Jednou z nosných tém poslednej liturgickej reformy je aktívna účasť veriacich. Stará omša sa označovala ako strnulé a sebastredné konanie kňaza, ktorého od veriacich oddeľuje nezrozumiteľnosť jazyka, obrátenie k východu, množstvo ticho recitovaných modlitieb a celkovo sa to, čo kňaz koná, zahaľovalo a skrývalo pred zrakom zhromaždeného ľudu. Takýto prístup sa začal považovať za prežitý a nemoderný, vylučujúci a pre katolícky ľud neprospešný.
Preto sa pre väčší duchovný úžitok začali zavádzať zmeny, ktoré mali ľud vtiahnuť do deja čo najviac a umožniť mu aktívnou účasťou pobrať čo najviac duchovných dobier. Zrušila sa latinčina a nahradila ju ľudová reč. Gregorián bol nahradený popom či rockom. laici, ba i ženy dostali právo čítať epištoly a rozdávať sv. prijímanie. Nastúpili gitary, niekde tanec, tematické bohoslužby (balóniky, klauni, baletky) a miesto kázne voľná debata. Kňaza otočili k ľudu a stará omša, ktorá sa s tým nevedela veľmi zrovnať, bola dôsledne zrevidovaná, preškrtaná a prepísaná, že samotnými tvorcami nebola pokladaná za ďalšiu revíziu omšového poriadku, ktoré sa čas od času robili, ale bola chápaná ako úplne nový obrad. Novus ordo missae.
Očakávania však predčili skutočnosť. Ukázalo sa, že aktívna účasť a jej prispôsobené nové poriadky nemali silu ľudí ani pritiahnuť, ani udržať. Počty účastníkov nedeľných bohoslužieb vytrvalo klesajú. To je fakt. „Aktívni účastníci“ tvoria len malú časť a zväčša nedokážu ostatných dostatočne zapáliť a vyvolať nadšenie a záujem. Kde je chyba?
Túto otázku si snáď kládol, prinajmenšom podvedome, aj hrdina tohto príbehu. Don Mattia Bernasconi je poverený pastoračnou starostlivosťou mladých vo farnosti San Luigi Gonzaga v Miláne. Don Mattia navštívil so svojimi zverencami mesto Alfieri, neďaleko slávnej pláže v Crotone, v Kalábrii. Zúčastnili sa v kampani združenia, ktoré bojuje proti organizovanej kriminalite - Libera contro le Mafie. V posledný deň podujatia, v nedeľu, sa skupina dobrovoľníkov rozhodla presunúť na pláž, aby zakončila celú akciu špeciálnou svätou omšou. Nechajme hovoriť Dona Mattiu:
„Vybrali sme si borovicový les, kde je kemping, ale bolo tam rušno. Bolo veľmi teplo, a tak sme si povedali: Prečo nejsť do vody? Istá rodina nás počula rozprávať a dala nám k dispozícii svoju nafukovačku, ktorú sme premenili na oltár. Bolo to krásne, aj keď sme sa spálili."
Informoval o tom magazin Il Giornale a pripojil aj dve fotografie. Raz vidieť je lepšie ako sto krát počuť, preto si rozoberme tento nádherný exemplár participatio actuosa.
V súvislosti s „omšou na vode“ začala konať aj talianska prokuratúra za znevažovanie náboženstva.
Vidíme, že z nafukovačky naozaj spravili oltár. Chýbajú tam isté nepodstatné drobnosti. Nevidno kríž, nevidno sviečky – tie by aj tak nehoreli a naviac by mohli prepáliť oltár, čo by znemožnilo dôstojné vyslúženie sv. omše a teda i aktívnu účasť ako takú. Oltárne plachty tiež nevyzerajú zrovna podľa predpisu, ale to je detail. Chýba však kľúčové liturgické príslušenstvo aktívnej účasti – mikrofón. Snáď má celebrant dosť silný hlas, aby prekričal živly, jachty, vodné skútre a šantiacich dovolenkárov obďaleč. Podivný zelený predmet na pravej strane je alebo velum z kalicha, ktoré je zelené, ako sa patrí na obdobie cez rok, alebo je to súčasť nafukovačky, pardon oltára. Stojan na misál by to tiež mohol byť, hoci ten býva obvykle na druhej strane.
Nový oltár podporuje aktívnu účasť aj tým, že miništrant ho musí aktívne pridržiavať, aby neodplával, prípadne nezmenil polohu tak, že by kňaz slúžil ad orientem, čo je dnes vyslovene nežiaduce. Pozorujme miništranta, ktorý ma čierne trenírky, ale vrchnú časť tela má odhalenú, pravdepodobne preto, aby sa viac pripodobnil Pánovi, z ktorého tiež na Golgote strhali šaty. Don Mattia snáď tiež má nejaké trenírky, ale niet ich vidieť. V Redemptoris Sacramentum sa jasne píše, že liturgický odev musí byť, tak veríme, že ich má. A povestná šnúrka od nich môže byť považovaná za štólu, znak kňazského úradu. Snáď sú zelené, liturgickú farbu majú aj v Taliansku ešte stále predpísanú. Don Mattia nemá inú štólu, ani ornát ani iné liturgické rúcho, ale to je pochopiteľné. Vodou nasiaknuté paramenty by ho stiahli ku dnu. Potom by mohol skúsiť kázať rybám, ako sv. Anton Paduánsky, ale zdá sa že Don Mattia nechce opustiť svoje miesto v pastorácii mladých, ktoré mu bolo zverené a kde zaiste robí mnoho užitočnej práce. Ktovie, možno bude rybám kázať niekto z jeho zverencov. Najmä, ak si účasťou na protimafiánskych akciách získa pozornosť nejakého „krstného otca.“
Vzadu za celebrantom pláva nafukovacie koleso. Azda sa tam zatúlalo náhodou, ale v logike veci by bolo, keby toto koleso bolo premenené na tabernákulum, ktoré podľa nariadenia Komisie pre uskutočnenie liturgickej reformy má byť oddelené od oltára. Možno to Don Mattia zabudol spomenúť. Rodina, ktorá má nafukovačku ma na tutti aj plávacie koleso.
Poďme ďalej. Prostredie, kde sa bohoslužba konala aktívnej účasti tiež napomáha. Jednak prináša množstvo nových liturgických postojov, ktoré pri omši na suchu nikoho ani nenapadli. Motýlik, kraul, prsia, prípadne kontemplatívne splývanie. Nemálo aktívnej účasti prináša aj pohľad z tretieho radu, odkiaľ bola spravená fotografia. Atraktívne devy v úsporných bikinách tango strihu sú spoľahlivým prostriedkom pre vzbudenie uvedomelej a aktívnej pozornosti mladíkov v treťom rade a ich nábožné pocity roznecujúce ošatenie môže oceniť i kňaz slúžiaci versus populo. Horšie by to asi bolo so starými a málo atraktívnymi, na druhej strane, toto je omša, eminentne duchovná udalosť, kde ide predovšetkým o dušu a nie telo, takže ani my, starí, nepekní a obézni veriaci sa nemusíme v prítomnosti mladých a krásnych cítiť menejcenne. Duchovná krása je to podstatné a na pláži to platí ešte viac.
Škoda, že nebol urobený aj videozáznam, odhalil by niektoré veci, ktoré mi nie sú jasné. Po premenení celebrant v novej omši pred sprítomneným Bohom kľaká, teda, pokiaľ ho zrovna nebolia kolená, vtedy kľaká len pred migrantmi, menšinami a „vylúčenými“. Ako kľakol Don Mattia? Je prípustné zapchať si nos? Alebo treba kľaknúť so zloženými rukami? Ako treba pristúpiť k medúzam, krabom a inému morskému hydu, ktorý počas omše môže spôsobiť nepríjemnosti? Ako sa pristupuje k sv. prijímaniu? Treba stáť, šliapať vodu, či ležať na znak? Prijímalo sa predpokladám do ruky, ako v kultúrnej krajine, čo však keď sa pri takom prijímaní človek komunikant začne topiť? Je to znakom toho, že má slabú vieru, ergo prijíma nehodne a sebe na odsúdenie? A čo s neplavcami, ako som aj ja? Sme snáď vylúčení z eucharistického slávenia a aktívnej účasti? Tieto otázky by videozáznam spoľahlivo zodpovedal.
Či to Don Mattia zamýšľal, či to bola len prozreteľná náhoda, pozdvihol aktívnu účasť na novú, úroveň. A ak sa roztopia polárne ľady a stúpne hladina oceánov, pôjde táto forma liturgie ešte vyššie.
Ako hovorí istý expremiér: „Do psej matere, takto sa to robí!“
Dosť už bolo liturgických technikálií. Don Mattia hovorí: „Bolo to krásne, aj keď sme sa spálili“
Tu sa žiada dodať, že ak s takýmito darebáctvami neprestane a nebude sa kajať z toho, čo vyviedol, čaká ho oveľa horšie spálenie.
