Progresivisti kritizovali represívnu moc Svätého ofícia, dediča Svätej rímskej inkvizície, avšak represia, ktorú sami vykonávali, prostredníctvom nového mediálneho tribunálu, bola agresívnejšia. Tlač zobrazovala strážcov ortodoxie ako nevľúdnych, zastaralých a netolerantných ľudí, zatiaľ čo všetko heterodoxné bolo prezentované ako „konštruktívne“, „stimulujúce“, a „otvorené“. Konflikt prebiehal viac v novinách, než v koncilovej aule.
Katolícka náuka o Petrovom primáte
Katolícka náuka o Petrovom primáte, a o univerzálnej jurisdikcii rímskeho pápeža, bola vyložená na Druhom lyonskom koncile, v roku 1274, na Florentskom koncile, v roku 1439, a v tridentskom Professio fidei (tridentské vyznanie viery). Bola slávnostne definovaná na Prvom vatikánskom koncile (1869 - 1870), v dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus, zo dňa 18. júla 1870. Predmetná dogmatická konštitúcia potvrdila opätovne pravú a vlastnú jurisdikciu rímskeho pápeža nad univerzálnou Cirkvou, a nie len jeho čestný primát. Definícia Prvého vatikánskeho koncilu vztýčila neprekonateľnú hrádzu proti anti - pápežským tendenciám, ktoré pôsobili aj v Katolíckej cirkvi.
V zmysle tejto definície, rímsky pápež v Cirkvi môže konať všetko, môže robiť to nad všetkými, a môže robiť tak bez toho, aby niekto ho obmedzoval. Toto vylučuje možnosť „kolegiality“, alebo „demokracie“, podľa ktorej, kolégium biskupov s pápežom, alebo bez pápeža, mohlo by mať nejakú autoritu, ktorá bola by nezávislá od pápežskej autority.
Moc jurisdikcie v Cirkvi prislúcha iure divino (božským právom) pápežovi a biskupom. Plná moc jurisdikcie prislúcha však len pápežovi, na ktorom celá cirkevná stavba je postavená. Rímsky pápež je najvyššou autoritou nad celou Cirkvou, a je jej najvyšším zákonodarcom, mocou svojho primátu univerzálnej vlády.
Korene diskusie o kolegialite biskupov
Konciloví otcovia venovali 9 generálnych kongregácií diskusii o kapitole týkajúcej sa kolegiality biskupov. Koncil vo svojej podstate žiadal biskupov, aby definovali svoju autoritu vo vzťahu k rímskemu pápežovi. Boli sudcami a zároveň účastníkmi v kauze vieroučného problému, ktorý bol predložený.
Progresivisti tvrdili, že Ježiš Kristus nezveril vládu Cirkvi len Petrovi, ale aj všetkým „Dvanástim“, t. j. apoštolskému zboru, ktorého súčasťou bol Peter ako hlava. Hoci Prvý vatikánsky koncil potvrdil primát rímskeho pápeža, Druhý vatikánsky koncil mal by uznať existenciu biskupského kolégia, ako dediča apoštolského zboru.
Prvý dôvod tejto požiadavky bol „ekumenický“, keďže dogma Petrovho primátu bola problémom v ekumenickom dialógu. Na podnietenie tohto dialógu bolo potrebné minimalizovať jej význam, a zvýrazniť „kolegiálny rozmer“ vedenia Cirkvi. Druhý dôvod mal teologický charakter: vnútri Cirkvi vznikali opätovne tendencie ku konciliarizmu 15. storočia, febronianizmu 18. storočia, a antiinfalibilizmu 19. storočia, ktoré boli zamerané na obmedzenie autority a vplyvu pápežstva rôznymi spôsobmi. Tretí dôvod mal politický charakter, keďže model Cirkvi ako „absolútnej monarchie“ v progresivistických kruhoch nebolo možné zosúladiť s „demokratickými inštitúciami“ modernej spoločnosti. Progresivisti vnímali koncil ako reprezentatívne zhromaždenie, podobné s modernými parlamentmi, a biskupov vnímali ako delegátov „vôle Božieho ľudu“.
Yves Congar (1904 - 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor Druhého vatikánskeho koncilu“, bol hlavný predstaviteľ ekumenického hnutia, a bol tvorcom termínu „kolegialita“. Y. Congar použil termín „kolegialita“ v časopise Irénikon, v roku 1951, spojeným s belgickým benediktínskym kláštorom Chevetogne, ako preklad ruského výrazu „sobornosť“. Tento výraz mal označovať, že biskupi, ktorí riadia diecézy, v rôznych častiach sveta, majú právomoc riadiť ako celok, ako „kolégium“, ktoré je dedičom apoštolského zboru Dvanástich.
Dom Lambert Beauduin (1873 - 1960), belgický benediktín, pôsobiaci v belgickom benediktínskom kláštore Chevetogne, bol hlavnou postavou postmodernistického liturgického hnutia. Na základe jeho podnetu došlo k „znovuobjaveniu úlohy episkopátu“, popri pápežovi, a v protiklade k nemu.
Dom Lambert Beauduin (1873 - 1960). Zdroj: Wikimedia Commons.
Dom Olivier Rousseau (1898 - 1984), belgický benediktín, pôsobiaci v belgickom benediktínskom kláštore Chevetogne, prispel významne k šíreniu myšlienok Pravoslávneho inštitútu svätého Sergeja v Paríži. Jeho 4 profesori vydali knihu Petrov primát, v roku 1960, v ktorej „kolegiálnu ekleziológiu“, založenú na primáte lásky, postavili proti katolíckej náuke o Cirkvi, založenej na právnom pojme „moci“.
Progresivisti podporovali rozšírenie právomocí episkopátu, zdôrazňovaním svätiteľskej moci biskupov, ktorú dostávajú biskupskou konsekráciou, na rozdiel od jurisdikčnej právomoci, ktorú dostávajú z poverenia. Toto jednostranné zdôrazňovanie sviatostného charakteru episkopátu bolo spojené so zdôrazňovaním najmä biskupskej úlohy pápeža, redukovaného na primus inter pares (prvý medzi rovnými), v rámci biskupského kolégia.
Diskusia o kolegialite biskupov na koncile
Koncilová diskusia o kolegialite biskupov začala sa dňa 4. októbra 1963. Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský kardinál, Paul-Émile Léger (1904 - 1991), kanadský kardinál, Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, a Emile De Smedt (1909 - 1995), belgický biskup, vyjadrili sa v prospech kolegiality biskupov.
Mons. Geraldo De Proença Sigaud (1909 - 1999), brazílsky arcibiskup, Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, a Dino Staffa (1906 - 1977), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál, vystúpili v prospech Petrovho primátu.
Dino Staffa (1906 - 1977), taliansky arcibiskup, neskôr kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Mons. G. D. P. Sigaud, arcibiskup, v rozhovore pre Divine World Service, dňa 10. októbra 1963, vyjadril presvedčenie, že posilnenie národných biskupských konferencií viedlo by k obmedzeniu právomoci miestnych biskupov a pápeža. Mons. G. D. P. Sigaud, arcibiskup, konštatoval:
„Moc riadiť univerzálnu Cirkev bola daná len Petrovi ako osobná moc, a bola prenášaná z Petra na jeho nástupcov v pápežstve. Ani sám pápež nemohol by zmeniť túto štruktúru, založenú Pánom Ježišom Kristom, a začať vládnuť v Cirkvi prostredníctvom akéhosi permanentného koncilu.“.
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), potvrdil tvrdenia Mons. G. D. P. Sigauda, arcibiskupa, svojou misionárskou skúsenosťou v Afrike. Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, vyhlásil, že nadmerná moc biskupských konferencií ohrozí nie len pápežstvo, ale aj pastoračnú a učiteľskú jednotu jednotlivých biskupov.
Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, navrhol, dňa 22. októbra 1963, aby v schéme De Ecclesia, kapitola III., „O Božom ľude“, bola zaradená pred II. kapitolou, ktorá hovorila o hierarchii v Cirkvi. Nebola to len jednoduchá výmena kapitol, ale prechod od tradičnej teológie Mystického Tela k novej ekleziológii „Božieho ľudu“.
V rámci Teologickej komisie bola vytvorená podkomisia nazvaná De Collegialitate, na prediskutovanie problémov kolegiality biskupov, obsiahnutej v schéme De Ecclesia. Medzi členmi tejto podkomisie boli Joaquin Salaverri De La Torre (1892 - 1979), španielsky teológ, Michele Maccarrone (1910 - 1993), taliansky teológ, Joseph Ratzinger (1927 - 2022), nemecký teológ, neskorší pápež Benedikt XVI., a Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ. J. S. D. L. Torre a M. Maccarrone chceli v schéme De Ecclesia, v III. kapitole, uviesť explicitný citát Prvého vatikánskeho koncilu o pápežskej moci, avšak J. Ratzinger a K. Rahner zablokovali tento návrh.
Hlasovanie o kolegialite biskupov, zo dňa 29. a 30. októbra 1963, na záver 48. Generálnej kongregácie, bolo vrcholom druhého zasadacieho obdobia koncilu. Hlasovalo sa o texte, ktorý nebol definitívny, a pápež Pavol VI. neratifikoval predmetné hlasovanie, a toto hlasovanie nemohlo rozhodnúť definitívne o veci. Progresivisti dosiahli dvojtretinovú väčšinu pri hlasovaní o otázke, že zvrchovaná a plná moc nad univerzálnou Cirkvou patrí biskupskému kolégiu skrze božské právo. Noviny oznamovali v celom svete, že vo vedení Cirkvi otvára sa nová kapitola. Vzniklo presvedčenie, že Cirkev chce svoju monarchistickú právnu štruktúru nahradiť demokratickou právnou štruktúrou, vedenou nie pápežom, ale spoločenstvom biskupov.
Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, podporovateľ progresivizmu na koncile, spomínal, že predmetné hlasovanie bolo označené ako „pokojná Októbrová revolúcia“ v Katolíckej cirkvi.
L. J. Suenens, kardinál, povedal o predmetnom hlasovaní:
„30. október 1963, je rozhodujúcim dátumom v dejinách Cirkvi. Boj Dvanástich je vyhraný.“.
Progresivisti bojujú proti Rímskej kúrii
Paul Marie Richaud (1887 - 1968), francúzsky kardinál, a Joseph Gargitter (1917 - 1991), taliansky biskup, požadovali reorganizáciu a „väčšiu internacionalizáciu“ Rímskej kúrie.
B. J. Alfrink, kardinál, vystúpil v mene holandských biskupov, a zdôraznil, že ak kolegialita je božského práva, potom kolégium biskupov je nadradené Rímskej kúrii, a Rímska kúria nemá právo stavať sa medzi pápeža a biskupov. B. J. Alfrink, kardinál, požadoval stanoviť centrálny orgán Cirkvi, pozostávajúci z biskupov zo všetkých častí sveta, ktorý predstavoval by „znak kolegiálnej vlády, ( ... ), a zároveň nástroj, ktorým takáto kolegiálna vláda Cirkvi mohla by uviesť sa do praxe určitým spôsobom.“.
Maximos IV. Saigh (1878 - 1967), melchitský patriarcha z Antiochie, vystúpil s prejavom, dňa 6. novembra 1963, predneseným vo francúzštine, proti Rímskej kúrii a proti kolégiu kardinálov, ktoré podľa neho je potrebné nahradiť „posvätným kolégiom univerzálnej Cirkvi“. Toto kolégium malo byť zložené z apoštolských patriarchov, kardinálov, arcibiskupov, alebo diecéznych biskupov, a z biskupov vybraných biskupskými konferenciami jednotlivých krajín.
Maximos IV. Saigh (1878 - 1967), melchitský patriarcha z Antiochie. Zdroj: Findagrave.com.
F. König, kardinál, predložil návrh, aby pápež zvolával predsedov biskupských konferencií a ďalších biskupov, 1 až 2-krát ročne, aby poznal názor týchto biskupov na veci týkajúce sa univerzálnej Cirkvi. F. König, kardinál, v súvislosti s vládou v Cirkvi, poukazoval na princíp subsidiarity, a presadzoval rozšírenie úlohy biskupských konferencií.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, Luigi Maria Carli (1914 - 1986), taliansky biskup, neskôr arcibiskup, a Michael Browne (1887 - 1971), írsky kardinál, varovali pred nebezpečenstvom, že národné biskupské konferencie mohli by prisvojiť si autoritu Svätej stolice.
Victor Alain Berto (1900 - 1968), francúzsky dominikán a kňaz, súkromný teológ Mons. M. Lefebvra, arcibiskupa, na koncile, napísal list L. M. Carlimu, biskupovi, zo dňa 6. novembra 1963, v ktorom píše:
„Kolegialita má smrteľný účinok na lásku k pápežovi, lebo ničí jeho otcovstvo. Vzťah otcovstva a synovstva je vzťahom medzi dvoma fyzickými osobami priamo spojenými. Ak pápež je hlavou Cirkvi len preto, že je hlavou Collegio Episcoporum, potom skutočným zvrchovaným orgánom Cirkvi je toto kolégium, t. j. právnická osoba. ( ... ). Nech „kolegialisti“ povedia: kto miloval by potom právnickú osobu? Kto miloval by kolégium synovskou láskou, mysliac si v srdci: Toto kolégium je môj otec a ja som jeho syn? ( ... ). A kto kedy by uveril, že otcovstvo Boha ex quo omnis paternitas in coelo et in terra nominatur (od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi a na zemi) je predstavované, symbolizované, či zdieľané, kolegiálnou ustanovizňou, práve na najvyššom poriadku stvorených vecí, čiže v Jeho Cirkvi?“.
Progresivisti bojujú proti Svätému ofíciu
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, zaútočil na Rímsku kúriu, dňa 8. novembra 1963, a vo svojom vystúpení zameral sa na Sväté ofícium, ktoré viedol A. Ottaviani, kardinál. J. R. Frings, kardinál, konštatoval:
„A. Ottaviani, kardinál, a spôsob jeho práce, nehodí sa pre našu dobu, škodí Cirkvi, a je predmetom pohoršenia pre mnohých. ( ... ). Obrana viery je mimoriadne ťažká úloha, ale nikto nemal by byť súdený a odsúdený bez toho, aby bol vypočutý, a bez toho, aby mal možnosť napraviť svoje dielo a svoje konanie.“.
A. Ottaviani, kardinál, reagoval na tieto slová J. R. Fringsa, kardinála, sprevádzané potleskom mladých progresivistických biskupov, a povedal:
„Protestujem. Musím protestovať čo najdôraznejšie proti tomu, čo bolo povedané proti najvyššej kongregácii Svätého ofícia, ktorého prefektom je Najvyšší veľkňaz. Slová, ktoré boli vyslovené, prezrádzajú hlbokú nevedomosť, nechcem použiť iný výraz, aby som neurazil, o spôsobe práce Svätého ofícia.“.
Memorandum o koncilových komisiách bol anonymný dokument, ktorý konciloví otcovia dostali v nasledujúcich dňoch. A. Ottaviani, kardinál, predseda Vieroučnej komisie, v tomto dokumente bol obvinený z nekompetentnosti. Táto jeho nekompetentnosť mala spočívať vo veciach súčasnej teológie, exegézy a dejín, ako aj z fyzickej neschopnosti riadiť práce komisie a z autoritárskeho chápania svojej funkcie. Tento anonymný dokument žiadal pápeža Pavla VI., aby odstránil A. Ottavianiho, kardinála, a pristúpil k novým voľbám koncilových komisií, ešte pred koncom druhého zasadacieho obdobia koncilu. Zrážka medzi J. R. Fringsom, kardinálom a A. Ottavianim, kardinálom, bola jednou z najviac emotívnych scén koncilu, ktorá mala veľký ohlas aj v tlači.
Dino Luigi Romoli (1900 - 1985), taliansky biskup, ktorý pôsobil v službách Svätého ofícia, zverejnil rozhovor pre Divine World Service, dňa 22. novembra 1963, autorizovaný A. Ottavianim, kardinálom.
Dino Luigi Romoli (1900 - 1985), biskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
D. L. Romoli, biskup, vysvetlil postupy Svätého ofícia v predmetnom rozhovore, a konštatoval:
„Ak člen Cirkvi obviní iného člena zo zločinu, pre ktorý Sväté ofícium je kompetentným tribunálom, obžalovaný je dôkladne vypočutý vždy, a možnosť obhajovať sa je mu poskytnutá. Dostane aj pomoc právneho zástupcu, alebo môže vybrať si ho sám. Opatrenia uplatňované v záujme ochrany obžalovaného v tomto prípade sú také rozsiahle a dôkladné, že môžu zdať sa niekedy až prehnané. Odsúdenie publikácií je iný prípad, pretože tu ide o otázku teórie, ktorá sama o sebe môže byť škodlivá pre integritu cirkevnej náuky a spásu duší.“.
Progresivisti kritizovali represívnu moc Svätého ofícia, dediča Svätej rímskej inkvizície, avšak represia, ktorú sami vykonávali, prostredníctvom nového mediálneho tribunálu, bola agresívnejšia. Tlač zobrazovala strážcov ortodoxie ako nevľúdnych, zastaralých a netolerantných ľudí, zatiaľ čo všetko heterodoxné bolo prezentované ako „konštruktívne“, „stimulujúce“, a „otvorené“. Konflikt prebiehal viac v novinách, než v koncilovej aule.
Dôsledná kritika princípu kolegiality biskupov
Luigi Maria Carli (1914 - 1986), taliansky biskup, neskôr arcibiskup, vystúpil s dôslednou kritikou princípu tzv. „kolegiality biskupov z moci božského práva“, dňa 13. novembra 1963.
Luigi Maria Carli (1914 - 1986), taliansky biskup, neskôr arcibiskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
Niektorí konciloví otcovia zdôvodňovali požiadavku na vytvorenie národných biskupských konferencií týmto princípom. L. M. Carli, biskup, povedal:
„Aj v prípade, ak údajná kolegialita biskupov z moci božského práva, bola by definovaná najvyšším veľkňazom, a so schválením posvätného koncilu, inštitúcia biskupských konferencií nemohla by zakladať sa na tom, minimálne z nasledujúcich dôvodov:
A) Teologický dôvod. Aj keď povie sa, že konferencie sú formami kolegiality, chýbajú im 3 prvky, ktoré podľa všetkého sú podstatné pre kolegialitu, a to: jednota všetkých biskupov, autoritatívna, a taktiež formálna účasť hlavy kolégia, čiže rímskeho pápeža, a otázky týkajúce sa celej Cirkvi. Ak teda, ako je zrejmé, tieto 3 prvky v národných konferenciách chýbajú, nemá význam hovoriť, že tieto konferencie závisia od kolegiality biskupov z moci božského práva, tak, ako druhy závisia od svojho rodu.
B) Právny dôvod. Za predpokladu, o ktorom sme hovorili, vlastná, riadna a bezprostredná autorita každého biskupa v jeho diecéze, autorita, ktorá bola považovaná za „monarchistickú“ od najstarších čias, bola by v skutočnosti obmedzovaná, a to nie len božským právom, a zároveň najvyšším veľkňazom (čo je určite správne), ale aj inými biskupmi toho istého národa. A toto nijaký biskup nebol by ochotný akceptovať vo vlastnej diecéze, a to dokonca ani tí, ktorých sme počuli hovoriť s takou výrečnosťou o kolegialite v druhých diecézach. ( ... ). Aj tí, ktorí nemali problém umožniť existenciu 2 hláv s plnou a zvrchovanou mocou v univerzálnej Cirkvi, hovoria, že akýkoľvek tieň, čo aj ten najmenší, dvojvládia, nemá miesto v ich diecézach.
C) Historický dôvod. Pri príprave schémy o biskupských konferenciách, nikomu z Prípravnej komisie nenapadlo spomenúť, že kolegialita mala by mať základ v božskom práve. A čo je dôležitejšie, ani rímski pápeži nespomínali základ kolegiality v božskom práve nikdy, keď biskupské konferencie odporúčali, povzbudzovali, a dávali im oficiálne štatúty, ale hovorili vždy len o dôvodoch pastoračného charakteru.“.
Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, považoval predmetné vystúpenie L. M. Carliho, biskupa, za „bod zvratu koncilu“. Mnohí konciloví otcovi pochopili, vďaka tomuto vystúpeniu, aký bol skutočný zámer hlasovania o kolegialite biskupov, zo dňa 29. a 30. októbra 1963, ktoré progresivisti považovali za svoje víťazstvo.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 32, 38 - 41, 207 - 216. ISBN: 978-80-972597-6-1.
