Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.
Žiadny otec ale asi nikdy nepovedal svojim deťom: „Deti, ak vás niekedy začnem týrať alebo vás budem učiť robiť zlo, musíte urobiť to a to.“ Dôvodom je určite to, že východiskovým predpokladom je, že deti nikdy nebudú potrebovať vedieť, čo treba za takýchto okolností robiť a že explicitné pokyny týmto smerom by v nich vyvolali falošný a znepokojujúci pocit. Deti by mohli začať uvažovať, ako veľmi je týranie a vedenie ku zlu pravdepodobné a preto začnú pochybovať o múdrosti a dobrej vôli svojho otca.
Preto je otázka čo robiť v takejto situácii, zodpovedaná len implicitne a vágne. Vyžaduje si to povaha otcovskej autority . Pretože predpoklad, že otcovia nezneužijú svoju autoritu, je veľmi silný a pretože deti musia vnútorne veriť, že toto zneužitie je veľmi nepravdepodobné, vo väčšine rodín sa táto záležitosť takmer nikdy nerieši. Má to, samozrejme, aj nevýhodu a to, že v tých zriedkavých prípadoch, keď otec skutočne zneužije svoju autoritu, deti nevedia, ako sa so situáciou vyrovnať. Čo urobíte, keď vás muž, ktorého prirodzenosť ustanovila za vášho hlavného učiteľa a opatrovníka, začne zvádzať na zlé alebo vám ubližovať?
Presne toto platí aj o pápežstve. Cirkev nemá žiadnu oficiálnu a explicitne stanovenú politiku, ako sa správať k pápežovi, ktorý učí bludy, alebo iným spôsobom zneužíva svoj úrad. Nie je to preto, že by takáto chyba a zneužitie nebolo možné. Naopak, nielenže Cirkev vždy pripúšťala možnosť, že pápež môže učiť omyl, keď nehovorí ex cathedra a že môže robiť politické a disciplinárne rozhodnutia, ktoré vážne poškodzujú veriacich, ale obe tieto veci sa v skutočnosti už viac krát stali – napríklad doktrinálne chyby pápeža Honoria I. a pápeža Jána XXII., nejednoznačná doktrinálna formulácia dočasne potvrdená pápežom Liberiom, synoda s exhumovanou mŕtvolou pápeža Formosa (za Štefana VI). a jej dôsledky a omyly pápeža Urbana VI. ktoré prispeli k Veľkej západnej schizme. (O týchto prípadoch som diskutoval tu, tu a tu.)
V katolíckej teológii existuje natoľko silný predpoklad, že pápež nerobí vážne doktrinálne a disciplinárne chyby, že podobne ako v prípade otca a detí, by bolo potenciálne chybné a destabilizujúce explicitne formulovať postup, čo robiť v takejto situácii. Preto v Katechizme nenájdete časť o tom, čo robiť so zlým pápežom. Samotná existencia a publikovanie takejto politiky by mohlo vyvolať falošný dojem, že zlí pápeži sa musia objavovať s určitou pravidelnosťou.
Nevýhodou je, že v tých zriedkavých prípadoch, keď príde zlý pápež, je Cirkev zmätená. Mnohí katolíci bez teologických znalostí budú mylne predpokladať, že katolík musí absolútne vždy podporovať akúkoľvek politiku, ktorú pápež robí a súhlasiť s akýmkoľvek doktrinálnym vyhlásením, ktoré pápež vydá – aj keď sa takéto vyhlásenie zdá byť zjavne v rozpore s tradičným učením (ako napr. Honorius I. a Ján XXII.). To - v závislosti od schopnosti takýchto zle informovaných katolíkov vysporiadať sa s kognitívnou disonanciou - vedie len k dvom riešeniam.
Tí, ktorí sú náchylnejší emocionálne reagovať a menej schopní jasného a logického uvažovania – a teda ktorým nevadí prijímanie protirečení – budú mať tendenciu súhlasiť s doktrinálnymi alebo politickými chybami takéhoto pápeža. Ich vlastné chápanie a praktizovanie viery sa v dôsledku toho zhorší. Nutne potom budú v Cirkvi budovať nejednotu, pretože budú obviňovať tých katolíkov, ktorí tieto omyly neprijmajú z nelojálnosti a rozkolu. Naproti tomu u tých, ktorí neznesú takúto kognitívnu disonanciu, môže dôjsť k otraseniu viery. Nesprávne sa budú domnievať, že sú povinní súhlasiť s bludom, ale zistia, že vzhľadom na zjavný rozpor s tradičným učením tak nemôžu urobiť. Zbytočne sa budú obávať, že konflikt medzi súčasným a minulým učením diskvalifikuje nárok Cirkvi na neomylnosť.
Je teda dôležité, aby si katolíci uvedomili, že tradičné učenie Cirkvi vždy umožňovalo kritizovať pápeža, ktorý učí omyl. A to je potvrdené aj v Novom zákone, v slávnom verejnom pokarhaní ktorým svätý Pavol napomenul svätého Petra za správanie, ktorým „sa zdalo že núti pohanských konvertitov, aby sa stali Židmi a prijali obriezku a židovský zákon“ (tak napr. Katolícka encyklopédia charakterizuje Petrov škandalózny čin).
Potvrdilo to aj odsúdenie pápeža Honoria I. jeho nástupcami pápežom sv. Agathom a pápežom svätým Levom II. Je to zrejmé z výroku pápeža Inocenta III.: „Cirkev ma môže súdiť iba pre hriech spáchaný proti viere“ (citované v J. Michael Miller, The Shepherd and the Rock: Origins, Development, and Mission of the Papacy, str. 292). Potvrdil to aj prípad teológov zo 14. storočia, ktorí kritizovali doktrinálny omyl pápeža Jána XXII., a ktorých kritika prinútila pápeža blud odvolať. Je to zrejmé z mimoriadne negatívnych úsudkov, ktoré veriaci katolícki historici (ako mnohí autori Katolíckej encyklopédie) vyniesli o najhorších pápežoch. A hoci túto tému nenájdete v katechizme, Cirkev sa za Jána Pavla II. reálne zaoberala možnosťou legitímneho a explicitného nesúhlasu s pápežom.
