Dôverníci nemeckého ministerstva zahraničných vecí hlásili do Berlína, dňa 24. februára 1939, že Čechoslováci, ako aj Židia, stoja za najsilnejšou skupinou okolo Dr. Jozefa Tisa, ministerského predsedu, „pričom my poznamenávame osobitne, že slovenské židovstvo schvaľuje Tisov postoj uznanlivým spôsobom v židovskej tlači.“.
Židia na Slovensku z hľadiska dejín
Slovenský národ formoval sa na území medzi Karpatským oblúkom, Českomoravskou vysočinou a riekou Tisou až po oba brehy Dunaja najneskôr od 6. až 7. storočia. Slovenský národ musel naraziť aj na prítomnosť židovských obchodníkov, ktorí sprevádzali rímske légie, najprv ako otroci, už od konca 1. storočia n. l., a následne ako obchodníci.
Vratislav II. (1033 - 1092), český kráľ, prenasledoval Židov v Česku a na Morave, a mnohí Židia zachránili sa útekom na Slovensko. Židovskí kupci usadili sa na kráľovskom majetku Nitrianskeho hradu v 11. storočí. Prví uhorskí králi podporovali „hostí“ rôznych etnických pôvodov, vrátane Židov. Následne vznikli mnohé židovské komunity na Slovensku (Trnava, Topoľčany, Trenčín, Devín, Banská Štiavnica, Šaštín, Holíč, Skalica, Prešov). Mnohí Židia prišli na Slovensko aj z Nemecka a z Rakúska. Viacero Židov získalo aj šľachtické tituly v 13. storočí.
Róbert, ostrihomský arcibiskup, pod ktorého jurisdikciu patrilo takmer celé územie Slovenska, postihol cirkevnou kliatbou celé Uhorské kráľovstvo, v roku 1232, lebo:
„Židia opanovali krajinu, utláčali kresťanov, kresťanky brali si za manželky, kupovali kresťanských otrokov, na ktorých páchali svoju ľubovôľu. Sloboda Cirkvi bola utláčaná tiež, pretože aj kňazstvo bolo vystavené úplne ľubovôli svetskej vrchnosti, k takým súdom vedené, ba stávalo sa často, že manželské otázky boli prejednávané tiež pred svetským sudcom.“.
Ondrej II. (1171 - 1235), uhorský kráľ, prisľúbil nápravu a predmetná kliatba bola odvolaná. Belo IV. (1206 - 1270), uhorský kráľ, vydal dekrét privilégií pre Židov v Uhorsku, ktorým stali sa kráľovskými poddanými s vlastnými právami a povinnosťami. Aj Židia vypovedaní zo Španielska našli svoj domov v Uhorsku. Ľudovít I. (1326 - 1382), uhorský kráľ, vyhnal všetkých Židov z Uhorska, v roku 1360. Niektorí Židia následne vrátili sa Slovensko a získali späť aj svoje majetky. Bolo to podobné aj v ďalších európskych štátoch.
Zásahy proti Židom v Európe v minulosti
Židia zvyčajne prejavovali sa ako špecifická skupina obyvateľstva vyznačujúca sa vlastnou kultúrnou vyspelosťou. Židia významne ovplyvňovali hospodárske vzťahy medzi šľachtou vlastniacou pôdu a ľudom, ktorý pracoval na tejto pôde, v európskom prostredí raného stredoveku.
Židia dokázali sa presadiť aj ako vlastníci kapitálu, čo bolo aj výsledkom postoja kresťanov raného stredoveku, ktorí v tomto období podliehali zákazu požičiavať peniaze na úrok. Židia predstavovali jediných bankárov, ktorí mohli financovať aj vojny kniežat a kráľov. Tento stav zmenil sa až vo vrcholnom stredoveku, čím došlo k prehĺbeniu konkurenčného vzťahu medzi židovskými obchodníkmi a ďalšími obchodníkmi z meštianskych vrstiev.
Králi, kniežatá, mestá a aj pápeži vydávali zákony a opatrenia, ktorými obmedzovali veľký hospodársky a spoločenský vplyv Židov. Súčasne došlo aj k vyháňaniu Židov z Anglicka a z Francúzska, v 13. a 14. storočí. Židia boli vyhnaní z Anglicka, v roku 1290, a z Francúzska bolo vyhnaných 100 000 Židov, v roku 1306, a zvyšok Židov bol vyhnaný z Francúzska, v roku 1394. Židia boli vyhnaní z Prahy, v roku 1745. Úradné opatrenia proti Židom na Morave spôsobili presun Židov na Slovensko. Vladári zisťovali, že protižidovské opatrenia spôsobovali hospodárske ťažkosti, a Židia dostávali následne súhlas na návrat. Židia zvykali si na zmeny bydliska a rozvíjali svoj finančný vplyv, avšak niekedy aj za cenu vykorisťovania chudobných vrstiev, čo prispievalo k šíreniu antisemitizmu.
Až 60 % Židov Uhorska bolo sústredených na Slovensku ku koncu 17. storočia a židovské komunity boli súčasťou mnohých slovenských miest a dedín. Na rozdiel od európskych štátov, v ktorých vyskytovali sa rôzne protižidovské prejavy spojené s násilnosťami, v prípade Slovenska takáto násilná nevraživosť sa nevyskytovala. Aj na Slovensku prebiehali niektoré osobné súdne spory a nedorozumenia týkajúce sa vzťahu k Židom. Slovenská realita bola dlhodobo spojená s prirodzeným akceptovaním Židov najmä ako obchodníkov, lekárov, krčmárov, resp. ako ľudí, ktorých deti navštevovali školy spoločne s nežidovskými deťmi. Slovenské obyvateľstvo formované dlhodobo aj kresťanskými nárokmi na svedomie nemohlo akceptovať a chápať antisemitizmus.
Protižidovské opatrenia v Európe v 20. storočí
Maďarský parlament obmedzil prístup Židov k štúdiu na stredných a vysokých školách (numerus clausus) v roku 1920. Maďarsko deportovalo 17 000 Židov na územie Ukrajiny, v auguste 1941, ktoré bolo obsadené Nemeckom.
Švajčiarska Federálna rada schválila jednohlasne dohodu s Nemeckom, dňa 4. októbra 1938, v zmysle ktorej nemeckí Židia nemohli cestovať slobodne do Švajčiarska.
Adolf Hitler (1889 - 1945), nemecký ríšsky kancelár, mal záujem vyviezť všetkých Židov z Nemecka a z ním kontrolovanej Európy na ostrov Madagaskar, kde mali si zriadiť svoj „Slobodný židovský štát“, so súhlasom vlády porazeného Francúzska. Tento plán existoval už skôr.
Britská vláda ponúkla Theodorovi Herzlovi (1860 - 1904), židovskému politikovi a prezidentovi sionistov, (Poznámka: Sionizmus je politické hnutie presadzujúce založenie a udržiavanie židovského štátu), primerané územie vo východnej Afrike na vytvorenie autonómneho židovského usídlenia, v roku 1903.
Theodor Herzl (1860 - 1904). Zdroj: Wikimedia Commons.
Josif Vissarionovič Stalin (1878 - 1953), sovietsky vodca, zriadil Autonómnu židovskú oblasť pre vysťahovaných Židov na území Birobidžanu, v Sovietskom zväze, v roku 1934.
Mieczysław Lepecki (1897 - 1969), major poľskej armády, publicista a cestovateľ, stál na čele vládnej komisie zriadenej poľskou vládou, ktorá navrhla vysídlenie 15 000 židovských rodín na Madagaskar, v roku 1937.
Protižidovské opatrenia v Čechách v 20. storočí
Česká ústredná vláda v Prahe, so zámerom získania priazne Nemecka, vydávala a podporovala protižidovské opatrenia, koncom 30. rokov 20. storočia. Značná časť občanov uplatňovala horlivo tieto opatrenia.
Napríklad mimoriadne valné zhromaždenie Advokátskej komory v Prahe, konané dňa 5. februára 1939, na ktorom bolo prítomných približne 1000 osôb, prinieslo razantné návrhy na obmedzenia výkonu povolania advokátom židovského pôvodu.
Vyhláška o obmedzení nákupnej doby pre Židov v Prahe. Zdroj: Holocaust.cz.
Sokol bola najväčšia česká masová telovýchovná organizácia, predstavujúca silnú podporu čechoslovakizmu. Táto organizácia na svojom zhromaždení vedúcich orgánov, dňa 23. októbra 1938, schválila rezolúciu k politickej situácii, v ktorej zaujala stanovisko aj k židovskej otázke:
„Židovská otázka musí sa riešiť na národnom a sociálnom základe takto: tí, čo imigrovali do krajiny od roku 1914, musia sa vrátiť do ich pôvodnej domoviny. Zo zvyšných Židov tí, ktorí získali československé štátne občianstvo od roku 1930, majú byť včlenení postupne do spoločenských štruktúr nášho národa v pomere k ich počtu. Ostatní musia sa vrátiť do krajín tých národností, ktoré vyznávali slobodne v roku 1930.“.
Dr. Jozef Tiso a jeho vzťah k Židom
Dr. Jozef Tiso bol podpredsedom Slovenskej ľudovej strany, ktorá vytvárala vzťahy spolupráce aj so Židmi. Možno poukázať napríklad na článok v denníku Pravda, z roku 1928, podľa ktorého za starostu Topoľčian bol zvolený ľudák s podporou Židov. Národné noviny poukazovali na skutočnosť, v roku 1938, že Dr. Jozef Tiso ako minister udelil licencie na lekárne 23 Židom, pričom ďalších 23 Židov vymenoval za úradných obvodných lekárov. Aj táto skutočnosť je dôkazom absurdnosti tvrdenia, že Dr. Jozef Tiso sympatizoval s nemeckým národným socializmom alebo s antisemitizmom. To prirodzene vyplýva aj z toho, že on sám navštevoval školské vyučovanie spoločne so svojimi židovskými spolužiakmi.
Albert Miština, z Bánoviec, uvádza, že Dr. Jozef Tiso mal v Bánovciach na fare gratulantov v deň svätého Jozefa, medzi ktorými nechýbal nikdy Ernest Munk, predseda židovskej obce. Michal Števko poskytol svedectvo, podľa ktorého Dr. Jozef Tiso zveril vedenie meštianskej školy R. Stránskemu, botanikovi, ktorý bol židovského pôvodu, a ktorý bol následne pozvaný prednášať prírodopis do založeného Učiteľského ústavu v Bánovciach.
Wolfgang Venohr (1925 - 2005), nemecký publicista a historik, uvádza, že sestra Dr. Jozefa Tisa ukrývala židovskú rodinu v čase vyvážania Židov zo Slovenska. Toto konanie by nebolo možné bez vedomia Dr. Jozefa Tisa, jej brata. Výskyt osôb židovského pôvodu v slovenskom prezidentskom paláci neušiel pozornosti nemeckých agentov, ktorí posielali správy o tom do Berlína.
Dr. Jozef Tiso a riešenie židovskej otázky
Dr. Jozef Tiso, predseda slovenskej vlády, na prvom pracovnom zasadaní Slovenského snemu, dňa 21. februára 1939, vo svojom obsiahlom vládnom vyhlásení vládneho programu, so zreteľom na židovskú otázku, konštatoval:
„Nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideológie, ktorá nevyvierala by z našej slovenskej tradície, a ktorá bola by cudzia nášmu kresťanskému slovenskému charakteru. Našou jedinou ideológiou bude reálne chápaný záujem slovenského národa. ( ... ). Takouto všeobecnou otázkou je aj židovská otázka, ktorej riešenie je vecou najbližších dní. Je to otázka už viac-menej medzinárodného charakteru, nakoľko zapodieva sa ňou už každý národ. ( ... ). Je dôkazom vyspelosti nášho národa, že slovenský národ vyčkal zákonité riešenie židovskej otázky napriek všetkým popudzovaniam. ( ... ). S ohľadom na snahu veľkej čiastky židovského obyvateľstva vysťahovať sa zo Slovenska, vláda nehodlá robiť prekážky týmto snahám, ale naopak, bude ich podporovať, a použije k tomuto účelu aj pomoc tunajšieho a zahraničného židovstva. ( ... ). Všade, kde žije väčšia skupina Židov, pre židovské deti zriadime na štátnych školách židovské triedy. Na kresťanských školách budú vyučovať kresťanskí, na židovských zas židovskí učitelia.“.
Časť Židov rozhodla sa opustiť Slovensko a Európu, ďalší Židia vo veľkom počte nechávali sa krstiť. Nemeckí agenti zaslali správu do Berlína, dňa 18. januára 1939, o masovom krstení Židov na Slovensku, ktoré vykonávala najmä Katolícka cirkev. Nemecký agent zakončil svoju správu slovami: „Zdá sa, že na Slovensku chcú riešiť židovskú otázku svätenou vodou.“.
Dôverníci nemeckého ministerstva zahraničných vecí hlásili do Berlína, dňa 24. februára 1939, že Čechoslováci, ako aj Židia, stoja za najsilnejšou skupinou okolo Dr. Jozefa Tisa, ministerského predsedu, „pričom my poznamenávame osobitne, že slovenské židovstvo schvaľuje Tisov postoj uznanlivým spôsobom v židovskej tlači.“.
Dr. Jozef Tiso, predseda slovenskej vlády, po vyhlásení samostatného Slovenského štátu, vo svojom prvom rozhlasovom prejave k národu, dňa 14. marca 1939, vyhlásil:
„Vláda má už pripravený návrh zákona o židovskej otázke, a len posledné udalosti prekazili to, aby tento návrh bol schválený naším snemom. Preto akékoľvek samozvané zasahovanie do riešenia židovskej otázky je neprípustné, zbytočné a vláda bude vedieť a musieť zakročiť čo najprísnejšie proti komukoľvek, a potrestať ho podľa platných predpisov.“.
Dr. Jozef Tiso, predseda slovenskej vlády, pri rozhovore s Mons. Raffaelem Fornim (1906 - 1990), diplomatickým zástupcom Svätej stolice, so zreteľom na slovenské riešenie židovskej otázky, povedal, dňa 14. apríla 1939:
„Myslíme, že budeme riešiť tento problém s láskou a spravodlivosťou. Podľa lásky: všetci tí, ktorí prijali krst pred 6. októbrom 1938, t. j. pred vznikom našej autonómie, sú a budú považovaní za Slovákov, a tak bude zaobchádzať sa s nimi bez akéhokoľvek ohľadu na zásady rasizmu. Tí, ktorí vstúpili do Cirkvi po dosiahnutí slovenskej autonómie, budú musieť podrobiť sa určitému obdobiu skúšky. Podľa spravodlivosti: vláda nemôže zabudnúť na to, že Židia spájali sa s Maďarmi v minulosti, v boji proti Slovensku, kým ono bolo podrobené Maďarom. A neskôr, pod českou vládou, spolu s luteránmi vytvorili nový front proti slovenskému obyvateľstvu. Preto, keďže aj dnes, aby som citoval aspoň jeden príklad, zo 60 úradníkov Slovenskej národnej banky, 42 sú nekatolíci, vláda je rozhodnutá predovšetkým zaistiť katolíkom také miesto, aké im patrí.“.
Nemecký nátlak a zmocňovací zákon
Profesor Dr. Vojtech Tuka (1880 - 1946), predseda slovenskej vlády a súčasne minister zahraničných vecí, od 30. júla 1940, a Alexander Mach (1902 - 1980), slovenský minister vnútra, boli dosadení do funkcií na nátlak Adolfa Hitlera (1889 - 1945), nemeckého ríšskeho kancelára. Predmetná skutočnosť mala vplyv na konanie týchto politikov, so zreteľom na presadzovanie myšlienok nemeckého národného socializmu.
Profesor Dr. Vojtech Tuka (1880 - 1946). Zdroj: Wikimedia Commons.
Ústavný zákon č. 210/1940 Sl. z., zo dňa 3. septembra 1940, ktorý nadobudol účinnosť dňa 11. septembra 1940, tzv. „zmocňovací zákon“, splnomocňoval slovenskú vládu na vydávanie nariadení s mocou zákona, na obdobie jedného roka, ktoré podpisoval len predseda vlády a príslušný minister. Vláda bola splnomocnená, aby nariadením robila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné: „a) aby Židia vylúčili sa zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života, b) aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov.“. Tento ústavný zákon preniesol formálnu zodpovednosť za všetky protižidovské opatrenia na predsedu vlády, ktorého nariadenia, podpísané aj ministrom vnútra, dostali silu zákona, a to aj bez akéhokoľvek prejavu súhlasu zo strany prezidenta alebo snemu.
Slovenská vláda mohla následne vydávať nariadenia s cieľom arizovania židovských podnikov (predaj 51 % podniku nežidovi). Tieto nariadenia podpisoval predseda vlády a príslušný minister a mali bezprostredne platnosť zákona. Vznikali rôzne prístupy arizátorov k Židom, a to od výlučne zištného prístupu arizátora k židovskému majetku až po vzťah spolupráce, keď slovenský arizátor bol blízkym človekom židovského vlastníka, ktorému pomáhal zachovať zostávajúcu hodnotu jeho majetku v existujúcej spoločenskej situácii. Všeobecné odsúdenie všetkých arizátorov bolo by nespravodlivé a v rozpore so svedectvami Židov.
Protižidovské opatrenia na Slovensku v rokoch 1938 až 1939 boli zamerané výlučne na znižovanie vplyvu Židov na hospodársky, obchodný a kultúrny život Slovenska, ktorý bol rozhodujúci v tomto období. Tento prístup nebol vôbec nezvyčajný vo vtedajšej Európe.
Dr. Jozef Tiso, prezident, zameral sa na tlmenie protižidovskej horlivosti, avšak prístup k riešeniu situácie Židov postupne stále viac vymykal sa z jeho reálneho vplyvu, aj v dôsledku zmocňovacieho zákona.
Židovský kódex a prezidentské výnimky
Profesor Dr. V. Tuka, predseda slovenskej vlády, pod nemeckým nátlakom a na základe existencie zmocňovacieho zákona, vydal vládne nariadenie č. 198/1941 Sl. z., zo dňa 9. septembra 1941, ktorý nadobudol účinnosť dňa 10. septembra 1941, o právnom postavení Židov, tzv. „Židovský kódex“, ktoré bolo kópiou nemeckých Norimberských zákonov.
Dr. Jozef Tiso významne zmiernil dôsledky tohto nariadenia tým, že na jeho naliehanie bol do textu nariadenia vsunutý § 255 o prezidentských výnimkách, resp. možnosť prezidenta udeliť postihnutým Židom oslobodenie z ustanovení tohto nariadenia. Dr. Jozef Tiso odmietol podpísať predmetné nariadenie napriek tomuto zásahu, a bez ohľadu na naliehanie predsedu vlády.
Dr. Jozef Tiso, prezident, zvažoval zrieknutie sa svojej funkcie a odchod z politiky, po zverejnení predmetného protižidovského nariadenia. Jeho priatelia, vrátane cirkevných autorít, odrádzali ho od takéhoto rozhodnutia, a to z dôvodu, že zo svojej pozície mal možnosť zmierňovať existujúce zlo.
Dr. Andrej Škrábik (1882 - 1950), banskobystrický biskup, poskytol svedectvo vo veci vzťahu Dr. Jozefa Tisa k postihovaným Židom, a konštatoval:
„V tejto veci som intervenoval u neho niekoľko ráz a bol vždy blahosklonný. Raz mi vyhlásil, že keby to záviselo od neho, každému dal by výnimku.“.
Dr. Karol Murín, najbližší spolupracovník a osobný tajomník Dr. Jozefa Tisa, prezidenta, uvádza:
„Od Dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že udelil takmer 10 000 výnimiek. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov, to znamená, že asi 40 000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto vzťahovali sa aj na členov rodiny.“.
Dieter Wisliceny (1911 - 1948), nemecký poradca a hlavný režisér „riešenia židovskej otázky“ na Slovensku, uvádza v dokumente, zo dňa 30. júna 1942, údaj 35 000 Židov zostávajúcich na Slovensku, t. j. ktorí nemuseli sa vysťahovať.
Dieter Wisliceny (1911 - 1948). Zdroj: Wikimedia Commons.
Prvý transport Židov zo Slovenska odišiel dňa 25. marca 1942, v rozsahu približne 1 000 mladých práceschopných Židov na územie bývalého Poľska. Približne 6 000 Židov bolo vysídlených z Protektorátu Čechy a Morava v 5 transportoch, v období od 16. októbra 1941 do 16. novembra 1941.
Slovenská vláda zastavila transporty Židov už od 20. októbra 1942, a to napriek nemeckému nátlaku, a počas pokračovania týchto transportov vo všetkých štátoch pod vplyvom Nemecka. Existujú rozdielne stanoviská k počtu Židov vyvezených zo Slovenka, spravidla v rozsahu niekoľkých desiatok tisíc.
Existencia Židov vyvezených zo Slovenska, v období od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942, je tragickou skutočnosťou. Nie je však pravdou, že Slovenská republika bola prvým takýmto štátom, a ani štátom, ktorý realizoval by tento proces z vlastnej iniciatívy a bez nátlaku, a ani štátom, ktorý organizoval by tento proces s vedomím, že vyvážané obyvateľstvo pôjde na istú smrť. Vzhľadom na narastajúce pochybnosti o skutočnom zaobchádzaní so Židmi v pracovných táboroch, slovenská vláda žiadala nemeckú stranu o možnosť vyslania vlastnej delegácie do týchto táborov. Slovenská vláda zastavila židovské transporty po zamietnutí tejto žiadosti.
Dr. Jozef Tiso je kritizovaný za svoj prejav na verejnom ľudovom zhromaždení v Holíči, zo dňa 15. augusta 1942. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, v tomto prejave zazneli nepochopiteľné slová o Židovi ako o večnom nepriateľovi a o práve Slováka zbaviť sa svojho škodcu. Dr. Jozef Tiso však všetkým prekvapeným ľuďom, ktorí žiadali ho o vysvetlenie, povedal:
„Bol to prejav pre nemeckých špicľov, a nie pre Slovákov. Bola to pomoc Židom, ako hamovanie protižidovských radikálov, a krytie toho, že nedovolil stíhať ani rodičov atentátnika Gabčíka, (Poznámka: Jozef Gabčík (1912 - 1942), účastník atentátu na Reinharda Heydricha (1904 - 1942), nemeckého zastupujúceho ríšskeho protektora Protektorátu Čechy a Morava), čo nemecká špionáž sledovala s nevôľou.“.
Záverom možno poukázať na stanovisko MUDr. Pavla Straussa (1912 - 1994), významného spisovateľa a mysliteľa židovskej národnosti, ktorý vstúpil do Katolíckej cirkvi v roku 1942. MUDr. P. Strauss, povedal:
„Odsúdenie prezidenta Tisa a jeho tragický koniec je tragédiou slovenského národa. Bol to akt osobnej nenávisti, brutálnej bezcitnosti; a tragédia konca jeho života ostáva veľkou tragédiou slovenského národa. Bol to kňaz dobrý, čistý kňaz. A malo by sa všetko možné podniknúť, čo sa len dá, aby sa tá nepravda, ktorou bol odsúdený, odhalila, a dostalo sa jeho osobe, tej čistej osobnosti, satisfakcie a rehabilitácie. MUDr. Pavol Strauss, (v. r.).“.
ZDROJ:
ĎURICA, Milan S.: Jozef Tiso (1887 - 1947). Životopisný profil. Štvrté, opravené a doplnené vydanie. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2014, 704 s., s. 421 - 431, 435 - 443, 446 - 452, 457 - 460, 468 - 471, 483 - 487, 638. ISBN: 978-80-7114-958-3.
