IV. Máme väčšiu istotu ako v roku 1988
Keď arcibiskup Lefebvre v roku 1988 urobil svoje zásadné rozhodnutie, uvedomoval si obrovskú zodpovednosť, ktorú mal za svoju vlastnú spásu a za dobro Cirkvi. Hoci arcibiskup urobil svoje rozhodnutie s veľkým pokojom a kľudom, vediac, že „plní Božiu vôľu“, ako to opísal biskup Tissier de Mallerais v Životopise Marcela Lefebvra, vieme, že tomu rozhodnutiu predchádzalo veľké súženie.
Z našej strany je rozhodnutie oveľa jednoduchšie – chceme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali úplne katolíkmi, alebo nie? Chceme robiť kompromisy, keď je tak jasné, že František a jeho protikatolícki spolupracovníci potrebujú, aby sme podporili Ducha Druhého vatikánskeho koncilu a mlčali o jeho omyloch? Skôr sa zdá, že nebudeme mať žiadne ospravedlnenie, ak sa nedokážeme držať pravdy a nezaútočíme na blud, nech to stojí čokoľvek. Ak v tejto chvíli urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali katolíkmi – ak prijmeme tridentskú omšu a pravú katolícku vieru – môžeme sa nakoniec ocitnúť v „exkomunikácii“ od Františka a jeho spolupracovníkov. Ale oni už v mnohých ohľadoch exkomunikovali aj Nášho Pána a Jeho Pravdu, takže by sme nemali byť pohoršení, ak je toto aj našou odmenou za vernosť tajomnému Kristovmu telu.
