To, čo zasvätení znalci vatikánskeho zákulisia ohlasovali už dávnejšie, a čomu nadšení vyznávači „hermeneutiky kontinuity“ odmietali stále uveriť, sa stalo skutočnosťou. V piatok 16. júla ohlásil[1] Vatikán, že pápež František zrušil motu proprio Benedikta XVI. Summorum pontificum, ktoré uvoľňovalo podmienky pre slúženie tradičnej sv. omše podľa misála z roku 1962, ako aj všetky ďalšie dokumenty a nariadenia týkajúce sa slúženia predkoncilovej liturgie a nahradil ich novým motu proprio s názvom Traditionis custodes. Nové motu proprio, na rozdiel od dokumentu Benedikta XVI. slúženie tradičnej svätej omše zase výrazne obmedzuje, a to možno ešte striktnejšie než to stanovovali dokumenty regulujúce tieto podmienky pred vydaním Summorum pontificum.
Duše všetkých cirkevných liberálov na Slovensku zaplesali. Z tých zopár reakcii, ktoré sa doposiaľ vyskytli v slovenskom mediálnom priestore je zrejmé, ako sa im od radosti trasie chochol na hlave, ako sa tmolia v radostnom uspokojení a ako sa už tešia na sankcie voči svojim „čipkovaným“ oponentom v barokových ornátoch. Vycvičení v udávaní, donášaní a špehovaní počas covidovej hystérie, zúročia nepochybne svoje skúsenosti aj na tomto poli, doteraz podľa nich len slabo zoranom. Bude sa zrejme hlásiť, kde sa tajne slúžia tradičné sv. omše, budú sa prekladať problémoví kňazi z farnosti do farnosti, veriaci budú vodení za „hermeneuticko kontinuálny“ nos na špagátiku tolerancie a sľubov, až zamieria ako „ľahká kavaléria“ na Kryme do „údolia zabudnutia“.
Uľahčené povzdychy katolíckych slniečkárov, sužovaných nárastom slúženia tradičnej liturgie, a zrejme ešte aj únavou z nadšeného zápolenia na bojisku všeobecnej vakcinácie, si mohli záujemcovia prečítať na diskusiách pod správami o zrušení Summorum pontificum. „Konečne... najvyšší čas... to malo prísť už dávno... múdre rozhodnutie...“, to sú len paberky z tohoročnej letnej úrody čitateľských liberálnych múdrostí. Z ich radosti sa môžeme domýšľať, ako ich celé tie roky trápilo, že počet tradičných katolíkov na Slovensku narastá.
Netrápilo ich zrejme katastrofálne stúpanie počtu rozvodov, podozrivá masová epidémia nulít katolíckych sobášov na Slovensku, prepad počtu seminaristov, požehnávanie homo-párov v Nemecku a pápežove výroky na túto tému, ako aj jeho pozdravy P. Jamesovi Martinovi SJ, vyprázdňujúce sa kostoly ani desivé neznalosti základných právd viery medzi katolíkmi. To, čo ich trápilo bol návrat Tradície. Nielen liturgickej. Lebo oni vedia, že návrat tradície liturgickej, so sebou automaticky prináša aj návrat tradície vieroučnej. A práve o to tu ide.
Nejde len o to, že si niekto oblečie bohato zdobené ornáty, otočí sa chrbtom k pokrokovému ľudu a odrieka modlitby po latinsky. Ide o to, čo bude následne hovoriť o katolíckom manželstve, katolíckej politike, ekumenizme, sexuálnej morálke, odluke Cirkvi a štátu, o výchove detí atď. A toto všetko, tento logický vieroučný dôsledok príklonu k liturgickej tradícii, spojený s odmietaním všetkých modernistických výstrelkov a bludov, tvorí onú výbušnú cirkevnú zmes, ktorá nastoľuje nepríjemné otázky o legitímnosti modernistických inovácií, vnáša nepokoj do pokojných stojatých vôd cirkevného rybníka, vyrušuje pokojamilovných kaprov z ich zhovievavého krúženia po dne a predovšetkým – rozdeľuje.
Strašné to slovo, v ktorom je obsiahnutá celá panika z možného nájdenia logického rozporu medzi doktrínami minulosti a modernistickými inováciami, a panika z následnej nutnosti reagovať na tento rozpor zaujatím nejakého stanoviska, ktoré automaticky vytvorí dva názorové tábory. Voľba katolíckeho slniečkára znie jasne: radšej žiadne otázky a žiadne návraty do minulosti, ktoré otázky vyvolávajú, než stratu iluzórnej jednoty.
Teraz im pápež František na utíšenie ich pokojamilovných duší priniesol nové motu proprio. Jeho cieľom má byť, ako to uviedol samotný pápež vo svojom komentári[2] k novému motu proprio:
„...zaistiť dobro tých, ktorí sú zakorenení v predchádzajúcej forme slávenia a potrebujú čas na návrat k rímskemu rítu, ktorý vyhlásili svätí Pavol VI. a Ján Pavol II., a zároveň zastaviť zakladanie nových osobných farností, ktoré je spojené skôr s túžbou a vôľou jednotlivých kňazov, než so skutočnou potrebou svätého veriaceho Božieho ľudu.“
To dobro spočíva zrejme v obmedzení prístupu tradičných katolíkov k tradičnej omši, ale čo je dôležitejšie, pápež František v podstate citovaným výrokom načrtáva pre liberálov lákavú víziu budúcnosti, v ktorej už žiadni tradiční katolíci nebudú, pretože po určitom čase nakoniec všetci rozumne a tolerantne opustia staré formy a priklonia sa k novým. A to je skutočne dobrý dôvod na modernistické jasanie.
Ale práve tu však naráža modernistická kosa, na kameň reality. Tradiční katolíci totiž nie sú momentálne v pozícii, ktorá by ich nútila k ústupu. Počet tradičných katolíkov rástol vo svete už dávno pred vydaním Summorum pontificum Benediktom XVI., rástol by aj keby žiadne motu proprio nevyšlo. Ich semináre praskajú vo švíkoch, zatiaľ čo diecézne zívajú prázdnotou a musia sa rušiť. Rodiny tradičných katolíkov sú početné a rodiny liberálnych katolíkov nie. A predovšetkým, z psychologického hľadiska, kto si čo i len raz poriadne čuchol k tradičnej liturgii, tak ten sa nikdy nevráti k „rímskemu rítu, ktorý vyhlásili svätí Pavol VI. a Ján Pavol II.“ Tradičná liturgia je príliš silná a návyková spirituálna „droga“ a je to hábit, ktorý je katolíckej viere ušitý na mieru. Katolík, ktorý si ju raz vyskúša obliecť na svoju dušu zistí, že mu padne ako uliata a už ju odmieta vyzliecť.
Takže je úplne zbytočné poskytovať mu nejaký čas vo falošnej liberálnej nádeji, že sa vzdá tradície (nielen liturgickej, ale aj vieroučnej) v prospech formy, ktorá pripúšťa spoločné ekumenické modlitby, podávanie sv. prijímania na ruku či koncelebráciu. Tradiční katolíci budú napriek akýmkoľvek obmedzovaniam vyhľadávať alternatívne miesta sv. omší a alternatívnych vysluhovateľov, budú cestovať za omšou autami kilometre (áno, na rozdiel od liberálnych katolíkov, ktorým je zaťažko doplaziť sa aj do ich moderného betónového kostola, na betónovom sídlisku) ale predovšetkým sa utvrdia v tom, že modernistami infiltrovaná Cirkev ich chce zničiť.
Radosť liberálnych katolíkov z vydania nového motu proprio je teda detinská, zbytočná, nedomyslená a predčasná. Ich schopnosť generovať zo svojho stredu kňazov sa povážlivo blíži k nulovým hodnotám, ich viera je rozriedená nad pomyslenie bývalých vekov, ich duchovný potenciál je zmrštený na lacné poskakovanie s gitarami, lichotenie všetkým oponentom (okrem tradičných katolíkov, samozrejme), a udusený infantilizáciou a feminizáciou. Ich počty ubúdajú, pričom počet tradičných katolíkov rastie.
Tradiční katolíci nemajú dôvod vzdať sa tradičnej liturgie v prospech NOM a ani to nikdy neurobia. Práve skúsenosti Vatikánu s neúčinnosťou sankcií na tomto poli boli tým, čo viedlo Benedikta XVI. k vydaniu Summorum pontificum. Bola to nutnosť, potreba aspoň nejako ovplyvňovať proces návratu Tradície. Vydaním tohto nového motu proprio a zrušením starého, Vatikán dosiahne len jediné – stratí túto možnosť. Žiadnu jednotu nedosiahne, ale potvrdí to, čoho sa liberáli najviac báli – rozdelenie.
Jeho autorita, naštrbená u tradičných katolíkov benevolentným prehliadaním tých najohavnejších liturgických, pastoračných aj vieroučných excesov a podozrivo kolidujúca s neúmernou prísnosťou voči katolíkom oddaným tradícii, sa tým ešte viac naruší. Okatá disproporcia v „milosrdenstve“ bije do očí a presvedčí aj tých tradičných katolíkov, ktorí doteraz váhali. To je všetko, čo proti tradičným katolíkom Vatikán novým motu proprio dosiahne.
Pokiaľ to liberálnych katolíkov teší, kľudne im tento dnešný efemérny a detinský pocit víťazstva doprajme. Veď nakoniec, príliš mnoho radosti im budúcnosť asi neprinesie (v každom smere, nielen cirkevnom) a oni navyše na utrpenie príliš stavaní nie sú. Tak prečo by sme im nemohli dopriať aspoň dnes malý pocit šťastia? Pred krušnými časmi, plnými sklamania.
[1] Odkaz [vaticannews.va]
[2] Odkaz [vaticannews.va]
