Mor pohanskej tuposti nového veku zaplavil definitívne Európu. Vír duchovných fekálií nás s tolerantnosťou anakondy vťahuje do svojho lievika, nežne nás škrtí a objíma. Miluje nás staronovou gnosticko-panteistickou láskou, korenenou talmudisticko-kabalistickým korením a chce od nás za to len tak málo – naše duše. Jeho úspechy sú hojné; z najhojnejších, čo svet a jeho večná klaka kedy odmenil svojim potleskom, spokojným mručaním a chrochtaním. Triumf je na dosah. Uragán zhovädilosti a podľudskej degenerácie rozmetal prácne stavanú budovu európskej kresťanskej kultúry. Náš zánik v pekelne rozďavenej papuli, trpezlivo čakajúcej na konci lievika, sa zdá byť neodvratný. Pohltí však len tých, čo sa chcú dať pohltiť.

Na telách mu nezáleží. Tých už videl za tie tisícročia rozkladať sa v zmäti červov milióny. Chce „to čo neumiera“ ako vedel už d′Aurevilly, chce naše duše. Nemôže si ich sám vziať, museli by sme mu ich dať. Kto si však uchová slobodnú kresťanskú myseľ, pretože len kresťanstvo dáva skutočnú slobodu, ktorá sa neklania a neotročí svetu a ničomu čo je stvorené, (a inej slobody niet, nebolo a ani nikdy nebude) ten aj v lieviku fekálií pláva s ľahkosťou delfína a hlava sa mu nezatočí. A jeho dušu neuchvátia mocnosti Pekla.

Ako písal už E. A. Poe v poviedke Malstroem, muž vťahovaný do víru pozoroval, že jeho myseľ mala dostatok času sledovať detaily javu, ktorý ho obklopoval. Ani hrôza blížiacej sa smrti ho nedokázala odradiť od záujmu, ktorý v ňom podnecoval fascinujúci prírodný úkaz. O čo skôr my, obklopení takými fascinujúcimi metafyzickými úkazmi, prekonávajúcimi všetky doterajšie rekordy, by sme mohli odolať zaujatiu pozorovať a zozbierať z tejto všeobecnej rotácie hnoja tie najkrajšie kvetinky. Tej podľudskej tuposti! Tej servilnosti! Tej predposratej všeobjímajúcej uslintanosti! Bezodné rezervoáre sentimentálnych omáčok na zalievanie zle zakopaných mŕtvol, nevídaná degenerácia ocukrovaná a servírovaná ako najsladší zákusok pokroku a slobody, morálne jatky ošvitorené ako rajská záhrada nevinnosti! Aký to materiál pre nehynúce herbáre obludnosti, buffonády hnusu, orgie demencie ...

A preto otvára redakcia Dielne novú rubriku Fragmenty z doby moru, ktorá bude nepravidelne, ale s o to väčším vedecko-populárnym zaujatím monitorovať fraškovité stránky apokalypsy. Drobné správy si nekladú za cieľ detailne informovať o saltách, eskapádach, jógach, telocviku a balete predstaviteľov súčasného dobytka a jeho nových pastierov, ale skôr s hlavou pokojne podopretou rukou Tradície, s očami upretými k slnku Nášho Pána Ježiša Krista, pozdvihnúť v ruke novú kvetinku zo záhradky diablovej, s otázkou: ale, ale, čože sa nám to tu zase urodilo?

Nepochybujeme, že úroda predčí všetky očakávania rozsievačov kúkoľa a pozorovateľské nadšenie nebude nikdy postrádať podnety k drobným fascináciam, k priam jungerovským subtílnym lovom.

---

Fragmenty z doby moru vychádzali v rokoch 2012-2015 na blogu Dieľňa sv. Jozefa. Celkom ich vyšlo 15 častí: 2012 - 9 častí; 2013 - 2 časti; 2014 - 3 časti; 2015 - 1 časť;