Udalosti posledných dní na Slovensku sú dôležité nie preto, žeby sa v ich zorách konečne črtala nejaká nádej na blízku obrodu národa (a nielen slovenského, ale momentálne akéhokoľvek), ale preto, lebo v panike a strese vládnucej elity dochádza k odkrývaniu reálneho pozadia liberálne demokratického systému, jeho dlhodobej manipulácie s davovým sentimentom, ktorá účelovo zakrýva skutočné, nemenné a z nemennej ľudskej povahy vyplývajúce, pravidlá moci a vládnutia. Korene týchto pravidiel, pri bližšom odkopávaní, dovedú každého politického záhradníka k dedičnému hriechu, s ktorým sa v masovom meradle nadá pohnúť, a ani ho vyhubiť žiadnym novým ideologickým postrekom. Správanie liberálnych elitárov, odhodená maska ich pokrytectva a ich panické reakcie, v ktorých presakuje na povrch tá istá psychológia, ako u ktoréhokoľvek „neliberálneho“ vládcu, nech sú nám preto poučením, že „slobodná spoločnosť“, „demokracia – vláda ľudu“, či „rovnosť“ a „bratstvo“, sú len prázdne abstraktné konštrukcie, ktorých obsah pri kontakte s realitou okamžite vyprchá.
Vláda ľudu?
Počas minulého týždňa zverejnila Slovenská akadémia vied prieskum, z ktorého vyplýva, že väčšina obyvateľov Slovenska by uvítala v konflikte na Ukrajine víťazstvo Ruska. Navyše, kým rôzne odstupňovaná škála priaznivcov Ruska (od zapálenejších, až po chladných) zaberala nadpolovičnú väčšinu kruhu zobrazujúceho prieskum, tak zo zvyšnej časti, ktorá zostala priaznivcom Ukrajiny, uhryzol značnú časť (18 %) dav, ktorá „nevie“ a „nemá názor“. Za Ukrajinu sa teda vyslovila asi tretina respondentov, tohto reprezentatívneho prieskumu. Pokiaľ by sme počítali (a to musíme) so strachom opýtaných, tak možno aj časť z tých, ktorí „nevedia“, by sa v súkromí potichu tešila na ruské víťazstvo. Bez ohľadu na to, do akej miery je utiekanie sa slovenského ľudu k Rusku spôsobené jeho prehnanou a možno až naivnou idealizáciou slovanského brata, je každopádne situácia pre vládny výklad udalostí a smerovania Slovenska krajne nepriaznivá.
Avšak pozorujeme nejaké zháčenie sa vládnucej liberálne demokratickej „elity“ a kladenie si otázok typu: ako sme len mohli takto zblúdiť, proti vôli nášho „pána“ – ľudu; nemali by sme okamžite zmeniť svoju politiku, ktorá je evidentne proti demokratickej vôli ľudu; netreba okamžite vypísať referendum o zmene zahraničnej politiky nášho ľudovládneho a ľudomilného režimu; netreba okamžite zabezpečiť, aby sa demokratická vôľa väčšiny naplnila?
Samozrejme, nič takého sa nedeje. Naopak, tí najangažovanejší predstavitelia režimu, vyjadrujú na adresu vôle ľudu, svojho vládcu, zhnusenie, hanbu, zdesenie a opovrhnutie (viď napríklad tu a tu).
Milovníci slobody, rovnosti a bratstva, obhajcovia ľudovlády a veriaci náboženstva moci pochádzajúcej z ľudu, nielenže neplánujú korigovať svoje menšinové názory, ale naopak, sú plní odhodlania skorigovať názory väčšiny, a môžeme sa oprávnene domnievať na základe skúseností poslednej dvojročnice, že aj metódami krajne brachiálnymi. Keby však samozrejme zároveň nehrozilo nebezpečenstvo, že rozdráždená šelma ľudu, ich údajného vládcu, skočí milým vládnym liberálom, ktorí sa mimochodom tento týždeň zase hrali na Konzervatívnom samite, s rozmarom a šarmom im vlastným aj na konzervatívcov, po krku.
To je však alternatíva, s ktorou musí počítať každý vládca, napínajúci tetivu luku svojej arogancie a trpezlivosti davu k prasknutiu. Len v snovej krajine liberálne demokratickej ideológie, kde cesta na Svätú horu slobody, rovnosti a bratstva, vedie okolo Vodopádov slušnosti, cez Údolie nezištnosti, popri Jazere bezkorupčnosti, skrze dedinu Ľudovo nad Mocou a chránenú krajinnú oblasť Dúhové Ľudovníky, sa tešia politici z moci tak, že sa pritom tvária, akoby ani nevládli, nechceli vládnuť, nemohli vládnuť a akákoľvek moc nad ľudom sa im hnusí. Akonáhle sa však tento halucinačný sen skončí, nastávajú bolestivé stavy vytriezvenia, aké pozná väčšina experimentátorov, snažiacich sa pomiešať rôzne, častokrát vzájomne si odporujúce druhy alkoholu.
Keď je teda po snívaní, zostane pred nami stáť holá, tupá, večná a skutočná moc, v rukách padlého človeka, ktorú brzdí v arogancii len strach. V lepšom prípade (kresťanskom) je to strach z večného zatratenia, ktorý sa vo vyšších štádiách vývoja vládcu môže premeniť na uvedomelú lásku k Bohu a ľuďom, v horšom a dnes bežnejšom prípade, je to strach pred výpraskom.