Slovenský národ stojí, po viac ako štvrťstoročí dychtivého očakávania hospodárskeho a sociálneho zázraku, pred skutočnosťou nadchádzajúcej krízy, ktorá sa už dnes javí ako najhoršia z doterajších havárií nášho rozheganého národného rebriňáku, na ceste do pozemského raja konzumu. A pritom všetci (alebo teda skôr mnohí) tak usilovne verili, pracovali a uťahovali si opasky...
Snívať svoj sen o konzume a efektívnosti, začali Slováci (ešte spolu s Čechmi) v roku 1989 a na jeho počiatkoch stojí okrídlený výrok Valtra Komárka o „marke za tri koruny“. Do troch rokov... Po ňom sa spustila propagandistická ofenzíva budovania „stredoeurópskeho Švajčiarska“, ako osvedčeného predvolebného opiátu. Toto budovanie a predovšetkým dobudovanie, nám momentálne (a zrejme definitívne) máva na rozlúčku.
Boli vtedy síce aj „skeptici“, ktorí varovali pred prílišným optimizmom a tvrdili, že vybudovanie nového Švajčiarska bude trvať nie tri, ale až päť rokov. Ale tí boli v atmosfére lacnej karnevalovej revolúcie vnímaní ako veční potiažisti a fňukači, podobne ako hundroši v socialistických budovateľských filmoch. Dnes by sme ich mohli označiť za polobláznov, aby sme ich nejako odlíšili od vtedajšieho navnadeného davu, keďže sami chcú byť od neho odlíšení. Označenie pre tých, ktorí poukazovali na odlišné dejinné, kultúrne a etnické zázemie, ktoré neumožňovalo za žiadnych okolností prenos nemeckého hospodárskeho zázraku do strednej Európy, bolo aj vtedy štandardné - extrémisti.
S neúprosnou globalistickou logikou, ktorá je typická pre moderné ideológie, ignorujúcou lokálne danosti, sa verilo, že tak ako si všetky národy (ktoré predsa aj tak zaniknú) bez výnimky môžu osvojiť komunizmus alebo socializmus, tak si môžu k svojmu prospechu osvojiť aj liberálny kapitalizmus. Nie je náhodou, že pri budovaní nového raja, sa osvedčili a angažovali práve exponenti budovania raja predošlého, bývalí komunisti a ich nohsledi. Vo svojom vnímaní sveta len prehodili kladné znamienko za záporné, jednu modlu vymenili za druhú, a s rovnakou vášnivosťou ako v 50. rokoch si vyhrnuli rukávy. A sú to predovšetkým ich potomkovia, ktorí nás dodnes zásobujú pravidelnou dávkou propagandistickej výživy. Avšak s najnovším výhľadom na definitívny krach budovania liberálnej spoločnosti, a teda aj s výhľadom na ďalšie obrátenie ideologického hubertusu.
Za globalizmom týchto ideológií, nie je pre kresťana ťažké rozpoznať paródiu na kresťanský univerzalizmus. Parodický rukopis týchto ideológií následne ukazuje na ich primárneho autora, odvekého falzifikátora Božieho diela a jeho zlomyseľného napodobňovača. Aj on ponúka zjednotenie, bratstvo (a samozrejme aj slobodu, rovnosť a predovšetkým LÁSKU)a univerzalizmus ľudskej spoločnosti, avšak lokalizáciu tohto zjednotenia ponecháva na Zemi. Kým kresťan vie (alebo aspoň kedysi vedel, a mal by aj dnes), že jeho ľudská podstata zaťažená dedičným hriechom mu nikdy neumožní vytvoriť spoločnosť bez nerovnosti, vojen, hriechu a násilia, a očakáva preto spásu v posmrtnom živote, tak moderný ideológ, odmietajúci akúkoľvek nutnosť posmrtnej spásy, očakáva „spásu“ už tu na Zemi. Pozemský raj (v tej či onej podobe) je pre neho vždy cieľom ľudskej spoločnosti.
A nemusí to byť len raj rovnosti, aby sme sa pri porovnávaní komunizmu a liberálneho kapitalizmu nepomýlili. Tá podstatná známka, ktorá spája pod klenbou všadeprítomného ekonomizmu tieto ideológie, je ich snaha po maximalizácii efektívnosti ľudskej spoločnosti. Všetky ideológie majú v tomto rovnaký cieľ: vyladiť ľudskú spoločnosť tak, aby už tu na Zemi fungovala s maximálnou efektívnosťou.
To je samozrejme v priamom protiklade k slovám Božieho Syna, ktorý nám predostrel „ekonómiu“ úplne odlišného charakteru, keď povedal, aby sme hľadali „najprv Boha a všetko ostatné sa nám pridá“ a nestarali sa príliš o to „čo prinesie zajtrajší deň“. Nebola to výzva k lenivosti, ale k správnemu usporiadaniu priorít, teda cieľov.
Preto v stredoveku kresťanský „podnikateľ“ rozumel pod najlepšou „investíciou“ financovanie výstavby katedrál, či prispenie k založeniu nového kláštora. Z pohľadu súčasných ideológií, to bola dokonalá hlúposť. Tak komunisti ako aj liberáli sa zhodnú na tom, že tieto peniaze sa radšej mohli investovať do rozvoja hygieny, zdravotníctva, sociálnych služieb, vzdelávania a iných moderných božstiev, a najlepšie do hospodárskej expanzie, ktorá generuje nové hospodárske možnosti, zefektívňuje výrobu, zvyšuje počet produktov, modernizuje stroje, skrátka kráča po ceste pokroku až k svojmu cieľu - maximálne efektívnej pozemskej ľudskej spoločnosti.
Cieľom stredovekého kresťana však bolo dostať sa do Neba. Nebol proti hygiene, vzdelaniu a sociálnym istotám, pokiaľ to slúžilo tomuto cieľu. Pokiaľ to však tomuto cieľu neslúžilo, či dokonca protirečilo, tak ich v danej podobe odmietol. Nebol dokonca ani proti efektívnosti spoločnosti, avšak pod jej efektívnosťou rozumel schopnosť podporovať človeka na ceste do Neba, čiže v duchu moderných ideológií - bol krajne neefektívny.
Pracovalo sa málo, rok bol plný sviatkov. Veci sa robili len približne, akosi to fungovalo popri modlení. Všetko ekonomické konanie bolo len reakciou na aktuálne potreby, a nie nadšeným budovaním zajtrajškov. Kresťan vedel, že sa nemá radšej na Zemi príliš zabývať, pretože je to len jeho dočasný domov. Budovanie a hospodársky rozvoj vnímal skôr ako plnenie stavovských povinností voči Bohu a ľuďom, než ako osobného koníčka a zmysel života. Smrť číhala za dverami...
No a keďže, ako sa stále zdá, (aj napriek pokroku), smrť číha za dverami naďalej aj na nás, pokrokových ľudí v 21. storočí, musíme sa pýtať ohľadom slovenského budovania: načo to vlastne všetko bolo dobré? K čomu viedlo to viac ako tridsaťročné budovanie efektívnej spoločnosti na Slovensku a v okolí? K akým cieľom sme to vzhliadali a kam sme sa dopracovali?
Určite to nebola vízia večného spasenia, pre čo najviac duší. Ak niekto verí tomu, že slovenský národ v tomto predstavuje oproti iným moderným národom výnimku, pretože prisahá vo svojej ústave na moc pochádzajúcu z vôle ľudu (okorenenú cudne zmienkou o sv. Cyrilovi a Metodovi), a nie od Boha, tak mu nepomôže k rozumu ani desať klystírov nadchádzajúcej krízy.
Pokiaľ je už niekto taký hlúpy, že považuje slovenskú spoločnosť a jej politikov za konzervatívnych, je to samozrejme jeho ťažko oddiskutovateľna záľuba. Avšak relativizmus tejto „konzervatívnosti“, sa ukáže poľahky a najlepšie pri konštatovaní sodomitu, ktorý považuje heterosexuálne manželstvo za „konzervatívne“. Čo už potom nie je „konzervatívne“? Všetko, čo sa vymyká úchylným predstavám, môže byť označené ako „konzervatívne“ (a na Slovensku aj je), a hodnota tohto slova klesá na úroveň dnes obecne akceptovanej nadávky „fašista“. Tento slovenský „konzervativizmus“ nie je v skutočnosti ničím iným, len piskľavým hlasom priškrtenej ľudskej prirodzenosti, dnes dusenej šialenými zvrátencami, ktorá však má ku kresťanskej spoločnosti, nasmerovanej k Bohu ako svojmu najvyššiemu cieľu, veľmi ďaleko. Jej zúfalé pišťanie a pozícia školáka kľačiaceho za trest v kúte, je práve výsledkom odmietania tejto kresťanskej spoločnosti.
V čo sme teda verili? V slovenské Švajčiarsko, v obchody plné tovaru, v lacné dovolenky na pláži, aristokratické dôchodky, v dvojdňový pracovný týždeň, plastické operácie, plnohodnotný a pluralitný sex do deväťdesiatky, v nové orgány, rozvoj turistiky, v biznis služieb etc., etc.
A čo nás čaká? Rozvrátené hospodárstvo, rozvrátená spoločnosť, úpadok, perspektíva totalitnej otročiny, propagandistické šialenstvo, obmedzenie spotreby, zima, možno hlad, a ešte navrch torty možno aj vojna.
Aké by mali byť teda naše ciele, pokiaľ v budúcnosti o podobné prekvapenia nestojíme?
Bez Boha to rozhodne nepôjde. A či už budeme mať svoje nepravdepodobné Švajčiarsko (pričom aj originál tejto večnej mrkvy slovenského somárika, už akosi vykazuje známky pomalého chátrania) alebo len obyčajné, ušmudlané ale stabilné Slovensko, nič to nezmení na fakte, že raz zomrieme a budeme musieť predstúpiť pred Boha a jeho súd. Hľadajme teda najprv Jeho a všetko ostatné nám bude pridané. A nie takého, akého nám ponúka zástup liberálnych kňazov, ďalšia to vymoženosť slovenského „Švajčiarska“ posledných tridsiatich rokov, ale skutočného Boha katolíckej tradície. Tento liberálny „Boh“ totiž, ako najnovší garant svetového pokroku, je len predĺženou rukou a propagandistickou poistkou modernistického ideologického verklíku. Naučí nás možno tolerancii k všetkým úchylkám a bludom, ale očakávať od neho večnú spásu, by bolo príliš optimistické.
Pokiaľ cieľom slovenského národa nebude spása duší, bude mu vzaté aj to čo má, a jeho existencia sa stane rovnako zbytočnou, ako sa stali existencie národov slávnejších, a v Božích očiach zaslúžilejších, ktoré napriek bývalej sláve zahučali do dejinného kanálu, a už ich nikto viac nevidel.
