Mieru ideového zmätku, ktorý vyvolal od roku 2020 slovenský katolícky klérus náhlym a účelovým adorovaním svätého prijímania na ruku, nič nedokumentuje lepšie, ako staršie dokumenty, kde sa v protiklade k súčasnej, narýchlo zavedenej praxi, obhajuje prijímanie do úst. Argumenty, ktoré sú v dokumentoch použité, v podstate kopírujú argumenty súčasných odporcov prijímania na ruku. Ako je možné, že to čo platilo ešte v roku 2016, teraz už neplatí?
Teraz, keď už aj tie najkonformnejšie kruhy začínajú tušiť a pomaly priznávať, že celý humbug okolo ochorenia covid-19 bol nafúknutý a pravdepodobne účelovo pripravený, s cieľom posunúť spoločnosť ďalej na ceste ku krajším sekulárnym zajtrajškom, vyvstáva legitímna otázka: prečo sa opäť nevrátiť k praxi, ktorú ešte pred niekoľkými rokmi vo svojich dokumentoch obhajovali slovenskí biskupi? Vidíme však opak: prax prijímania na ruku, spočiatku údajne „dočasná“, sa stala trvalou súčasťou sviatostného života slovenských katolíkov. A klérus sa predháňa, kto navŕši viac „argumentov“ na obhájenie tejto praxe. Zdá sa teda, že údajná pandémia nakoniec splnila svoj revolučný cieľ, aj v cirkevných kruhoch. Otázkou zostáva, čo s tými starými (či vlastne len nedávnymi) dokumentami?
Samozrejme, väčšinou pôjdu do archívu, avšak nie všetko sa dá stihnúť hneď. A tak sa na internete ešte stále nachádzajú dokumenty z čias, keď bolo prijímanie na ruku hodnotené na Slovensku minimálne ako prejav menšej úcty k Božiemu Telu. Jedným z nich je aj dokument Banskobystrickej diecézy z roku 2016, ktorý podrobne rozoberá „pastoračné zásady, podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí“.
Celý dokument s podnázvom Eucharistia ako pokrm, je vlastne venovaný práve praxi svätého prijímania laikov a je písaný v duchu, ktorý bol počas posledných dvoch rokov pokrokovými kňazmi označovaný ako „škrupulantský“ . Samotná kapitola popisujúca spôsob prijímania, nesie jednoznačný názov, ktorý nepripúšťa pochybnosti o tom, aký spôsob prijímania je vhodný: Spôsob prijatia svätej hostie – do úst.
A aké argumenty sa v dokumente, ktorý v roku 2016 podpísal banskobystrický biskup Mons. Marián Chovanec uvádzajú na obhajobu prijímania do úst? Posúďte sami:
Konferencia biskupov Slovenska je stále za to, aby sa na Slovensku podávalo sväté prijímanie do úst. Odôvodnenie:
- Prijímanie do úst je starobylá cirkevná prax.
- Prijímanie do úst lepšie zabraňuje zneužívaniu Eucharistie.
- Prijímanie do úst môže viesť k väčšej úcte pri prijímaní.
- Podávanie svätého prijímania na ruku je z jurisdického hľadiska výnimkou (indult) z univerzálneho poriadku, ktorú Svätá stolica povolila iba tým biskupským konferenciám, ktoré o to požiadali.
Ako je možné, že sme sa neskôr dozvedali, že oba spôsoby prijímania sú rovnocenné? Pred šiestimi rokmi ešte rovnocenné neboli?
Podobne môže vzbudiť údiv u čitateľa odobrenie prijímania „pokľačiačky“, ktoré je dnes progresívnym klérom vnímané, a dokonca aj verejne hodnotené, ako prejav netolerantného, pomýleného a staromilského „kverulantstva“, hraničiaceho takmer s bludom, či posudzované ako súvisiace s nejakou formou politického a konšpiračného extrémizmu. Citát z dokumentu:
Spôsob prijatia svätej hostie – stojac i kľačiac
Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému to podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda, nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky (inštrukcia Sviatosť vykúpenia z r. 2004, č. 91-92).
Je táto prax, odobrená pred šiestimi rokmi biskupmi a opierajúca sa o kanonické právo, tou praxou, ktorú sme videli v katolíckych kostoloch počas posledných dvoch rokov, a ktorú vidíme aj naďalej? Koľko šikanovania, osočovania, ostrakizácie, sĺz, s ktorými vybiehali staršie ženy zo spovedníc, keď na ne kňazi zvyšovali hlas, lebo sa nechceli dotýkať Božieho Tela svojimi neposvätenými rukami, koľko prekrúcaní a falošných výkladov práva, koľko arogancie a protiprávnej svojvoľnosti zo strany kléru, museli zakúsiť veriaci, ktorí s úctou pristupujú k Najsvätejšej Sviatosti, za posledné dva roky. To všetko v rozpore s horeuvedenými textami.
Dokument sa zaoberá aj tým, komu môže kňaz odoprieť sväté prijímanie. Všetci, ktorým boli toto prijímanie odopreté, sa môžu presvedčiť, či spadajú do jednej z kategórií, znemožňujúcich podanie Božieho Tela:
Nepodanie svätého prijímania je veľmi vážna vec, a preto musí byť vždy dostatočne odôvodnené. Sväté prijímanie nemožno podať:
- Exkomunikovaným.
- Postihnutým interdiktom (po uložení alebo vyhlásení trestu).
- Tvrdošijne zotrvávajúcim vo verejne známom ťažkom hriechu (napr. rozvedení a znova sobášení bez jasných známok pokánia).
- Tým, na ktorých je jasne vidieť, že nevedia, čo idú prijať.
Skrytému hriešnikovi (verejnosť o jeho hriešnosti nevie), ktorý žiada prijímanie súkromne (bez svedkov), treba prijímanie odoprieť. Avšak, ak skrytý hriešnik žiada prijímanie verejne, má sa mu podať (por. Theologická summa III., 80, 6; 81, 2, 2); tým sa chráni jeho dobré meno pred ľuďmi; verejnosti sa neprezradí jeho hriešnosť.
Na konci dokumentu čítame žiadosť biskupa: „Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy“.
A aké sú teraz naše normy? Aká je teraz naša úcta k Božiemu Telu? Rovnaká ako pred údajnou pandémiou? Alebo dokonca ešte vyššia, lebo sme sa podľa pokrokových kňazov zbavili „škrupulantstva“ a „pokrytectva“?
Skúsme sa na celú vec pozrieť očami tých, voči ktorým nás najnovšie cirkevné trendy neustále nabádajú k „otvorenosti“, „sprevádzaniu“ a „bratstvu“ – očami neveriacich. Bude to tak lepšie, lebo ich sa určite naši pastieri neodvážia obviniť, z niečoho nekalého v myslení. Veď ako by aj mohli, to by zaváňalo netoleranciou a nemiestnou prísnosťou, ktorá je momentálne rezervovaná najmä pre tradíciumilovných katolíkov.
Prekvapením pre klérus zrejme bude, že neveriaci síce nereflektujú teologické dôvody pre ten či onen spôsob sviatostnej praxe, ale veľmi intenzívne vnímajú náhle ideové saltá, rozporné vyhlásenia či konanie, ktoré je v rozpore s predtým garantovanými, a dokonca aj sankcionovanými postupmi. Cirkev, ktorej stálosť bola po stáročia jediným predmetom ich obdivu a bola kľúčovým meradlom, pri ktorom ich napadali myšlienky hodné vystrašeného rímskeho vojaka pod Krížom, o nepozemskom pôvode tejto inštitúcie, ak ich už vôbec niekedy napadli, sa dnes pre nich zmenila na bazár rýchlo sa meniacich teologických výkladov a praxe.
Vidia, a môžu si to overiť aj na dokumentoch, že to čo platilo včera už dnes v Cirkvi neplatí, že to čo bola včera väčšia úcta, je dnes „extrémizmus“ a predovšetkým, že rétoriky svetských a cirkevných inštitúcií sa k sebe povážlivo začínajú nakláňať.
Je niekto ochotný vziať na seba zodpovednosť, za toto tiché a samotnými neveriacimi príliš nevnímané pohoršenie, ktoré však v Nebeskom kráľovstve možno kričí tak, že si svätí a anjeli musia zapchávať uši?
Celý dokument si môžu ctení čitatelia prečítať na tomto mieste.
