Denis Crouan je francúzsky zakladateľ a prezident (približne od roku 1988) organizácie Pro liturgia, ktorá propaguje a bojuje za „takú omšu, akú skutočne zamýšľal Druhý vatikánsky koncil“, teda s latinčinou, gregoránskym chorálom, ad orientem atď. Denis nedávno označil ďalší boj za slušné Novus ordo za „stratu času“ a hodil do ringu uterák.
Po zvolení Benedikta XVI sa mnohí konzervatívni katolíci nezdravo upli na predstavu „reformy reformy“. Benedikt XVI., ešte ako kardinál viac krát kritizoval spôsob, akým bola vykonaná liturgická reforma. Upozorňoval na falošné východiská a nesprávny liturgický arechologizmus, ktorými sa odôvodňovali niektoré zmeny (obrátenie celebranta versus populo, zmeny v rímskom kánone, svojvoľnú redakciu modlitieb), na príliš radikálne revízie a zásahy do textov, na množstvo liturgických škandálov a prechmatov, ktoré boli konané čiastočne úmyselne, čiastočne z nedbanlivosti.
Benediktov postoj k Tridentskej omši a predstava, že by sa tieto dva obrady mohli nejako vzájomne obohatiť, prípadne syntetizovať do nejakého slušného a znesiteľného obradu, dali mnohým katolíkom, ktorí rešpektovali Novus Ordo, ale boli nešťastní z úpadku, ktorý nová omša priniesla, nádej. Táto nádej, tak ako všetky iné nádeje spojené s predstavou, že revolúciu možno nejako riadiť a dá sa udržať v nejakej rozumnej a prijateľnej miere, zomrela. Benedikt odišiel z javiska a girondistov nahradili jakobíni. Traditionis custodes rozmetalo všetky naivné predstavy o liturgickom mieri a hermeneutike kontinuity na prach. Traditionis custodes odmieta koncept dvoch liturgických rítov, riadneho a mimoriadneho a Tridentský obrad označuje za zrušený, zakázaný a podmienky, za ktorých je možné ho na diecéznej úrovni mať sú likvidačné. Niektorí biskupi Traditionis custodes nerešpektujú a tradičnú omšu neregulujú, ale tam, kde biskup tradičnú omšu nerád vidí, tam sa k nej veriaci nedostanú. Nový obrad tak stratil svojho konkurenta a stratil referenciu - teda Tradíciou formovaný obrad - ku ktorému sa dalo obrátiť, keď konzervatívny katolík chcel upozorniť svojho farára na liturgické neporiadky, ktoré zavádzal alebo toleroval.
Konzervatívni katolíci, teda tí, ktorí chcú prijať aj koncilnú reformu aj Tradíciu si budú musieť vybrať, lebo medzera medzi týmito dvoma je už taká veľká, že stáť jednou nohou na brehu Tradície a druhou v člnku revolúcie sa už nedá.
Prinášame text, ktorý je rozlúčkovou rečou organizácie Pro liturgia.
Žiadať od súčasných duchovných, aby rešpektovali liturgiu Cirkvi, je strata času: tvrdohlavo, často s hlbokým nedostatkom kultúry, obsadili miesta, z ktorých majú vyučovať a viesť. Zdá sa, že na všetkých úrovniach Cirkvi, od pápeža až po jednoduchého farára, chcú bohoslužbu systematicky sabotovať spôsobom, ktorý zostáva úplne nepochopiteľný.
Musíme sa oddeliť od duchovenstva, ktoré sa už roky a s nevysvetliteľnou vytrvalosťou snaží o liturgické slávenia, ktoré priťahujú len naivných, nemysliacich konformistov, ktorí svoju potrebu zdieľania a sentimentality stavajú nad akúkoľvek snahu o vyjadrenie právd viery a uchovanie zmyslu liturgie, a to až do takej miery, že na ne zabudneme, či dokonca ich poprieme a pripravíme o ne tých, ktorí ich potrebujú.
Musíme zanechať duchovných a tých, ktorí chodia na bohoslužby, ktorých postoje zdieľajú a povzbudzujú biskupi, ktorí sa uchyľujú k neobjektívnemu čítaniu a výkladu textov Magistéria (o čom svedčia ich spôsoby interpretácie a aplikácie Druhého vatikánskeho koncilu a Motu proprio pápeža Františka „Traditionis custodes“ ).
Tí, ktorí chcú pokračovať vo výrobe náramkov priateľstva, vypĺňaní omaľovánok a spievaní šialeností na omšiach, ktoré oscilujú medzi gýčom a trápnou popularitou, nech si v tom s úplnou slobodou pokračujú: budúcim generáciám už nič neodovzdajú. Kto sa chce pridŕžať ťažkých ornátov alebo čipkovaných alb, charakteristických znakov falošne „tradičných“ slávení, nech tak urobí, ak sa mu to páči: v dnešnej dobe je predsa treba každý spôsob slávenia liturgie považovať za prijateľný.
Nech naši biskupi, ktorí chcú byť ohlasovateľmi povrchnej pastoračnej služby, ktorá nikdy nič nepriniesla, v tom pokračujú, ak im to dáva pocit, že je to v súlade s ich poslaním: zásoba extravagantností, ktorých sú schopní a ktoré už nikoho neprekvapujú, ešte nie úplne vyčerpaná. To, že pápež Bergoglio sa viac zaujíma o Luthera a Pachamamu ako o doktrínu a morálku Cirkvi, je jeho voľba: voľba, ktorú niekto môže považovať za poľutovaniahodnú a za viac než nebezpečnú.
(Pozn. prekladateľa: nemôžem si pomôcť, ale pýtam sa, či toto vyhlásenie propagátora pokoncilovej liturgie nepovedie k volaniu po novom motu proprio, ktoré nariadi, zakázať aj túto liturgiu. Prináša predsa rozdelenie lebo kritizuje najmilosrdnejšieho pápeža, čo sa v dnešnej dobe veľmi nevypláca. )
V každom prípade toto všetko, spôsob, akým sa prezentuje Cirkev a jej liturgia, už jednoduchých veriacich nezaujíma. Tí chcú uniknúť zradnému duchovenstvu, ktoré sa zaoberá manžmentom prázdnych farností, kde to ovládli „angažovaní laici“ a odmietajú, „oživené“ liturgie, ktoré sú v lepšom prípade vlažnými polievkami zbavenými ducha obety a v horšom prípade jedom pre vnútorný pokoj a psychickú rovnováhu. Je pravda, že stále existujú prístavy pokoja, ako sú niektoré kláštory, ktoré odolali náporu modernizmu a prijali a uplatňovali Druhý vatikánsky koncil s vierou a rozumom. No kláštor, hoci môže byť občasným miestom občerstvenia, nie je farským chrámom, ktorý by laici mali bežne navštevovať a kde by mali mať istotu, že môžu žiť a živiť svoju vieru v tichu a rozjímaní. V snahe uniknúť z tejto katastrofálne cirkevnej situácie, šialenej, toxickej a poškodzujúcej vnútorný pokoj a katolícku vieru, sme sa rozhodli ukončiť „dobrodružstvo“ Pro Liturgia.
Súčasná situácia nemá východisko a je udržiavaná sčasti nestabilným duchovenstvom a sčasti laikmi, ktorí sa zmierili s tým, že sú natoľko dezorientovaní, že už sa ani nepýtajú, čo majú robiť počas svätej omše. Táto situácia si od nás žiada takéto rozhodnutie. Heslom našich biskupov je, že omše by nemali byť zverené ani „tradicionalistom“, ani veriacim, ktorí rešpektujú rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu o liturgii, ale iba tým, ktorí bohoslužbu zneužívajú, poškodzujú a mrzačia. Pokúšať sa o rozhovor s týmito pastiermi v mitrách a ich nepreniknuteľným spôsobom myslenia, je teda strata času (a niekedy dokonca aj viery).
Pozn. prekladateľa: Bolestná škola vlastnej skúsenosti nebýva najľahšou, ale je rozhodne najúčinnejšou metódou, ako sa niečo naučiť. Pán Crouan sa tu teraz na vlastnej koži presvedčil o tom, čo ostrakizovaní veteráni boja proti pokoncilnému úpadku hovoria už pol storočia. Nová omša sa nedá zachrániť tlakom na jej úctivé a tradične poňaté slúženie. Nezachráni ju ani ad orientem, ani latina, ani chorál, ani celebrant, ktorý má správnu liturgickú formáciu a usiluje sa ju slúžiť „dôstojne“. Nová omša je dom postavený na piesku, nemá základy v úctyhodnej prastarej liturgickej tradícií. Bola zostrojená v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, aby vyhovovala zámerom revolučne naladenej menšiny prelátov a ich peritov, ktorí za Pia XI a Pia XII boli trestaní cenzúrami a zákazom vyučovania, ale za Jána XXIII. sa nejakým podivuhodným spôsobom dočkali rehabilitácie a stali sa z nich hviezdy teologickej a liturgickej scény. Keby pán Crouan, ktorý usiloval o „omšu, akú koncil chcel“, bol odhliadol od svojich predstáv a pozrel sa na to, ako sa nová omša stala vehiklom liturgického marazmu, všimol by si, že kňazi, ktorí túto omšu v sedemdesiatych rokoch prijali a šírili mali poväčšine poriadnu liturgickú formáciu a vedeli a i slúžili dôstojne. Ale po nejakých rokoch, či desaťročiach bolo toto všetko preč. Zobrala im to nová omša. Dom na piesku sa začal zosúvať, začal sa prepadať a zobral všetkých, čo boli v ňom, so sebou. Bolo to preto, že nová omša bola od počiatku zostrojená tak, aby túto liturgickú dekadenciu priniesla a vyvolala. Nemožno ju „opraviť“, nemožno ju zreformovať.
Hermeneutika kontinuity, ktorá žiada, aby sa liturgické dekréty koncilu a pokoncilnej reformy interpretovali vo svete Tradície, sama seba diskredituje. Nechcene označuje koncil a jeho reformu za modernistickú revolúciu. Veď ak by modernistickou revolúciou nebol, načo by bolo treba interpretovať koncil vo svetle Tradície?
Zjavený zákon často potrebuje interpretáciu, prirodzený zákon niekedy tiež potrebuje vysvetliť a objasniť a táto interpretácia je úlohou Magistéria, ktorého vrcholným výkonom, popri ex cathedra definovaných dogmách, je ekumenický koncil. Pokiaľ ale interpretácia (koncil) potrebuje ďalšiu interpretáciu, naviac takú, ktorá ide proti prvoplánovému zmyslu tej prvej interpretácie (vo svetle Tradície), aký má zmysel?
Pán Crouan sa dožil nepríjemného precitnutia, ktoré z trpkých slov a neskrývaného sklamania jeho listu možno dobre pozorovať. Tohoto sklamania sa dožijú všetci, ktorí by chceli revolučný kvas udržať pod pokrývkou. Dnes má pán Crouan dve možnosti, ako toto nepríjemné precitnutie zahojiť. Alebo vstúpi do revolučných gárd Novus ordo obdivovateľov a prijme revolučnú liturgiu v celej šírke a hĺbke jej skazenosti. Alebo pozbiera odvahu a zvyšky zdravého rozumu a prijme perlu, poklad liturgickej Tradície, ktorý od roku 1988 hľadal skrze organizáciu Pro liturgia. Ako povedal Pán v jednom podobenstve - královstvo nebeské sa podobá kupcovi, ktorý objaví vzácnu perlu. Ide, predá všetko čo má aby ju mohol kúpiť. Myslím, že pán Crouan nakoniec zvolí túto možnosť.
