II. Dva druhy moci
Posledné dva týždne nám teda umožnili opäť sa utvrdiť v poznaní, že v podstate existujú dva druhy moci (odhliadnuc o podrobností Aristotelovej Politiky): moc skrytá a moc transparentná.
Transparentná moc, jedno či už monarchická alebo republikánska, okázalo a verejne dáva najavo kto vládne, že skutočne vládne a v mene čoho vládne. Jasne nastaví pravidlá a mantinely pohybu spoločnosti. Akýkoľvek „štát v štáte“, skryté centrum moci, nie sú tolerované.
My však žijeme, ako sa stále ukazuje, v druhom type moci: moci skrytej, utekajúcej pred verejným pohľadom, schovávajúcej sa za abstraktné ideologické pojmy, dovtedy kým je možnosť a nutnosť ukrývať sa zrejmá, a odhadzujúcej svoje ideologické škrupule, akonáhle je zrejmé, že divadlo skončilo. Vtedy jasne vidíme, že nevládne žiadny „ľud“, ako ani nikdy nevládol a vládnuť nebude. Že jeho „vôľa“ je handrou, s ktorou si vládcovia utrú topánky a vzápätí ju odkopnú.
Otázka teda zostáva stále rovnaká: načo boli vlastne tie reči o demokracii – ľudovláde, ktoré zamorujú európsky priestor už od roku 1789? Komu a v akom dlhodobom procese nakoniec poslúžila táto hra na vládnutie-nevládnutie? Načo boli Európanom abstraktné pojmy „sloboda, rovnosť, bratstvo“, keď mali svoje reálne slobody, ustálené stáročným vplyvom kresťanstva, dlhodobo organicky tvorené a prispôsobované lokálnym a etnickým zvláštnostiam národov? Kto potreboval hrať divadlo, že nevládne, aj keď v skutočnosti vládne? A ako je možné, že na všetkých úrovniach prirodzenej spoločnosti ľud nevládne, ale v štáte by odrazu vládnuť mal, a moc by mala odrazu pochádzať od neho a nie od Boha?
Zároveň sme videli, na strachu a pragmatickom kajaní sa liberálnej mašinérie voči „dezolátom“, že pred našimi očami prebieha skutočný boj o moc, ktorý ako vždy môže prerásť do brutality a hnevu. Videli sme zároveň, ako pružne a okamžite chápu liberáli to, čo v rámci svojich ideologických konštrukcií zahmlievali do fráz o „pluralite“ a „slušnosti“. Oni poznajú skutočnú povahu svojej moci, skrývajú ju pred nami a v prípade vhodného okamžiku, ako napríklad počas údajnej pandémie, použijú všetky represívne páky, ktoré budú k dispozícii.
Niekto si môže povedať: no a čo, veď represívny aparát by použili aj transparentné režimy.
Samozrejme, moc všade vyrastá z rovnakých koreňov, avšak spor ktorý tú reálne prebieha nestojí tak, ako ho prezentovali liberálni demokrati: buď bude moc represívna – autoritárska, alebo nebude represívna, ale demokratická (ako to sľubovali a hrali), ale aký bude obsah, náplň a cieľ moci, ktorá je vždy represívna. Či to bude moc kresťanská, pohanská alebo dokonca otvorene satanistická.
Od toho, či to už niekto chce alebo nie, sa bude odvíjať miera autonómnosti jedinca, rodiny či obce, organické slobody a práva, ako aj konečné smerovanie jednotlivých členov spoločnosti: do Nebeského kráľovstva alebo do Pekla. V kresťanskej spoločnosti si zachováme mieru slobôd, aká je možná pri našom dedičnom narušení ľudskej podstaty. V spoločnostiach iného typu, pri súčasnej technologickej vybavenosti, ktorú umožnila, ľudom dnes už odvrhnutá kresťanská civilizácia, sa dostaneme do pekla aj tu na zemi.
