Ako sme písali pred niekoľkými dňami ohľadom kauzy koncelebrácie sv. omše laičkou Monikou Schmiedovou, celý problém nebol zrejme v tom, že by k takémuto porušeniu kanonického práva došlo medzi vyznávačmi liturgického pokroku po prvý krát, ale v tom, že celý obrad bol zaznamenaný na kameru a unikol na verejnosť. To donútilo miestneho biskupa Bonnemaina, vyjadriť sa ku kauze. Vzhľadom na fakt, že sa dlhodobo angažuje na veľmi progresívnom krídle Cirkvi, čo sa prejavuje jeho ochotou rozdávať sv. prijímanie protestantom a podporou homosexuálnych aktivít, dalo sa predpokladať, že sa celú kauzu pokúsi zamiesť pod koberec. Nakoniec sa pravda ukázala byť ešte desivejšou.
Udalosti nasledujúcich dní ukázali, že celková kríza v Cirkvi, ktorej avantgardou sú práve takéto progresivistické cirkevné štruktúry, už postúpila natoľko, že toto porušovanie kanonického práva sa zrejme dialo s vedomím biskupa Bonnemaina a nie po prvý krát.
Ako pri všetkých „inováciách“ podobného typu, ktoré od 60. rokov 20. storočia ničia Cirkev, môžeme usudzovať na pravdepodobné budúce vyústenie tohto excesu: lokálny výstrelok, sa postupne stane privilégiom, neskôr tolerovanou alternatívou a nakoniec normou. Presne tak sa to dialo a deje s prijímaním na ruku, miništrovaním dievčat, prijímaním pre rozvedených, prijímaním schvaľovateľov potratov, laickými rozdávačmi prijímania, ženskými akolytkami a podobne. Rovnaký bol postup v pomalom infiltrovaní a deštrukcii liturgie už od prvej polovice 20. storočia. Najprv to boli skryté experimenty sv. omší v ľudových jazykoch, či „tvárou k ľudu“, ktoré sa odohrávali v ústraní kláštorov, slúžiacich ako azyl pre modernistických disidentov typu augustiniánskeho pátra Piusa Parscha. Ten, ako kanonik opátstva v Klosterneuburgu pri Viedni, slúžil takéto omše už v 20. rokoch. Neskôr sa táto prax stala rozšírenou a tolerantne prehliadanou, aby nakoniec skončila ako norma.
Za zmienku stojí, že dielo Piusa Parscha Výklad svätej omše v duchu liturgickej obnovy, vyšiel v slovenčine už v roku 1948, čo spolu s vydávaním ďalších modernistov preložených do slovenčiny (Henri de Lubac, Karl Adam) v období 40. rokov 20. storočia na Slovensku, lepšie dokresľuje mýtus o vtedajšom, údajne konzervatívnom slovenskom klére.
Švajčiarsky liturgický škandál, v kontexte tohto zabehaného infiltračného mechanizmu, zrejme preto nebude len ojedinelým poblúdením, ale skôr výsledkom doterajších systematických snáh, ktoré majú v konečnom dôsledku viesť k totálnej premene katolíckej bohoslužby na neforemný pokrokový guláš. Pre katolíkov táto kauza predstavuje výstrahu najvyššieho stupňa. Kto si zakrýva oči pre takýmito očividnými príznakmi rozkladu a ničenia tradície, odmieta vidieť preukázateľný kauzálny reťazec príčin a následkov, vedúci až k II. vatikánskemu koncilu a tvári sa, že sa vlastne nič nedeje, ten klame sám seba, či ešte horšie: kvôli svojej pohodlnosti odmieta radikálny krok vo veci, ktorá má zjavnú prioritu v celkovej spáse duší.
Ako to už v živote často býva, medvediu službu pri odhalení škandálnej praxe spoluslúženia omší laikmi, preukázali biskupovi Bonnemainovi práve jeho ideoví spoločníci. Liberálne hnutie nemeckých katolíckych feministiek Mária 2.0, ktoré sa verejne vyjadrujú, že im ide o „inú Máriu“, teda nie pokornú a tichú Pannu Máriu doterajšej tradície, sa svojej „sestry“ Schmiedovej okamžite zastalo a spísalo na jej podporu petíciu. Tá má doteraz 1000 podpisov, predpokladajme tých aktívnejších členov Cirkvi, usudzujúc podľa synodálnych syntéz. Čiže, vec laickej účasti na konsekrácii a obete sv. omše, nie je zjavne úplne individuálnym problémom.
Čo je ešte zaujímavejšie, hnutie Mária 2.0 na obhajobu Moniky Schmiedovej uvádza, že predsa koncelebrovala sv. omšu už niekoľko krát, pričom o tejto jej aktivite vedel aj samotný biskup Bonnemain. A aby bola tragikomédia dokonalá, autorky petície používajú na obhajobu laickej koncelebrácie argument, ktorý bol použitý v predchádzajúcom článku na ABC Tradície ako vtip, v súvislosti s novou „Amazonskou liturgiou“, a síce, že možno aj „švajčiarski domorodci“, stelesnení v osobe pani Schmiedovej, majú právo na zachovanie svojej kultúrnej identity v liturgii. V petícii sa píše, že Schmiedová urobila len to, o čo žiada pápež František: zúčastnila sa na liturgii, v súlade s vlastným kultúrnym kontextom!
Moniku Schmiedovú podporil aj Ústredný výbor nemeckých katolíkov (ZdK), o ktorého pokrokovosti a predovšetkým vplyve na nemeckých katolíkov, zaiste nikto zasvätený nemôže pochybovať. Organizácia uviedla, že v prípade Schmiedovej, by sa nemali použiť žiadne tvrdé riešenia. Tento postoj prezentoval na verejnosti generálny sekretár Thorsten Frings.
Obraz tak dostal rám a zdá sa byť ucelený a dokončený: laici (nielen v nemecky hovoriacich krajinách, aby sme nešírili najnovšie mýty o zlej nemeckej synodálnej ceste a dobrých synodálnych cestách v ostatných krajinách) koncelebrujú často, možno aj pravidelne, biskup sa tvári, že sa nič nedeje alebo možno tieto aktivity priamo podporuje, aktívni a angažovaní laici, s podporou liberálnej propagandistickej mašinérie, tieto inovácie schvaľujú. To všetko, s nie neoprávneným, odvolávaním sa na pápeža Františka.
Máme pred očami Cirkev nasledujúceho desaťročia? S veľkou pravdepodobnosťou áno. Pokiaľ sa navyše podarí presadiť napríklad zrušenie celibátu, je zrejmé, že o kňazské svätenia sa budú uchádzať húfy liberálnych aktivistov, pre ktorých bude relatívne pohodlné miesto farára (najmä v bohatej nemeckej cirkvi), nespojené so žiadnym odriekaním, prijateľnou sociálnou istotou. Že takýto kňaz nebude pravdepodobne brániť svojej manželke v koncelebrácii, (s dovetkom: pozrite sa aká pekná pro-rodinná farnosť) a následne podporovať aj ďalšie inovácie, je očakávateľné.
Ale aj bez zrušenia kňazského celibátu, je takýto vývoj pravdepodobný. Kňazi sú jednak dôkladne impregnovaní modernizmom, a v prípade že nie, tak sú zase extrémne plachí, až bojazliví v snahe postaviť sa progresívnym trendom, najmä pokiaľ je progres tlačený zhora.
Pre katolíkov, ktorí si uvedomujú celkový kontext cirkevnej krízy a sú schopní domyslieť jej nasledujúci vývoj, predstavuje odhalenie švajčiarskej praxe ďalší kamienok do mozaiky rozkladu. Toto neustále posúvanie hraníc toho, čo je ešte akceptovateľné, ich tlačí čoraz bližšie k stavu, v ktorom zistia, že fiktívna jednota, sa stáva jednotou tých čo stoja nad priepasťou.
