To, čo zasvätení znalci vatikánskeho zákulisia ohlasovali už dávnejšie, a čomu nadšení vyznávači „hermeneutiky kontinuity“ odmietali stále uveriť, sa stalo skutočnosťou. V piatok 16. júla ohlásil[1] Vatikán, že pápež František zrušil motu proprio Benedikta XVI. Summorum pontificum, ktoré uvoľňovalo podmienky pre slúženie tradičnej sv. omše podľa misála z roku 1962, ako aj všetky ďalšie dokumenty a nariadenia týkajúce sa slúženia predkoncilovej liturgie a nahradil ich novým motu proprio s názvom Traditionis custodes. Nové motu proprio, na rozdiel od dokumentu Benedikta XVI. slúženie tradičnej svätej omše zase výrazne obmedzuje, a to možno ešte striktnejšie než to stanovovali dokumenty regulujúce tieto podmienky pred vydaním Summorum pontificum.

Katolícky blog Rorate Caeli priniesol rozhovor s Christianom Marquantom z Oremus - Paix Liturgique („Liturgický mier“). Ten patrí ku generácii mimoriadnych ľudí, ktorí už v mladosti konali rozhodne, a nehľadeli na to, že vtedy starí a zrelí rozhodnosť odmietli. Patrí k tým, čo sa postavili sa proti zavádzaniu devastujúcich liturgických inovácií. Väčšina našich čitateľov si nemôže pamätať liturgickú revolúciu, ktorá vypukla v polovici 60 rokov, lebo už je to 55 rokov, a vtedy ešte neboli na svete. Tí ktorí si to pamätajú, nezažili tú katastrofu v plnom rozsahu, lebo vďaka železnej opone sa liturgická revolúcia u nás uskutočnila pomalšie a nebola sprevádzaná takými excesmi. Keď sa hranice otvorili, tak na západe bola revolúcia dokonaná a jej plody (sekularizácia, vyprázdnenie kostolov, všeobecná apostáza kléru i laikov) zahnívalo všade naokolo.

Slovo doublespeak získalo význam označujúci manipulatívny jazyk používaný na úmyselné zakrytie, maskovanie, skreslenie alebo zmenu významu slov. George Orwell vo svojom románe 1984 používal slová doublethink a newspeak, ako satirické označenie zámerného jazykového zmätku, ktorý páni sveta vyvolali a presadili prostredníctvom médií. Orwel asi netušil, že jeho románová fikcia nebude o pár desaťročí neskôr satirou, ale realitou.

Otázka očkovania proti Corona vírusu vakcínami, vyrobenými pomocou bunkových línií získaných z potratených plodov sa týka legitimity účasti na morálnom zle. 

Aby sme ukázali novoty ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil najskôr musíme uviesť dvadsať princípov, ktoré tvoria katolícke chápanie pravdy, či už tieto princípy sú katolíckymi dogmami, alebo sú s týmito dogmami len úzko spojené. Je to potrebné preto, aby sa v ich kontexte ukázali princípy, proti ktorým sa Koncil vyhranil. Najprv uvádzame zásady týkajúce sa pravdy všeobecne, potom zásady týkajúce sa pravdy v ultimátnom zmysle slova: to znamená to, čo sa označuje ako „samotná Pravda“ alebo jednoducho „Pravda“.

Embryonálna funková línia HUES9: 18. deň diferenciácie

Kongregácia pre náuku viery vydala nótu[1], v ktorej ústami kardinála Luisa Ladariu oznámila, že použitie vakcín vyrobených z bunkových línií umelo potratených detí je morálne prípustné. Odporúčam si tento dokument preštudovať. Na jednej strane vzbudil obdiv a množstvo ďakovných reakcií od solídnych, konzervatívnych a nekonšpiračných kresťanských žurnalistov, na druhej strane vzbudil istý nepokoj, medzi malou časťou katolíckeho ľudu, ktorá doposiaľ nerezignovala na katolícku morálku a žila v presvedčení, že umelý potrat je zlo a že nemožno nijako a nikdy na ňom participovať. Treba tiež pripomenúť, že biskupi Schneider, Strickland, Lenga, Peta a kardinál Pujats označili vo verejnom memorade použitie takýchto vakcín za mravne neprípustné a žiadajú od Vatikánu vyjasniť stanovisko. Ako poslušní katolíci chceme v dobrej viere a bez postranných úmyslov súhlasiť s argumentáciou kardinála Ladariu. Aby sme dokázali presvedčiť skeptikov, popieračov a najmä konšpirátorov, preskúmajme, nakoľko naše biedne schopnosti dovoľujú, kardinálove argumenty.

Čo by si dnes spoločnosť myslela o antisemitovi, ktorý by sa podvodne dostal do vedenia Ligy proti hanobeniu (Antidefamation league / ADL  je vplyvná americká organizácia, ktorá bojuje proti antisemitizmu - pozn. prekl.), a potom začal presadzovať antisemitskú agendu? Povedzme, že by tajne presmeroval peniaze ADL na podporu antisemtiských skupín, sponzoroval hanobenie židovských hrdinov, postupne by menil manažérov ADL za antisemitov a hodnoty a étos ADL by pokútne menil na nacistické. Povedzme, že by sa časom celkom zreteľne ukázalo, že antisemitská agenda spôsobila veľké škody židovskému národu a židovským záujmom. Dajme tomu, že v reakcii na obvinenie, že poškodzuje židovské záujmy, by nové vedenie ADL zintenzívnilo svoje antisemitské akcie. Mali by židovskí občania právo považovať to za monumentálny zločin z nenávisti? Mali, ale tá hypotéza je absurdná, pretože rozumne uvažujúci Židia by rýchlo odhalili podvod a páchateľov okamžite odstránili.

Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory.

Je bez významu pre človeka, že patrí k nejakému národu a že sa cíti úzko spojený s celým svojim národným kolektívom? Má to celkom iste svoj význam. Národnosť má pre človeka veľkú časnú hodnotu, ba uplatňuje svoj vplyv až na plnenie večného poslania človeka. Časný význam národného bytia pre človeka je už, alebo by už aspoň mal byť všeobecne uznávaný. V našich dňoch sa píše o význame národného bytia veľmi mnoho, hlavne vplyvom ideológie fašistickej a novej nemeckej.

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy, zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici, postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady, podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí. Prvou z nich je Eucharistia ako pokrm
(sväté prijímanie). Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života (konštit. Lumen gen-tium 11; KKC 1324), a preto si zaslúži najväčšiu pozornosť a lásku všetkých veriacich – najmä kňazov. Pápež Ján Pavol II. v enc. Cirkev žije z Eucharistie (č. 52) zdôraznil, aby sa najmä pri Eucharistii s veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy, ktoré sú konkrétnym vyjadrením autentickej ekleziality Eucharistie.

­