Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, povedal, že moderátorom koncilu bola priznaná právomoc, ktorú žiadne koncilové predsedníctvo nemalo v predchádzajúcom období. R. M. Wiltgen, uvádza, že pápežské menovania dali „Európskej aliancii“ novú moc a vplyv, keďže mala pod kontrolou už 30 % koncilového predsedníctva, 50 % koordinačnej komisie, a teraz aj 75 % skupiny kardinálov moderátorov.
Konferencia vo Fulde a Karl Rahner
Josef Richard Frings (1887 - 1978), nemecký kardinál, Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, a Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, zvolali konferenciu v Nemecku, vo Fulde, v dňoch od 26. do 29. augusta 1963. J. A. Döpfner, kardinál, zaslal pozývací list na toto zhromaždenie všetkým nemeckým a rakúskym biskupom, dňa 9. júla 1963. Pozývací list obsahoval program diskusie o 12 schémach, schválených pápežom Jánom XXIII., dňa 22. apríla 1963. Pozvanie bolo adresované aj koncilovým otcom zo Švajčiarska a škandinávskych krajín.
J. R. Frings, kardinál, bol predsedom zhromaždenia, ktorého zúčastnilo sa 70 arcibiskupov a biskupov, z 10 krajín, a 4 kardináli, a medzi nimi aj Bernardus Johannes Alfrink (1900 - 1987), holandský kardinál. Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ, mal rozhodujúci vplyv na koncilových otcov.
Ralph Michael Wiltgen (1921 - 2007), americký katolícky kňaz a novinár, autor diela Rýn vlieva sa do Tibera, z roku 1967, konštatoval:
„Keďže „Európska aliancia“ osvojovala si spravidla stanovisko nemecky hovoriacich biskupov, a keďže koncil osvojoval si zväčša stanovisko „Európskej aliancie“, stačilo, keď jeden teológ presvedčil nemecky hovoriacich biskupov o svojich názoroch, aby následne osvojil si ich aj koncil. A takýto teológ existoval: bol ním páter Karl Rahner, zo Spoločnosti Ježišovej.“.
K. Rahner sprevádzal ako teologický expert F. Königa, kardinála, predsedu Rakúskej biskupskej konferencie. R. M. Wiltgen, uvádza, že K. Rahner bol „mysliacou hlavou Konferencie vo Fulde“.
Joseph Ratzinger (1927 - 2022), nemecký teológ, neskorší pápež Benedikt XVI., ktorý bol poradcom J. R. Fringsa, kardinála, Aloys Grillmeier (1910 - 1998), nemecký teológ, neskôr kardinál, a Otto Semmelroth (1912 - 1979), nemecký teológ, ktorý bol poradcom Hermanna Volka (1903 - 1988), nemeckého biskupa, neskôr kardinála, mali preskúmať spoločne s K. Rahnerom 3 schémy, o ktorých diskutovalo sa v Teologickej komisii: o Preblahoslavenej Panne Márii, o Zjavení a o Cirkvi.
Joseph Ratzinger (1927 - 2022), teológ. Zdroj: Wikimedia Commons.
Konferencia vo Fulde preskúmala tieto dokumenty a prijala pozmeňovacie návrhy K. Rahnera. J. A. Döpfner, kardinál, priniesol tieto nové revidované texty do Ríma, na generálny sekretariát, v mene nemecky hovoriacich koncilových otcov a Biskupskej konferencie škandinávskych krajín. Tlač reagovala na predmetné stretnutie slovami o „konšpirácii proti Rímskej kúrii“.
Karl Rahner (1904 - 1984), teológ, a Joseph Ratzinger (1927 - 2022), teológ. Zdroj: Wikimedia Commons.
Pápež Pavol VI. oznámil vytvorenie Sekretariátu pre nekresťanské náboženstvá, dňa 12. septembra 1963. Joseph Cheng Tien-Siang (1922 - 1990), tajwanský arcibiskup, a Antoine Hubert Thijssen (1906 - 1982), holandský biskup, dali podnet na zriadenie tohto sekretariátu. Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, Achille Liénart (1884 - 1973), francúzsky kardinál, J. R. Frings, kardinál, a F. König, kardinál, podporili tento návrh. F. König, kardinál, bol navrhnutý za predsedu sekretariátu. J. Ch. Tien-Siang, arcibiskup, vyhlásil na tlačovej konferencii, dňa 8. apríla 1963:
„Je veľmi dôležité, aby Katolícka cirkev poznala lepšie veľké nekresťanské náboženstvá, a aby nekresťanské náboženstvá poznali lepšie Katolícku cirkev.“.
Pápež Pavol VI. stanovuje moderátorov koncilu
Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, Julius August Döpfner (1913 - 1976), nemecký kardinál, a Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, vypracovali plán novelizácie rokovacieho poriadku koncilu, ktorý predpokladal vytvorenie jedného riadiaceho orgánu zhromaždenia.
Pápež Pavol VI. prijal tento návrh a oznámil stanovenie 4 kardinálov, „moderátorov“, dňa 13. septembra 1963. Títo kardináli mali viesť koncilové zhromaždenia s výkonným mandátom. Boli to L. J. Suenens, kardinál, J. A. Döpfner, kardinál, G. Lercaro, kardinál, a Gregorio Pietro Agagianian (1895 - 1971), arménsky kardinál. (1).
Gregorio Pietro Agagianian (1895 - 1971), kardinál. Zdroj: Wikimedia Commons.
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“), vo veci moderátorov koncilu, konštatoval:
„Pápež Pavol VI. prejavil zjavne svoju priazeň liberálom. Ako to spravil? Na začiatku svojho pontifikátu, počas druhého koncilového sedenia, vymenoval hneď 4 moderátorov. Bez ohľadu na to, že bolo tu už 10 predsedajúcich, ktorí riadili koncilové obrady v čase prvého sedenia, každý z nich predsedal jednému sedeniu, zastupoval ho nasledujúci, potom tretí. ( ... ). Sedeli za stolom, ktorý bol na vyvýšenom mieste. Oni riadili koncil. Kto boli títo moderátori? L. J. Suenens, kardinál, známy svojimi charizmatikmi po celom svete, a tým, že nepopieral možnosť ženenia sa kňazov. J. A. Döpfner, kardinál, veľmi pokrokový, veľmi ekumenický. G. Lercaro, kardinál, známy svojim vzťahom ku komunizmu, ktorého jeden generálny vikár bol členom Komunistickej strany. G. P. Agagianian, kardinál, reprezentoval tradicionalistickú frakciu, v určitej miere, človek veľmi diskrétny, skromný, nevystavujúci sa na oči, a preto nemal žiadny vplyv na koncil. Avšak ostatní traja vykonávali svoju prácu s vervou. Získavali neustále liberálnych kardinálov, čo znamenalo, že existovala obrovská sila, ktorá podporovala liberálnu koncilovú frakciu. Tradicionalistickí kardináli a biskupi, cítili sa zaznávaní, a akoby odsunutí bokom, od tejto chvíle.“. (2).
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup. Zdroj: Wikimedia Commons.
Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, povedal, že moderátorom koncilu bola priznaná právomoc, ktorú žiadne koncilové predsedníctvo nemalo v predchádzajúcom období. R. M. Wiltgen, uvádza, že pápežské menovania dali „Európskej aliancii“ novú moc a vplyv, keďže mala pod kontrolou už 30 % koncilového predsedníctva, 50 % koordinačnej komisie, a teraz aj 75 % skupiny kardinálov moderátorov.
Pápež Pavol VI. a reforma Rímskej kúrie
Pápež Pavol VI., mal príhovor k členom Rímskej kúrie, ktorý mal programový význam, dňa 21. septembra 1963. Pápež Pavol VI. naliehal na Rímsku kúriu, aby nestavala sa na odpor voči pápežským rozhodnutiam, vyzval ju na „zhodný uhol pohľadu“ a „jednotnosť vôle“, v súlade so želaniami pápeža, ohlásil „rôzne reformy“, medzi nimi „ďalekosiahlejšiu nadnárodnú víziu“, a „starostlivejšiu ekumenickú prípravu“. Pápež Pavol VI., povedal:
„Sme si istí, že Rímska kúria nezaváha nikdy, pokiaľ pôjde o najvyššiu vôľu pápeža, a že na Rímsku kúriu nepadne nikdy ani len tieň podozrenia, že by mohla mať iný názor, úsudok a mienku, než pápež. ( ... ). Takéto reformy budú dobre premyslené a vypracované v súlade s úctyhodnými a rozumnými tradíciami na jednej strane, a na druhej strane budú zodpovedať potrebám doby. Budú určite praktické a prospešné, lebo nebudú mať iný cieľ, ako odstrániť to, čo je vo formách a normách, ktorými Rímska kúria sa riadi, nadbytočné, alebo slabé, a uviesť do života to, čo je životaschopné a užitočné, aby Rímska kúria fungovala čo najúčinnejšie a najvhodnejšie. Tieto reformy vypracuje a vyhlási samotná Rímska kúria, ktorá nebude obávať sa napríklad toho, že jej príslušníci budú z viacerých národov, ani, že bude musieť prejsť dôkladnejšou ekumenickou prípravou.“.
Joseph Ratzinger (1927 - 2022), nemecký teológ, neskorší pápež Benedikt XVI., ktorý bol poradcom J. R. Fringsa, kardinála, so zreteľom na predmetný príhovor pápeža Pavla VI., konštatoval, v roku 1966:
„Možno povedať, bez preháňania, že tento príhovor nebol jednoducho len epizódou v dejinách pápežstva a kúrie, ale bol aj súčasťou dejín koncilu. ( ... ). Došlo k tomu, že tradičná solidarita medzi pápežom a kúriou začala ustupovať novej bezprecedentnej solidarite medzi pápežom a koncilom.“.
Druhé zasadacie obdobie koncilu a dialóg so svetom
Druhé zasadacie obdobie koncilu začalo sa dňa 29. septembra 1963. Pápež Pavol VI. predniesol svoj slávnostný príhovor, ktorý bol začiatkom koncilového zasadacieho obdobia a začiatkom jeho pontifikátu.
Pápež Pavol VI. vo svojom príhovore venoval pozornosť štrukturálnej reforme Cirkvi, a poukázal na 4 ciele koncilu: 1. Dôkladnejšia definícia ustanovenia a podstaty Cirkvi. 2. Obnova Cirkvi chápaná ako „jarné prebudenie obrovských duchovných a mravných energií, ktoré driemu v Cirkvi“. 3. Podpora jednoty medzi kresťanmi. 4. Dialóg so súčasným svetom, „za hranicami kresťanského horizontu“. Pápež Pavol VI., konštatoval:
„Zdá sa, že teraz nastal čas, kedy pravdu o Kristovej Cirkvi treba preskúmať hlbšie, prepracovať a vyjadriť, azda nie slávnostnými formuláciami, ktoré nazývajú sa dogmatické definície, ale skôr vyhláseniami, v ktorých Cirkev vyjadrí autoritatívnejšie a jasnejšie, čo myslí si o sebe. ( ... ). Nech svet vie s istotou, že Cirkev hľadí naň láskyplne, že má preň úprimný obdiv, a že je vedená úprimným úmyslom, nie vládnuť nad ním, ale slúžiť mu, nie pohŕdať ním, ale pozdvihnúť jeho dôstojnosť, nie odsudzovať ho, ale ponúknuť mu spásu a útechu.“.
Pápež Pavol VI. prijal nekatolíckych pozorovateľov, prítomných na koncile, vo svojej súkromnej knižnici, dňa 17. októbra 1963. Pri tejto príležitosti označil „vzájomné odpustenie“ za „najlepšiu metódu“ obrátenia sa k „čomusi novému, čo má zrodiť sa, ku snu, ktorý treba uskutočniť“. Pápež Pavol VI. použil slovo „my“, vo vzťahu k uznaniu vín a k prosbe o odpustenie, avšak toto slovo nerozlišuje jasne medzi Cirkvou a jej členmi.
Predmetný prístup pápeža Pavla VI. bol prvým z nezvyčajných aktov „ľútosti“ a odpustenia, ktorý vyplýval z jeho jazyka a štýlu, ktorý používal aj pojmy z fenomenológie, a ktorý bol značne odlišný od jazyka a štýlu pápeža Pia XII., a pápeža Jána XXIII..
Kristovo mystické Telo je samo o sebe bezchybné, na základe božského prísľubu Jeho Zakladateľa. Jeho členovia môžu dopúšťať sa chýb a vín, ale zodpovednosť za ne je osobná, a nepadá na Cirkev nikdy, ktorá nemôže spätne „kajať“ sa v ich mene. (3).
Pápež Pavol VI. a formovanie jeho vzťahu k svetu
Pápež Pavol VI., po svojom zvolení za pápeža, nedal tradičné apoštolské požehnanie Urbi et orbi, resp. Mestu Rím a svetu, spojené s odpustkami, ale kratšie biskupské požehnanie, čo prinieslo určité sklamanie prítomným poslucháčom. Predmetný prístup bol znamením nového smeru jeho pontifikátu, v duchu aggiornamento, resp. aktualizácie.
Mnoho kardinálov bolo prekvapených a šokovaných jeho zámerom pozvať na koncil aj katolíckych laikov a nekatolíkov, čo bolo neslýchané v celých cirkevných dejinách.
Pápež Pavol VI. bol podporovateľom „novej teológie“, ktorá šírila sa po skončení pôsobenia bedlivého prístupu pápeža svätého Pia X., bojujúceho proti modernizmu. Teológovia prijímajúci „novú teológiu“ opovrhovali dokonalou presnosťou svätého Tomáša Akvinského, a prezentovali svoju teológiu ako návrat k cirkevným Otcom.
Saul David Alinsky (1909 - 1972), americký ľavicový aktivista, židovského pôvodu, bol priateľom pápeža Pavla VI., a stretli sa spolu 3-krát, v roku 1958, niekoľko mesiacov pred smrťou pápeža Pia XII.. Jacques Maritain (1882 - 1973), francúzsky filozof, sprostredkoval toto stretnutie. J. Maritain vypracoval myšlienku „nouvelle Chrétienté“, t. j. nového kresťanstva, z ktorej „nová teológia“ čerpala.
Saul David Alinsky (1909 - 1972). Zdroj: Alinskynow.com.
S. D. Alinsky pôsobil ako socialistický „organizátor občianskej spoločnosti“, v Spojených štátoch amerických, v Chicagu, od 40. rokov 20. storočia. Je autorom diela Pravidlá pre radikálov, z roku 1971, v ktorom poukazuje na Lucifera, prvého radikála, známeho ľuďom, ktorý svojou vzburou získal vlastné kráľovstvo. J. Maritain povzbudzoval S. D. Alinského k vydaniu tohto diela. S. D. Alinsky zastával názor, že ušľachtilosť cieľa ospravedlňuje prostriedky na jeho dosiahnutie, bez ohľadu na to, či sú škodlivé, alebo zlé. J. Maritain považoval S. D. Alinského za revolucionára a za svojho priateľa, ktorého metódy sú netradičné, ale účinné. (4).
ZDROJ:
(1). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 186 - 188. ISBN: 978-80-972597-6-1.
(2). LEFEBVRE, Marcel, Arcibiskup: Cirkev nasiaknutá modernizmom. Červ je v ovocí. Názov originálu: „L'Eglise infiltrée par le modernisme.“. „Le ver est dans le fruit.“. Kniha obsahuje päť prednášok Mons. Marcela Lefebvra, arcibiskupa, na tému súčasnej krízy v Cirkvi. Prednášky boli prednesené: v Španielsku, v Barcelone, v roku 1974, vo Francúzsku, v Angers, v roku 1980, v Kanade, v Montreale, v roku 1982, vo Švajčiarsku, v Sierre, v roku 1988, a vo Švajčiarsku, v Ecône, v roku 1990. S. 15.
(3). MATTEI, Roberto de, s. 188 - 190.
(4). MARSHALL, Taylor, R.: Infiltrace. Spiknutí ke zničení Církve zevnitř. Z anglického originálu: Infiltration: The Plot to Destroy the Church from Within, Manchester, New Hampshire, Sophia Institute Press, 2019. Brno: Kartuziánské nakladatelství, Jiří Brauner, 2022, 320 s., s. 124 - 126, 148 - 149, 151. ISBN: 978-80-88325-29-1.
