S novou apoštolskou konštitúciou „Praedicate Evangelium“ má František v pláne zmeniť Rímsku kúriu, znížiť dôležitosť úlohy štátneho sekretára a význam Kongregácie pre náuku viery (ktorá bude premenovaná na Dikastérium) a sám seba poveriť riadením nového dikastéria pre evanjelizáciu, ktoré bude dôležitejšie ako všetky ostatné. Považovať však evanjelizáciu za dôležitejšiu a prednejšiu pred náukou, ktorá s ňou nemusí byť nejakým zásadným spôsobom nutne spojená, predstavuje vážny problém.
Minulú sobotu, 19. marca, na sviatok sv. Jozefa, bola vyhlásená apoštolská konštitúcia „Praedicate Evangelium“. Táto konštitúcia, ktorou chce František uskutočniť zmeny v organizácii Rímskej kúrie, nahradí súčasnú štruktúru ustanovenú v roku 1988 Jánom Pavlom II. Samotná reforma, ktorá vstupuje do platnosti od 5. júna, je dosť dôležitá na to, aby jej predchádzala seriózna analýza, a to tak z hľadiska metódy akou sa má realizovať, tak aj z hľadiska obsahu, prostredníctvom ktorého chce komunikovať vatikánsky koncept Cirkvi.
Rôzni komentátori hovorili o spoločnej a kolaboratívnej účasti na reforme. Andrea Tornielli, z Vatican News, napísal o „ovocí dlhej, kolegiálnej spolupráce“. Je však neľahké veriť, že veci sa vyvíjali tak, ako Tornielli píše. František nezvolal kolégium kardinálov, aby s nimi diskutoval o reforme, hoci kardinálov je treba považovať za hlavných spolupracovníkov pápeža pri riešení dôležitých otázok života Cirkvi. Reformu s nimi nediskutoval ani pri príležitosti rôznych konzistórií zvolaných pre kreovanie nových kardinálov. Reformu vypracoval v kruhu vybraných kardinálov, ktorých bolo najprv 9 a nakoniec len 7 (a jeden z nich musel byť nahradený, pretože sa stal predmetom kolujúcich klebiet). Títo kardináli zastávajú jednotnú teologickú a pastoračnú líniu myslenia. Dvaja z členov tejto rady – Maradiaga a Marx – vzbudzujú pochybnosti mnohých dôvodov. Aj keď sa na to pozrieme z iných hľadísk, je ťažké – ak nie nemožné – hovoriť o nejakej „kolegiálnej spolupráci“.
Počas svojho pontifikátu František niekoľko krát Rímskou kúriou poriadne zatriasol a v mnohých prípadoch úplne obišiel jej autoritu. Náhle prepustil alebo nechal náhle prepustiť jednotlivcov, protirečil kardinálom, ktorých jedinou chybou bolo, že opakovali to, čo im prikázal povedať, vymenil funkcionárov celých dikastérií bez toho, aby informoval zodpovedných prefektov. Pomerne často sa vyhýbal konzultácii s Dikastériom pre legislatívne texty a niektoré svoje dokumenty pred zverejnením nepredložil na preštudovanie Kongregácií pre náuku viery, ako to bývalo zvykom. Nominoval mnohých biskupov bez toho, aby bral do úvahy informácie z kongregácie pre biskupov. Je všeobecne známe, že v posledných rokoch je atmosféra v Rímskej kúrii mimoriadne napätá, čo si vyžaduje veľkú osobnú opatrnosť a obozretnosť. Pri snahe pochopiť ducha tejto reformy je vhodné vziať tieto faktory do úvahy.
Je užitočné zvážiť niektoré konkrétne aspekty. Niektoré reformy zavedené v rámci „Praedicate Evangelium“ sa už zrealizovali v minulosti, ako ukazuje príklad zjednotenia rôznych pápežských rád. Takéto zmeny boli motivované túžbou po ekonomickej a profesionálnej efektívnosti, čo sú ciele, ktoré sa zdajú byť základom tejto novej ústavy.
Je však pravda, že to prinesie nejaký prínos z hľadiska ekonomickej a byrokratickej efektívnosti? Nové dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj má len jedného prefekta (kard. Turksona, ktorý z doposiaľ nejasných dôvodov odstúpil z funkcie) namiesto troch, ale všetci zamestnanci troch bývalých pápežských rád Justitia et Pax, rady pre Pastoračné a zdravotnícke služiby a rady pre migrantov zostali, ba čo viac, so všetkými rôznymi neefektívnosťami, ktorými je každé zjednotenie nevyhnutne zaťažené. Nová konštitúcia teraz nariadila ďalšie zjednotenie, tentoraz Pápežskej rady pre kultúru a rady pre laikov, ktoré môže odstrániť jedného predsedu, ale nič iné.
Reformou, ktorá je najprekvapujúcejšia a najodvážnejšia, je vytvorenie nového dikastéria pre evanjelizáciu, v ktorom budú zjednotené historická Kongregácia pre evanjelizáciu národov (Propaganda Fide), založená v roku 1622 Gregorom XV., a Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie, vytvorená v roku 2010 Benediktom XVI. Prefektom tohto nového dikastéria (kongregácie sa budú odteraz volať dikastériami) bude sám František: „Dikastériu pre evanjelizáciu bude priamo predsedať Rímsky veľkňaz. Táto časť reformy je najvýznamnejšia inovácia, nad ktorou stojí za to sa zamyslieť.
Nové dikastérium pre evanjelizáciu má významné postavenie a v skutočnosti ho konštitúcia uvádza ako najdôležitejšie a prvé. Štátny sekretár – ktorého funkcia zostáva nedotknutá, pokiaľ ide o vnútornú organizáciu, je teraz volaný ako „pápežský sekretár“, a preto sa zdá, že jeho význam sa trochu zmenšil, ak vezmeme do úvahy, že na čele nového dikastéria je sám pápež. Vzhľadom na spôsob, akým František v priebehu posledných rokov jednal s Rímskou kúriou by to nemalo nikoho prekvapiť.
Toto však nie je ústredným bodom argumentu: Dikastérium pre evanjelizáciu je postavené nad Kongregáciu – teraz Dikastérium – pre náuku viery. To znamená, ako potvrdzuje Domenico Agasso vo Vatican Insider, že ohlasovanie evanjelia predchádza a je dôležitejšie ako doktrína. V minulosti František často kritizoval niečo, čo sám volá doktrinálnou rigiditou a odporúčal šíriť kresťanské posolstvo bez zvláštneho záujmu o cirkevnú doktrínu. Ale považovať evanjelizáciu za nadradenú náuke, za predchádzajúcu náuku a nie s ňou bytostne spätú zásadným spôsobom, predstavuje vážny problém.
Ohlasovanie evanjelia musí mať vždy plne doktrinálny charakter, pretože učenie Cirkvi je to, čo učil Kristus, Otcovo večné slovo - Logos. Aj keď je pravda, že Cirkev formálne definovala svoju náuku na svojich raných ekumenických konciloch, teda až po začatí ohlasovaní evanjelia, pôvodné apoštolské ohlasovanie viery už obsahovalo všetku náuku, ktorá bola formálne definovaná až neskôr v budúcnosti.
Táto otázka je veľnu chúlostivá a zaslúži si dôkladné zváženie. Je treba objasniť, či dnes prevládajúca teologická teória pastoračného primátu nad doktrínou, bude alebo nebude aplikovaná aj na štruktúru kúrie. Bola by to katastrofa.
