Základnou katolíckou pravdou, ktorú Cirkev učí od čias apoštolov, je že Náš Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: Telo, Krv, Duša a Božstvo.
Tridentský koncil dogmaticky definoval, že Náš Pán Ježiš Kristus je prítomný v každej čiastočke Sviatosti oltárnej. Koncil neomylne učil:
„Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit.“
To znamená, že Náš Pán je prítomný aj v najmenšom kúsku Hostie, aj v najmenšom kúsočku, ktorý spadol nedopatrením na zem. Preto zbožná úcta, ktorú sme povinní Sviatosti oltárnej preukazovať, vyžaduje, aby sme urobili každé možné preventívne opatrenie, aby žiadna čiastočka Hostie – hoci aj tá najnepatrnejšia – nemohla byť žiadnym spôsobom znesvätená.
Všimnite si, že pri tradičnej sv. omši sú palce a ukazováky na oboch rukách po premenení spojené a to dokonca aj pri pozdvihovaní kalicha. Je to preto, aby sa zabránilo znesväteniu aj najmenšej omrvinky Hostie, ktorá mohla po pozdvihovaní Hostie uľpieť na prstoch.
Sv. Tomáš Akvinský učil, že „z úcty k Sviatosti oltárnej, nesmie sa jej dotknúť nič, okrem toho, čo je posvätené.“ Preto, povedal, sú posvätené oltárne nádoby, ale aj posvätené sú aj kňazové ruky, aby sa mohli dotýkať Sviatosti oltárnej. Sv. Tomáš ďalej hovorí, že sa Hostie nikto iný nemôže dovolene dotýkať preto, aby sa zabránilo znesväteniu. (Summa, III, Q.82, čl. 3)
Táto úcta k Sviatosti oltárnej, a dokonca k jej najmenšej čiastočke, je vynikajúco vyjadrená v tradičnej omši – starej latinskej omši, kde sú o tejto veci prísne predpisy:
Od chvíle, keď kňaz vyriekne slová premenenia nad Svätou hostiou, drží ukazováky a palce spojené na oboch rukách. Či už pozdvihuje kalich alebo obracia listy misála alebo otvára svätostánok, jeho palec a ukazovák na oboch rukách sú spojené. Palec a ukazovák sa nedotýkajú ničoho okrem Svätej hostie;
Počas Svätého prijímania drží miništrant paténu pod bradou tých, ktorí prijímajú Sviatosť oltárnu tak, aby ani najmenšia čiastočka nespadla na zem. Potom je paténa očistená a vsetko je z nej zhrnuté do kalicha;
Po Svätom prijímaní kňaz očistí kúskom ľanovej látky aj paténu, ktorá zostala na oltári, tiež do kalicha, takže ak zostane aj tá najmenšia čiastočka, je zobraná a kňazom skonzumovaná;
Potom si kňaz umyje palec a ukazovák nad kalichom vodou a vínom, a táto voda a víno je potom zbožne skonzumované, aby bola istota, že ani najmenšia čiastočka Svätej hostie nebola vystavená znesväteniu.
Prijímanie na ruku a takzvaní mimoriadni rozdávači sú výsmechom Božej pravde, že Náš Pán je skutočne prítomný v každej čiastočke Eucharistie, sú výsmechom svätým predpisom používaným Cirkvou po stáročia ako ochrana proti znesväteniu.
Pretože čo sa stane s Hostiou v ruke?
Hostia je vložená na dlaň, ktorá nie je posvätená. Prijímajúci ju zdvihne svojimi vlastnými prstami, ktoré nie sú posvätené. Posvätné kúsky spadnú na zem, šliape sa po nich a sú znesvätené.
To isté s tzv. mimoriadnymi rozdávačmi – ich ruky nie sú posvätené; nemali by sa dotýkať Svätej hostie. Posvätné čiastočky Hostie padajú na zem, šliape sa po nich a sú znesvätené. Laickí pomocníci si prsty neočisťujú, takže každá čiastočka, ktorá sa na nich prichytí, je tiež znesvätená.
Žiadna autorita v Cirkvi, ani tá najvyššia, nemôže dať katolíkovi dišpenz od povinnosti zachovávať nevyhnutnú úctu k nášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej. Akýkoľvek cirkevný predstavený, ktorý to robí, tak robí kvôli „diabolskej dezorientácii vyššej hierarchie“, pred ktorou varovala sestra Lucia z Fatimy, a je nedbalý pri plnení svojej povinnosti.
Ešte pred 45 rokmi bolo v katolíckych kostoloch prijímanie na ruku nepredstaviteľné. Bolo považované za svätokrádež, ktorou naozaj je.
Ale teraz je povolené a propagované liberálnou hierarchiou, ktorá – v tejto ako i v mnohých iných oblastiach – zrazu schvaľuje to, čo Cirkev vždy správne zavrhovala. Toto „náhle požehnávanie praxe, ktorú Cirkev vždy zavrhovala“ je typické pre všetky reformy Druhého vatikánskeho koncilu.
Pravda však je, že Boh sa nemení, a ľudská povinnosť voči Sviatosti oltárnej sa nemení, aj keď máme mnoho cirkevných hierarchov, ktorí vo svojej deštruktívnej liberalizácii katolíckej Cirkvi, ako sa zdá, sa len pramálo alebo vôbec nestarajú o pravú úctu, ktorú sme povinní Nášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej prejavovať.
Preto sa každý, kto prijíma na ruku, alebo prijíma od laického rozdávateľa, alebo je sám laickým rozdávateľom – objektívne vzaté – dopúšťa svätokrádeže. Je to zneužitie posvätnej veci. Je to výsmech tomu, čo Cirkev učila a praktizovala. Je to znesvätenie najväčšieho daru, ktorým nám Boh dal: Skutočnej prítomnosti Nášho Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej.
