Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, bol proti odsúdeniu komunistického ateizmu. Podľa neho, čiastočnú zodpovednosť za moderný ateizmus treba pripísať tým kresťanom, ktorí obhajovali tvrdošijne stanovený poriadok a nemennosť spoločenských štruktúr.
Výzvy proti komunizmu na koncile
Pápeži Ján XXIII. a Pavol VI. mali rozhodujúci vplyv na koncil, prostredníctvom svojich encyklík. Tieto encykliky vzbudzovali dojem, že menia postoj Cirkvi ku komunizmu, keďže neobsahovali jeho odsúdenie.
Agostino Casaroli (1914 - 1998), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, stal sa symbolom Ostpolitik, t. j. vatikánskej politiky otvorenosti voči východným komunistickým krajinám. Sovietsky zväz prejavoval veľký záujem o dianie na koncile.
Borghese, taliansky týždenník, zverejnil článok s názvom „Koncil plný špiónov“, zo dňa 21. novembra 1963. Tento článok vyslovil vážne podozrenia, so zreteľom na niektorých poľských biskupov, prítomných v Ríme, obvinených zo špionáže v prospech komunistického režimu vo svojej krajine.
Stefan Wyszyński (1901 - 1981), poľský kardinál, poľský prímas, vyjadril protest proti týmto podozreniam, dňa 22. novembra 1963. Viktor Gajduk (* 1944), ruský historik, uvádza, napriek tomu, že stratégia „spolupráce s katolíkmi“ v Poľsku fungovala „vďaka politike národnej solidarity S. Wyszyńského, kardinála“.
Plinio Corrêa de Oliveira (1908 - 1995), brazílsky historik, profesor, zverejnil štúdiu Sloboda Cirkvi v komunistickom štáte, v roku 1963. Autor v tomto diele poukázal na skutočnosť, že katolíci nemôžu prijať nijaký modus vivendi s komunizmom, ktorý zahŕňal by zrieknutie sa boja za prirodzené práva, medzi ktorými je aj právo na súkromné vlastníctvo, schválené 7. a 10. Božím prikázaním, avšak popierané komunizmom. Táto štúdia, preložená do francúzštiny, španielčiny a taliančiny, bola rozdaná 2200 koncilovým otcom, a 450 novinárom z celého sveta, prítomným v Ríme, a vyvolala veľký rozruch.
Plinio Corrêa de Oliveira (1908 - 1995), brazílsky historik, profesor. Zdroj: Wikimedia Commons.
Mons. Geraldo de Proença Sigaud (1909 - 1999), brazílsky arcibiskup, a Antonio de Castro Mayer (1904 - 1991), brazílsky biskup, radili sa písomne s mnohými koncilovými otcami, pred začatím druhého zasadacieho obdobia koncilu, či existuje možnosť, aby koncil vyjadril sa k otázke komunizmu slávnostným a jasným spôsobom. Z 243 odpovedí, ktoré dostali, bolo 218 kladných. Tieto žiadosti boli zaslané následne Amletovi Giovannimu Cicognanimu (1883 - 1973), talianskemu kardinálovi, štátnemu sekretárovi, dňa 29. novembra 1963, so žiadosťou, aby boli predložené pápežovi Pavlovi VI.. Medzi signatármi petície bolo 54 brazílskych, 29 talianskych, ale len 5 francúzskych koncilových otcov.
Signatári petície žiadali pápeža Pavla VI., aby nariadil vypracovanie a štúdium schémy koncilovej konštitúcie, ktorá:
„1. Vyloží veľmi jasne katolícku sociálnu náuku, a odsúdi omyly marxizmu, socializmu a komunizmu, z filozofického, sociologického a ekonomického hľadiska.
2. Vyvráti omyly a rozptýli mentalitu, ktorá pripravuje mysle katolíkov na prijatie socializmu a komunizmu, a vzbudzuje náklonnosť voči týmto ideológiám.“.
Mons. G. D. P. Sigaud, arcibiskup, odovzdal osobne, pápežovi Pavlovi VI., ďalšiu petíciu, dňa 3. februára 1964, podpísanú 510 prelátmi zo 78 štátov. Predmetom tejto petície bola žiadosť o zasvätenie Ruska a sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor Druhého vatikánskeho koncilu“, konštatoval:
„Robím kampaň, ako len môžem, proti zasväteniu sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, lebo vidím nebezpečenstvo, ktoré predstavoval by posun v tomto smere.“.
Tretie zasadacie obdobie koncilu a kritika komunizmu
Pápež Pavol VI., vydal encykliku Ecclesiam Suam, zo dňa 6. augusta 1964, ktorá mala veľký vplyv na diskusiu o komunizme a marxizme, v období tretieho zasadacieho obdobia koncilu. Niektorí historici uvádzajú, že predmetná encyklika obsahuje politiku dialógu so socialistickými režimami a s neveriacimi. Táto encyklika bola označená ako „encyklika dialógu“.
Raffaele Barbieri (1898 - 1968), taliansky biskup, povedal, v súvislosti so žiadosťou, aby koncil zaoberal sa komunizmom:
„Hlavný cieľ tohto koncilu je pastoračný, a podľa možnosti, treba vyhnúť sa odsudzujúcim vyhláseniam: pre mnohých veriacich bolo by však veľkým pohoršením, ak koncil vyvolal by dojem, že bojí sa odsúdiť najväčší zločin našej epochy, praktický a vedecký ateizmus, ktorý sám o sebe a svojimi dôsledkami v morálnej a duchovnej rovine, je horší, než atómová bomba.“.
Paul Yu Pin (1901 - 1978), čínsky arcibiskup, neskôr kardinál, napadol politiku „vystretej ruky“ vo vzťahu ku komunizmu, v mene 70 koncilových otcov.
Paul Yu Pin (1901 - 1978), čínsky arcibiskup, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
P. Y. Pin, arcibiskup, povedal vo svojom prejave na koncile:
„1. Treba skúmať znamenia čias: Cirkev nemôže a nesmie ignorovať, že marxistický materializmus a komunizmus sú najväčším a najsmutnejším charakteristickým znamením našich čias.
2. Treba brániť pravdu: komunizmus, materializmus, bojovný ateizmus, predstavujú vrchol všetkých heréz.
3. Treba brániť slobodu: tam, kde komunizmus má politickú moc, nechýba krvavé, alebo aspoň súdne prenasledovanie nikdy.
4. Treba zahnať každý zmätok: doktrína o mierovej koexistencii, politika vystretej ruky, a dokonca, takzvaný „katolícky komunizmus“, sú zdrojom nebezpečného zmätku.
5. Treba naplniť očakávanie národov, osobitne tých, ktoré stonajú pod komunistickým jarmom, a nespravodlivo a neopísateľne trpia.“.
Luigi Maria Carli (1914 - 1986), taliansky biskup, neskôr arcibiskup, predložil písomné vyhlásenie, vo veci marxizmu, zo dňa 23. októbra 1964, ktoré uvádza:
„Mlčanie schémy o jave, ktorý, žiaľ, existuje v dnešnom svete, je udivujúce. Je to jav, ktorý dotýka sa bezprostredne prirodzeného, a zároveň nadprirodzeného poriadku, jav, ktorý mal by vyvolať skľúčenosť a žiaľ koncilu, ( ... ), nie menej, než populačná explózia a hlad, pretože zasahuje bolestne milióny ľudí. Tento jav, myslím tým marxizmus, je skutočne zvrátený, lebo „protiví sa a povyšuje nad všetko, čo nazýva sa Bohom, alebo, čo uctieva sa, takže posadí sa v Božom chráme, a bude vydávať sa za Boha“, (2 Sol 2, 4). ( ... ). Jeho doktrína a prax ohľadom Boha, človeka a eschatológie, sú radikálne protikladné, ba mimoriadne nepriateľské, voči kresťanskému učeniu a kresťanskej praxi. ( ... ). Žiadam preto, aby koncil venoval sa kompetentne a explicitne aj tejto extrémnej heréze našej doby, aby budúce generácie nemuseli myslieť si, že Druhý vatikánsky koncil konal sa v dobe, kedy celý katolícky svet žil v pokoji a mieri. ( ... ). Nech Cirkev vysvetlí jasne, akým spôsobom ona a jej deti majú správať sa voči súčasnému marxizmu, akými prostriedkami Cirkev zamýšľa povolať oklamaných späť na správnu cestu!“.
Štvrté zasadacie obdobie koncilu a tolerovanie komunizmu
Pierre Haubtmann (1912 - 1971), francúzsky kňaz, koncilový poradca, resp. peritus, národný kaplán Katolíckej robotníckej akcie Ouvriére, v období od roku 1945 do roku 1962, bol poverený koordináciou nového prepracovania pastorálnej konštitúcie Cirkev v súčasnom svete, Gaudium et Spes, takzvanej XIII. schémy. P. Haubtmann predstavil pápežovi Pavlovi VI. „otvorenú a dialogickú líniu“ tejto schémy, bez akéhokoľvek odsúdenia komunizmu, na audiencii, dňa 16. februára 1965.
Pierre Haubtmann (1912 - 1971), francúzsky kňaz, koncilový poradca, resp. peritus. Zdroj: Josephcardijn.com.
Pápež Pavol VI. povzbudil P. Haubtmanna, aby pokračoval v tejto línii. Nový text, predložený na diskusiu v období septembra a októbra 1965, neobsahoval žiadnu zmienku o komunizme. Redaktori dokumentu považovali odsúdenie komunizmu za niečo, čo stojí v protiklade voči pastoračnému charakteru tohto koncilu, a za prekážku pre „dialóg“ s komunistickými režimami.
Maximos IV. Saigh (1878 - 1967), melchitský patriarcha Antiochie, vystúpil s prejavom, dňa 27. septembra 1965, v ktorom vyjadril potrebu, namiesto odsudzovania marxizmu, odsúdiť skôr príčiny, vyvolávajúce ateistický komunizmus, a povedal:
„Všetci vieme, že mnohí, ktorí hovoria si, že sú ateisti, nie sú v skutočnosti proti Cirkvi, a sú medzi nimi aj takí, ktorí sú jej veľmi blízki. Hľadajú v pravde, živšie predstavenie Boha, ako povedal pápež Pavol VI.. Hľadajú náboženstvo v súlade s historickým vývojom ľudstva, a predovšetkým Cirkev, ktorá podporuje nie len chudobných, ale aj solidaritu s chudobnými.“.
Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, bol proti odsúdeniu komunistického ateizmu. Podľa neho, čiastočnú zodpovednosť za moderný ateizmus treba pripísať tým kresťanom, ktorí obhajovali tvrdošijne stanovený poriadok a nemennosť spoločenských štruktúr.
Franjo Šeper (1905 - 1981), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
F. Šeper, kardinál, povedal vo svojom prejave na koncile:
„Preto vyhlasujeme jasne, že onen rigidný konzervativizmus, a táto strnulosť, ktorú niektorí ľudia prisudzujú neprestajne Katolíckej cirkvi, sú cudzie pravému evanjeliovému duchu.“.
Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, vyzval katolíkov z krajín zasiahnutých komunizmom, aby vydávali svedectvo živému Bohu tým, že budú spolupracovať úprimne na hospodárskom a spoločenskom napredovaní režimu. Týmto spôsobom mali by ukázať, že z náboženstva môžu prúdiť väčšie energie, než z ateizmu.
Clemente Riva (1922 - 1999), taliansky kňaz, neskôr biskup, v L'Avvenire d' Italia, talianskom denníku, dňa 28. septembra 1965, a René Laurentin (1917 - 2017), francúzsky teológ a kňaz, v Le Figaro, francúzskom denníku, dňa 29. septembra 1965, zdôraznili dôvody, zmienené F. Königom, kardinálom. Podľa nich, korene ateizmu treba hľadať vo vnútri kresťanstva, pretože to je vina tých kresťanov, ktorí nemajú správnu predstavu o Bohu, ani o človeku, pričom odťahujú sa od povinnosti viesť dialóg so svetom.
Pedro Arrupe (1907 - 1991), španielsky jezuita a kňaz, generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, v období od roku 1965 do roku 1983, poukázal na potrebu prehodnotiť pastoračné metódy. P. Arrupe uviedol, že ako protiklad k ateizmu je potrebné vydať svedectvo kresťanského spoločenstva, ktoré nie je izolované, alebo uzavreté v gete, ale ktoré je ponorené vo svete.
Kritické hlasy proti mlčaniu o komunizme na koncile
Mons. Pavol Hnilica (1921 - 2006), slovenský biskup, jezuita, vysvätený tajne za kňaza, v roku 1950, a za biskupa, v roku 1951, bol nútený opustiť Československo. Pápež Pavol VI. oznámil verejne jeho biskupskú hodnosť, dňa 13. mája 1964, na základe čoho mohol zúčastniť sa zostávajúcich koncilových zasadaní ako koncilový otec.
Mons. Pavol Hnilica (1921 - 2006), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
Mons. P. Hnilica, biskup, povedal vo svojom prejave na koncile:
„To, čo hovorí sa v schéme o ateizme, je tak málo, že povedať len to, je to isté, ako nepovedať nič. Značná časť Cirkvi trpí pod útlakom militantného ateizmu, ale toto nie je možné vydedukovať nijako zo schémy, ktorá chce hovoriť predsa o Cirkvi v dnešnom svete! Dejiny obvinia nás právom zo zbabelosti, alebo zo slepoty, pre toto mlčanie. ( ... ). Hovorím zo svojich priamych skúseností, a zo skúseností rehoľníkov a kňazov, ktorých som spoznal vo väzení, a s ktorými som znášal nebezpečenstvá a ťarchu Cirkvi.“.
Ermenegildo Florit (1901 - 1985), taliansky kardinál, navrhol, aby koncil vyjadril sa jednoznačne (verbis univocis), že ateistický charakter dialektického materializmu nie je len akýmsi jeho doplnkom. Mnohí katolíci tvrdia absurdne, že ekonomickú teóriu marxistického systému je možné prijať bez prijatia ateizmu. Je nutné, aby koncil vyhlásil, že toto rozlišovanie nie je možné.
Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, povedal, vo veci prístupu koncilu ku komunizmu:
„Zakaždým, keď ekumenický koncil bol zvolaný, riešil vždy veľké problémy, ktoré znepokojovali danú dobu, a odsúdil vtedajšie bludy. Myslím si, že mlčať o tomto bode, bola by neodpustiteľná chyba, ba dokonca, kolektívny hriech. ( ... ). Je to veľká teoretická a praktická heréza našich čias, a ak koncil nebude sa ňou zaoberať, môže vyzerať ako neúspešný koncil.“.
Michal Rusnak (1921 - 2003), kanadský biskup, slovenského pôvodu, gréckokatolík, redemptorista, povedal, v súvislosti s témou komunizmu na koncile:
„Bol by to škandál a prejav zbabelosti, ak koncil 20. storočia neodsúdil by verejne omyly a lži komunizmu.“.
Nicholas Thomas Elko (1909 - 1991), americký biskup, gréckokatolík, konštatoval na koncile, so zreteľom na dialektický materializmus:
„Treba hovoriť o dialektickom materializme ako o pliage dnešnej spoločnosti, a náležite ho odsúdiť, aby budúce generácie nebrali nás na zodpovednosť za našu zbabelosť a strach, ak budeme zaoberať sa ním len nepriamo.“.
Zmiznutie petície žiadajúcej odsúdenie komunizmu na koncile
Diskusia o schéme konštitúcie Cirkev v súčasnom svete, Gaudium et Spes, skončila sa dňa 7. októbra 1965. Konciloví otcovia mohli predkladať následne písomne pripomienky k schéme.
Coetus Internationalis Patrum, (Medzinárodná skupina otcov), t. j. združenie konzervatívnych predstaviteľov Cirkvi, pripravilo petíciu, v ktorej žiadalo:
„Aby za § 19 Schémy, Cirkev v súčasnom svete, ktorá zaoberá sa problémom ateizmu, bol pridaný nový paragraf, ktorý zaoberal by sa výslovne problémom komunizmu. ( ... ). Aký iný problém je pastoračný väčšmi, než tento: zabrániť, aby veriaci stávali sa ateistami, z dôvodu komunizmu? ( ...). Ak koncil mlčal by o komunizme, veriaci vysvetľovali by si toto mlčanie síce nesprávne, ale logicky, ako tiché odvolanie všetkého, čo poslední pápeži napísali a povedali proti komunizmu. ( ... ). Komunizmus chce veľmi a čaká, že koncil bude ticho, a to má veľký význam pre neho.“.
Na výzvu Coetus Internationalis Patrum odpovedalo spočiatku 334 koncilových otcov. Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, a Mons. G. D. P. Sigaud, arcibiskup, priniesli osobne hárky s podpismi týchto koncilových otcov, na Generálny koncilový sekretariát, dňa 9. októbra 1965. Ďalších 71 nových súhlasných vyjadrení, podporujúcich tento postoj, prišlo na Generálny koncilový sekretariát o 10 dní neskôr. Ďalších 30 súhlasných vyjadrení prišlo na Coetus Internationalis Patrum v novembri 1965, t. j. neskoro, a nemohli byť predložené. Výzva bola predložená zo strany 435 koncilových otcov. Je to značný počet, keďže výzva nemohla byť predložená každému koncilovému otcovi, z dôvodu ťažkostí pri doručovaní na množstvo miest ubytovania, a z dôvodu veľkej zaneprázdnenosti koncilových otcov, v období pred záverom koncilu.
Mons. Achille Glorieux (1910 - 1999), francúzsky kňaz, koncilový poradca, resp. peritus, bol sekretár zmiešanej komisie, zodpovednej za prípravu a revidovanie schémy O Cirkvi v súčasnom svete, sekretár Pápežskej rady pre laikov, od roku 1966, neskôr titulárny arcibiskup. Predmetná petícia koncilových otcov bola doručená do jeho rúk, dňa 11. októbra 1965.
Mons. Achille Glorieux (1910 - 1999). Zdroj: Josephcardijn.com.
Mons. A. Glorieux nedal zmienenú petíciu komisiám, ktoré pracovali na schéme, pod zámienkou, že nechce vyrušovať tieto komisie pri práci. Konciloví otcovia v koncilovej aule boli veľmi prekvapení, keď dostali nový text, bez akejkoľvek zmienky o svojej požiadavke, vyjadrenej v tejto petícii, dňa 13. novembra 1965.
Luigi Maria Carli (1914 - 1986), taliansky biskup, neskôr arcibiskup, zaslal protestný list predsedníctvu koncilu, dňa 11. októbra 1965. Predmetom tohto listu bola kritika svojvoľného konania komisie, ktorá ignorovala taký významný dokument.
Ralph Michael Wiltgen (1921 - 2007), americký katolícky kňaz a novinár, autor diela Rýn vlieva sa do Tibera, z roku 1967, konštatoval, v Divine World Service, v súvislosti so zmiznutou petíciou koncilových otcov, žiadajúcou odsúdenie komunizmu na koncile:
„Skutočnosť, že jeden človek mohol zabrániť, aby taký významný dokument dostal sa na koncilovú komisiu, ktorej bol adresovaný oficiálne, je jednou z veľkých tragédií Druhého vatikánskeho koncilu, a môže vojsť do dejín ako najväčší škandál, ktorý poškodil závažné rozhodnutia tohto posvätného snemu.“.
Pápež Pavol VI. a zastavenie snahy odsúdiť komunizmus na koncile
Mons. Pericle Felici (1911 - 1982), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, generálny sekretár koncilu, zaslal písomnú správu pápežovi Pavlovi VI., o sťažnosti L. M. Carliho, biskupa, vo veci petície 454 biskupov, ktorá záhadne zmizla. Mons. P. Felici, arcibiskup, stretol sa s L. M, Carlim, biskupom, dňa 16. novembra 1965. Mons. P. Felici, arcibiskup, informoval pápeža Pavla VI. o tomto stretnutí, a potvrdil, že pozmeňujúci návrh bol predložený riadne, v súlade s pravidlami, a že príslušná komisia mala zohľadniť tento pozmeňujúci návrh. Mons. P. Felici, arcibiskup, vo svojom ďalšom oznámení pre pápeža Pavla VI., zo dňa 20. novembra 1965, potvrdil, že sťažnosť L. M. Carliho, biskupa, podľa všetkého je oprávnená, a že procedurálnu neregulárnosť nemožno ospravedlňovať vyhováraním sa na oneskorené predloženie petície.
Pápež Pavol VI. zvolal stretnutie za zatvorenými dverami, na vyriešenie tohto problému, a predsedal tejto schôdzi. Gabriel Marie Garrone (1901 - 1994), francúzsky biskup, neskôr kardinál, relátor schémy O Cirkvi, Eugène Tisserant (1884 - 1972), francúzsky kardinál, Amleto Giovanni Cicognani (1883 - 1973), taliansky kardinál, Angelo Dell'Acqua (1903 - 1972), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, a Mons. P. Felici, arcibiskup, koncilový sekretár, stretli sa v pracovni pápeža Pavla VI., dňa 26. novembra 1965.
E. Tisserant, kardinál, odovzdal list pápežovi Pavlovi VI., zo dňa 26. novembra 1965, pred začiatkom tejto schôdze, ktorý uvádza:
„Anatémy neobrátili nikoho nikdy, a hoci boli užitočné v čase Tridentského koncilu, kedy kniežatá mohli nútiť svojich poddaných, aby konvertovali na protestantizmus, dnes sú už neúčinné, lebo každý človek je si vedomý svojej nezávislosti. Ako som už povedal Vašej Svätosti, koncilové odsúdenie komunizmu väčšina ľudí považovala by za politický ťah, čo poškodilo by nesmierne autoritu koncilu a samotnej Cirkvi.“.
Pápež Pavol VI. a všetci predstavitelia Cirkvi, prítomní na tejto schôdzi, súhlasili so stanoviskom E. Tisseranta, kardinála, podľa ktorého nie je vhodné, aby koncil odsúdil komunizmus. E. Tisserant, kardinál, napísal list Mons. A. Glorieuxovi, zo dňa 4. decembra 1965. Mons. A. Glorieux bol predstavovaný pred verejnosťou ako jediný zodpovedný za to, čo sa stalo, a ktorý snažil sa zľahčiť svoju zodpovednosť. E. Tisserant, kardinál, napísal v tomto liste:
„Historici koncilu nebudú posudzovať Vašu zodpovednosť prehnane prísne. A tí, ktorí sú informovaní dobre, nech odpustia Vám Vaše zanedbanie.“.
Príslušná zmiešaná koncilová komisia preskúmala predložený text, a sledovala líniu, ktorú vytýčili riadiace orgány koncilu na schôdzi, vedenej pápežom Pavlom VI., za zatvorenými dverami, dňa 26. novembra 1965. Pozmeňovacie návrhy neboli prijaté, a ani príslušné úpravy, a zmienka o komunizme, a o jeho odsúdení, nedostala sa do textu. Niektorí autori uvádzajú, že existoval jasný zámer vyhnúť sa odsúdeniu komunizmu, v súlade s dohodou, uzavretou so sovietskou vládou, v roku 1962.
E. Tisserant, kardinál, zúčastnil sa tajného stretnutia, s novým ruským pravoslávnym arcibiskupom z Jaroslavľa, Nikodimom, občianskym menom Boris Georgijevič Rotov (1929 - 1978), vo Francúzsku, v meste Metz, v auguste 1962. Pri tomto stretnutí došlo k dohode, že moskovský patriarcha príjme pápežské pozvanie na koncil, ak pápež zaručí, že koncil upustí od odsúdenia komunizmu. Minimálne 378 biskupov žiadalo, v predprípravnej fáze koncilu, aby koncil zaoberal sa moderným ateizmom, a najmä komunizmom, a poukázal na možnosti, ako čeliť jeho nebezpečenstvu.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 105 - 107, 222 - 225, 261 - 264, 305 - 313. ISBN: 978-80-972597-6-1.
