Keď 10. októbra kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej stolice, pre Vatikánsky rozhlas, s pravým moderným nadšením pre pojmy etablované počas Revolúcie z roku 1789, oznamoval, že biskupská synoda o rodine „pokračuje veľmi dobre“ a „nastolila atmosféru veľkého bratstva a slobody“, ešte netušil, že ani nie o osem dní neskôr, po zverejnení správy zo synody, prehovorí juhoafrický kardinál Napier o tom, že:
„Biskupovia boli veľmi, veľmi rozhorčení. Týkalo sa to dvoch otázok. Prvá bola prezentácia homosexuality a homosexuálneho spolužitia, ako by to bolo niečo pozitívne. A druhá sa týkala rozbitých manželstiev a dôrazu na uľahčenie prístupu k sviatostiam v prípade rozvedených a znovu zosobášených. Rozhorčenie bolo o to väčšie, že tieto otázky neboli diskutované, nikto sa synodálnych otcov nepýtal, ale v médiach to bolo prezentované ako ich názor.“
To samozrejme akosi nekorešponduje s ostentatívne prezentovanou „atmosférou veľkého bratstva a slobody“. Odhliadnuc od faktu, že to nekorešponduje ani so správami o synodálnej diskusii v aule, ktoré boli oficiálne vypúšťané do sveta. Ešte 9. októbra kardinál Lombardi, opäť v štýle, na ktorý si mnohí spomíname z obdobia pred štvrťstoročím nadšene referoval: „Myslím, že sme všetci prežili túto časť synody včera odpoludnia a dnes dopoludnia ako strhujúce crescendo účasti a vášnivého zainteresovania celého zhromaždenia, vrátane intenzívnych, krásnych a prežitých vystúpení.“ Nezabudol dodať, že v aule sa hovorilo napr. tiež o homosexuáloch. Je čudné prečo cítil potrebu zo všetkých tém spomenúť práve len túto, ktorá nemala byť na synode dominantnou.
Kardinál Napier tvrdil, že počas synodálnej diskusie sa témou homosexuality v liberálnom duchu zaoberali len jeden alebo dvaja diskutéri: „Tento dokument sa nepáčil veľkému množstvu synodálnych otcov. Nesúhlasili s tým, aby názor jedného či dvoch účastníkov boli predstavené takým spôsobom, že to vyzeralo ako názor synody.“
Konečné počty hlasov, ktoré boli priaznivo naklonené pôvodným liberálnym formuláciam v záverečnej správe svedčia o tom, že miera vieroučnej deštrukcie, či minimálne konformizmu s „duchom doby“ sú príliš veľké na to, aby sa dali zahrnúť pod počet dvoch, či dokonca jedného kardininála, ako tvrdil kardinál Napier. Určite neboli takí osamotení. Napierov výrok o obchádzaní účastníkov synody je však dokladom, že atmosféra synody svedčí skôr o dômyselnej mediálnej manipulácii, v typicky modernistickom duchu, než o tak hlasne proklamovanej atmosfére „bratstva a slobody“. Tiež je dokladom o tom, že tak velebená demokratická väčšina bola zámerne obchádzaná so snahou o manipuláciu. No a samozrejme to odporuje aj prvoplánovému optimizmu kardinála Lombardiho.
Kardinál Napier pokračuje: „V dôsledku toho utrpel duch otvorenosti a úprimnosti. Všetci sa začali pýtať, čo sa deje. A keď nám bolo včera (štvrtok 16.10.) oznámené, že nebudú zverejnené správy z menších diskusných skupín, opakoval sa rovnaký dojem. Prvý dokument bol publikovaný bez našeho vedomia a správy z menších skupín, ktoré sme pripravili, nie? Medzi otcami zavládlo podozrenie a niektorí možno aj stratili dôveru.“ Je potrebné dodať, že práve správy z menších diskusných skupín, ktoré boli nakoniec na nátlak synodálnych otcov predsa len zverejnené, zaujali v drvivej väčšine veľmi kritický postoj k pôvodnej správe zo všeobecnej diskusie.
Na otázku kardinála Napiera: „čo sa deje“ sa dá odpovedať dvoma spôsobmi. Za prvé: nedeje sa nič nové. To len modernistický liberálny valec, ktorý valcuje Cirkev už dobrých päťdesiat rokov, dorazil konečne k svojej vytúženej méte, za ktorou sa končí nárok katolíckej pravovernosti a začína krajina humanitársko-všeobjímajúcej amorfnosti, kde rozdieli medzi katolíkmi a inými príslušníkmi druhu homo sapiens budú zredukované na minimum. V tomto kontexte sa teda nedeje nič nové. Ide len o logické vyústenie určitého dominantného trendu.
Druhá odpoveď na túto otázku kardinála Napiera sa týka skôr metódy ako cieľa. Počas synody sa evidentne udialo to, že ultra-liberálna klika, dobre organizovaná a tešiaca sa nezastretej podpore pápeža Františka, ako o tom svedčia, okrem iného, jeho priaznivé výroky na adresu kardinála Kaspera, ktorý sa mimochodom odprezentoval na synode aj rasistickými výrokmi na adresu afrických biskupov; (zdá sa, že nie je rasizmus ako rasizmus, ten liberálny je asi v poriadku) – a na adresu jeho ideových súputníkov, sa pokúsila v duchu tých najlepších demokraticko-liberálnych tradícií zmanipulovať v zákulisí synodu a odprezentovať potom z týchto manipulácii vzišlý dokument ako väčšinový názor v Cirkvi. Pokus sa momentálne nepodaril, avšak klika nevešia hlavu, čas im evidentne hrá do kariet, majú moc v rukách a budú tlačiť valec ďalej až do nimi očakávaného víťazného konca. Pozoruhodné a typické je ako sa títo milovníci demokracie a plurality úzkostlivo boja toho, aby boli odprezentované iné ako nimi predkladané oficiálne názory a ako sa v rozpore so svojou proklamovanou láskou k pluralite a pestrosti v Cirkvi snažia zamaskovať priepastné rozdiely v chápaní základných morálnych dogiem vo vnútri Cirkvi. Oficiálne prezentovaná bezkonfliktnosť, živená silenými úsmevmi a následné trápne odhalenie zákulisných machinácií, svedčí skôr o atmosfére rozkolu než o atmosfére „bratstva a slobody“. Avšak na druhej strane: pokiaľ boli tieto slová vzaté z tradície Revolúcie roku 1789, tak by toto manipulovanie a zastieranie nebolo nič až také neobvyklé. Revolucionári mali v praxi vždy dosť svojskú interpretáciu týchto pojmov.
Že je táto klika silná, dobre organizovaná, finančne zabezpečená a početná o tom nemusíme pochybovať. Snažiť sa všetko banalizovať poukazovaním na jedného vinníka, napr. špeciálneho tajomníka Bruno Forteho, to je buď prejavom kolosálnej naivity, alebo úmyslu zmazať stopy. Svedectvom toho, ako ďaleko siahajú prsty týchto ľudí svedčí priam rekordne rýchle vydanie prejavu kardinála Kaspera pred konzistóriom, s opovážlivým názvom Evanjelium rodiny, vo vydavateľstve Dobrá kniha na Slovensku. Keď si pomyslíme aké pomalé a problematické je vydávanie diel klasikov katolíckej teológie, aký deficit je na Slovensku s vydávaním diel napr. sv. Tomáša Akvinského, či pápežských dokumentov spred roku 1962, tu človek nestihne žasnúť s akou rýchlosťou sa dokáže presadiť preklad a tlač kontroverzného prejavu liberálneho preláta, ktorého názory na manželstvo a predovšetkým na sodómiu sú ešte stále, napriek všetkej liberálnej snahe, na hony vzdialené názorom väčšiny slovenských katolíkov. Nepochybne, liberálna klika, motajúca sa mimochodom aj okolo bývalého trnavského arcibiskupa Bezáka, má dostatočne silné, ak nie dominantné, pozície v niektorých katolíckych vydavateľstvách a médiach. Pre katolíka z toho plynie poučenie: dobre zvážiť na aké „katolícke“ média bude prispievať. Aby sa mu potom nestalo, s očarujúcou iróniou dejín, že si bude predplácať deštrukciu vlastnej rodiny a poblúdenie svojich detí, či uvrhnutie Cirkvi, ktorá má byť jeho skalou, do stavu desivého marazmu.
Pápež František v záverečnej reči na synode varoval, v očividnom znechutení nad konzervativizmom niektorých prelátov, že podliehajú: „Pokušeniu nepriateľskej zarputilosti, t. j. snahy uzavrieť sa do toho, čo je písané (litery) a nenechať sa prekvapovať Bohom, ktorý je prekvapenie (duch); do zákona, do istoty toho, čo poznáme a nie toho, čo sa máme ešte naučiť a čo máme dosiahnuť. Od Ježišových dôb je to pokušenie horlivcov, škrupulantov, puntičkárov alebo - dnes - takzvaných „tradicionalistov“ a tiež intelektuálov.“
Odhliadnuc od poetického a teda ťažko vyložiteľného (alebo hocijako vyložiteľného) slohu, na ktorý sme si už tiež za tie desaťročia aggiornamenta zvykli, utápajúceho sa vo všeobecnostiach, náznakoch a zámlkách, vidíme tu jasne označeného nepriateľa. Je ním zástanca Tradície, ten čo trvá na nemennosti dogiem, ten čo je horlivý a napodiv nie vlažný (zrejme chce aj vo svojom nepochopení novej doby obracať na Vieru ako apoštoli), skrátka „puntičkár“, ktorý nie je schopný akceptovať takú „atmosféru slobody a bratstva“, pri ktorej bude v duchu slepej poslušnosti zrádzať dvetisíc rokov kresťanského a cirkevného života.
Je dobré vedieť ako nás vnímajú naši pastieri. Zlepšuje to aj našu kvalitu vnímania našich pastierov.
Nepochybne Boh Všemohúci je Bohom prekvapenia, avšak zdá sa, že niektorí predstavitelia Kúrie majú pocit akoby Boh mal rezervované prekvapenia len pre „puntičkárov“ milujúcich Tradíciu, ktorých nesúhlas s modernistickými liberálnymi trendami je interpretovaný ako „pokušenie nepriateľskej zarputilosti“. Netreba však zabúdať, že Boh prekvapenia môže prekvapiť každého, nielen „puntičkára“. To najväčšie prekvapenie sa totiž neodohrá v preplnenej aule, ani v davoch na festivaloch a námestiach ale pár okamžikov po telesnej smrti. Vtedy nastane osobný Súd s každým; s „puntičkárom“ aj s tými čo sa chceli zapáčiť svetu a pokroku. A potom uvidia mnohí, že Boh je skutočne Bohom prekvapenia.
Vyšlo ako Fragmenty z doby moru 3/2014.
