodzene vedie k mimoriadnej forme, ktorú dnes ľahko nájdete na internete, či ste z hlbín Afriky alebo z Ázie. Spôsob, ako v niektorých krajinách žijú katolícku vieru, z nich robí vhodné misijné pole pre rozširovanie tradičnej omše.
RC: Nevyžaduje si to všetko značné prostriedky?
CM: Vyžaduje to vieru, misijnú horlivosť. Tiež určitú dávka nadšenia. A keďže sme katolíci, živíme tento plameň v samotnom Ríme.
RC: Spomínali ste púť Summorum Pontificum?
CM: Táto púť je veľmi dôležitá z duchovného aj psychologického hľadiska. Tiež každý rok, súčasne s púťou, organizujeme Stretnutia so Summorum Pontificum (neformálne podujatia, počas ktorých sa môžu všetci účastníci stretnúť a porozprávať). Tieto stretnutia okrem iného upevňujú nové priateľstvá a sú príležitosťou na plánovanie nových misijných aktivít.
RC: Aké poučenie z toho plynie?
CM: Po celom svete túžia davy a davy katolíkov, ktorí sú, alebo neinformovaní, alebo boli podvedení, žiť autentickú vieru so svätou liturgiou. Ak si to uvedomujú, ale nemajú k nej prístup, musíme im pomôcť dosiahnuť ho. A ak ju ešte nepoznajú, je opäť na nás, aby sme im ju ukázali.
RC: Nie je to to, čo robia tradičné bratstvá a inštitúty?
CM: Ďakujeme Bohu, že to robia a sme im za to vďační. Ale podliehajú všemožným obmedzeniam, ktorých sa my laici nedržíme. Každý z nás má svoju vlastnú sféru: vyčistíme pole a pripravíme ho pre nich, aby prinieslo ovocie v správnom čase.
RC: Takže to je teda váš cieľ?
CM: Áno, cieľ je rovnako jednoduchý ako ambiciózny. Na globálnej úrovni musíme pracovať na tom, aby tradičná liturgia bola čo najskôr prítomná v každej krajine. V krajinách, kde už je prítomná, teda v 88 krajinách, musíme pracovať na jej dostupnosti vo všetkých latinských diecézach. Napokon, v diecézach, kde už je, ako sú diecézy vo Francúzsku a USA, musíme pracovať na tom, aby bola táto liturgia prítomná vo všetkých farnostiach. To umožní využiť v celej šírke jeho bohatstvo a milosti. S Božou pomocou, s usilovnosťou a s veľkou vytrvalosťou to dosiahneme - nie sami, biedni aktivisti Oremus-Pax Liturgique, ale vďaka usilovnej práci všetkých kňazov a verných katolíkov a v budúcnosti aj katolíckych biskupov ktorí sa budú podieľať na obrodení Cirkvi. A pravdu povediac, nebude to ani prostredníctvom nich, ani biskupov, ale Ježiša Krista, nášho Pána, ktorého biskupi, nástupcovia apoštolov a kňazi, ktorí s nimi spolupracujú, sú iba nástrojmi.
Kto si pred päťdesiatimi rokmi, keď bola zakázaná tradičná liturgia, myslel, že v roku 2020 bude živá a aktívna? Nekľačím pred oltárom z čísel a dátumov a ani nemám nijaké súkromné zjavenie, o ktoré by som sa chcel podeliť, ale biblické zajatie trvalo päťdesiat rokov...
V každom prípade urobme svoju povinnosť, hic et nunc, bez toho, aby sme prepadali nádeji a zverme všetko do Božích rúk.
Podľa predlohy Resistance is never futile: An interview with Christian Marquant, founder of Paix Liturgique.
