Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní Ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: „Čo to má znamenať?“ Ale iní s úsmeškom hovorili: „Sú plní mladého vína.“ Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová. Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno. Ale toto je to, čo povedal prorok Joel: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať. Budem robiť divy hore na nebi a znamenia dolu na zemi, krv, oheň a oblaky dymu, slnko sa premení na tmu a mesiac na krv, skôr, ako príde Pánov deň, veľký a slávny. A vtedy: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ (Sk. 2:1-22)
Každý blud sa zakladá na pravde, ktorá bola zneužitá.
(Bossuet)
Je zrejmé, že turíčna (protestanti hovoria letničná) skúsenosť apoštolov im dala nadprirodzenú statočnosť – fortitudo - čeliť nebezpečenstvám a hrozbám, vnútorný pokoj uprostred zmätkov a radosť uprostred bolesti a prenasledovania. Robili zázraky, liečili chorých; prorokovali; učili s mocou; hovorili jazykmi. (porov. Sk. 3: 1–10; 4:30; 5: 12–16). Tieto schopnosti prvých kresťanov, nazývané aj charizmy - dary, existovali v apoštolskej cirkvi v hojnom počte Zhruba päťdesiatich rokov po smrti posledného z apoštolov – Jána – sa však „všeobecne“ vytratili.
Pred viac ako 150 rokmi francúzsky spisovateľ Leon Bloy predpovedal, že nastane obdobie Ducha Svätého: podľa neho v Starom zákone bola éra Boha Otca; Nový zákon patril Synovi; Zjavením Panny Márie v La Salette vraj začala éra Ducha Svätého. O podobnom rozdelení dejín sníval už v stredoveku Joachim z Fiore okolo r. 1130. Založil kláštor Sv. Jána vo Fiore, ktorého bol opátom. Jeho bizarnú trinitárnu teológiu IV. Lateránsky koncil odsúdil.
Toto obdobie sa má vyznačovať silným duchovným prebudením, ktoré sa má prejavovať spoločnými modlitbami a prejavmi vyliatia Ducha Svätého a jeho chariziem. Prívlastky letničné a charizmatické spolu splývajú. Ten prvý sľubuje plnosť Ducha Svätého, ako sa udialo na prvých Turícach; ten druhý sa naopak vzťahuje k charizmám, mimoriadnym darom, ktoré sprevádzajú účinkovanie Ducha Svätého. Celok predstavuje hnutie, ktoré nie je možné zaradiť do Cirkvi, pretože sa zakladá na osobnom zážitku, na „inšpirácií Duchom Svätým“ - teda javoch, ktoré nie je možné kontrolovať a riadiť - nie je možné zaradiť jeho obsah do rámca tradičnej náuky a zostáva len zbierkou prehlásení, ktoré nie sú v zhode s Novým zákonom a opierajú sa o provizórne experimentálne a vágne formulácie. To pripúšťajú aj jeho hlavní predstavitelia, ako čítame v dokumente „Teologická a pastoračná smernica o katolíckej Charizmatické obnove“, ktorý má pre nich veľký význam. Vyšiel v Mechelene v Belgicku 21. - 26. mája 1974.
Dnes jestvujú katolícki letničiari, ktorí pevne trvajú na tom, že v katolíckej cirkvi naozaj došlo k novému vyliatiu Ducha Svätého so všetkými jeho charizmatickými darmi.
Letničné, alebo pentecostálne kresťanstvo, možno vystopovať spätne až do prvej polovice 19. storočia Ako druh protestantského kresťanstva ho prvý krát pozorujeme u Edwarda Irvinga (1792 - 1834), farára presbyteriánskej cirkvi v Londýne. Učil, že ak by sa ľudia len poriadne modlili, mohli by byť naplnení darmi Ducha. Krátko nato niektorí jeho farníci začali rozprávať zvláštnymi jazykmi a prorokovať. Jeho učeníkov čoskoro nasledovali kvakeri, shakeri a mormóni a ďalší sektári, ktorí tiež hlásali, že vonkajšie znamenia sú podstatnou a neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery a skúsenosti. John Wesley, zakladateľ metodizmu sa nikdy príliš nezaoberal doktrinálnou pravovernosťou. Skúsenosť s obrátením a vedomie Ducha boli u neho vždy dôležitejšie. Istá skupina Wesleyho nasledovníkov, ktorá zdôrazňovala „krst Duchom Svätým“ sa neskôr zjednotila s Irvingovými žiakmi a vtedy sa zrodil moderný pentecostalizmus. Zdá sa, že ich dôraz na „krst Duchom“ pochádza z Wesleyho učenia o úplnom posvätení. Wesley zastával presvedčenie, že veriaci má možnosť dosiahnuť okamžité a úplné posvätenie kedykoľvek v tomto živote.
Podľa prvých letničiarov by kresťania, ktorí už mali skúsenosť obrátenia, ktorá je nevyhnutná pre spásu, mali hľadať „druhé požehnanie“. To je ďalšia, hlbšia skúsenosť, ktorá dovŕši „celé posvätenie“ veriaceho a umožňuje mu viesť život v morálnej dokonalosti, ktorý nebude rušený nijakým vnútorným „koreňom hriechu“ Táto konkrétna skúsenosť - „krst v Duchu Svätom“ mala byť pre príjemcu intenzívnym emocionálnym zážitkom. Najdôležitejšia udalosť v dejinách pentecostalizmu sa stala na Silvestra roku 1900. Kazateľ Charles Fox Parham dal svojim študentom úlohu skúmať tému krstu v Duchu Svätom. Výsledkom bola odpoveď, že dar jazykov je jednoznačný a nutný dôsledok krstu Duchom. Požiadali ho, aby vložil ruky na jedného z nich, takže tá osoba bola „naplnená Duchom Svätým“ a začala hovoriť niekoľkými jazykmi a okrem toho hovorila zvláštnym jazykom, ktorému nerozumeli ani skúsení jazykovedci. Netrvalo dlho a väčšina jeho študentov bola podobne obdarovaná a vyšli zvestovať nové evanjelium všetkým, ktorí ich budú počúvať.
V roku 1914 sa rôzne letničné skupiny zlúčili do tzv. Božieho zhromaždenia a neodvolateľne trvali na „krste Duchom skrze vkladanie rúk“. Hnutie rástlo, ale súčasne rástol chaos. Z vylúčených vznikali charizmatické skupiny episkopálnej, luteránskej a presbyteriánskej orientácie.
Letničiari veria, že pôvodná letničná skúsenosť, ktorá sa spomína v Skutkoch apoštolov, bola normálnou skúsenosťou všetkých veriacich v prvotnej apoštolskej cirkvi a že všetci veriaci, dokonca aj teraz, majú nárok na podobnú skúsenosť „krstu v Duchu Svätom a mali by sa o ňu usilovať. Ďalej veria, že tak ako na Letnice, sa toto vyliatie Ducha Svätého prejavuje vonkajším znakom glossolálie, teda hovorením cudzími jazykmi. Väčšina tradičných letničiarov neuznáva žiadny „krst v Duchu“ za pravý, pokiaľ nebol skutočne sprevádzaný glossoláliou. Toto si našlo cestu aj do náboženského myslenia katolíckych pentecostalistov. Pentecostalizmus rástol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia na celom svete bezprecedentným tempom, dnes sa to trochu spomalilo, ale niektoré štatistiky uvádzajú viac ako 300 miliónov veriacich, čísla sú však nepresné. Tu je potrebné rozlišovať medzi jednotlivými prúdmi:
- Letničiari, pentecostálni kresťania - hnutie rozdelené na množstvo protestantských náboženských telies. Asi tretina je Wesleyánskeho typu a je napojená na hnutie Holiness. Asi polovica odmietla Wesleyov koncept posvätenia a tvrdí, že človek je posvätený v momente obrátenia. Regrútujú sa z baptistov a presbyteriánov. Najdôležitejšia skupina medzni nimi je „Božie zhromaždenie“ so 70 miliónmi prívržencov. Zvyšok tvoria letničiari rozličného typu, unitári, trinitári a iní.
- Neo-letničiari vo veľkých protestantských cirkvách. Začali sa formovať v 60. rokoch 20 storočia, keď mnohí po skúsenosti s krstom v Duchu odmietli opustiť svoje pôvodné náboženské telesá, ale zotrvali v nich a šírili letničiarske idey (odhaduje sa, že niekoľko tisíc pastierov episkopálnych, luteránskych a iných etablovaných cirkví podporuje medzi svojimi veriacimi letničnú spiritualitu);
- takzvaní katolícki letničiari, častejšie známi ako hnutie charizmatickej obnovy, ktorí sa môžu pochváliť viac než 160 miliónom členov.
Katolícke letničné hnutie vzniklo, keď sa štyria katolícki laickí členovia Duquesne University zúčastnili na letničnom modlitebnom stretnutí, ktoré viedli episkopálni a presbyteriáni, na predmestí Pittsburghu, vo februári 1967. Štyria katolícki účastníci požiadali, aby boli na nich vložili ruky. Potom bola na univerzite Notre Dame, v Indiane, ustanovená modlitebná skupina. V januári 1971 sa na konferencii o charizmatickej obnove zúčastnilo 4 000 registrovaných účastníkov, z ktorých štvrtinu tvorili kňazi a rehoľné sestry. Biskup Arthur J. O'Neil z Rockfordu v štáte Illinois vytvoril extrateritoriálnu farnosť pre členov „komunity Ducha Svätého“, ktorí uzavreli „Dohodu o zmluve“, ktorá obsahuje tieto záväzky:
„Zaväzujeme sa na základe Božieho pozvania, spolu žiť svoje životy, v Kristu, našom Pánovi a Spasiteľovi, v moci Ducha Svätého.
Súhlasíme s tým, že sa staneme základným kresťanským spoločenstvom, aby sme v tomto spoločenstve (koinonii) našli podstatné jadro života v Duchu, v bohoslužbách a sviatostiach (Eucharistia), duchovnom a morálnom vedení (kerygma a didaché), službe a apoštolskej aktivite (diakonia).
Očakávame, že Pán ustanoví vnútornú štruktúru, alebo usporiadanie tohto spoločenstva, so všetkými služobnými charizmami Ducha Svätého, najmä so základnými charizmami apoštolov, kňazov, prorokov, učiteľov a evanjelistov.
Súhlasíme s tým, že budeme poslúchať vedenie Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje v týchto úradoch a cez tieto služby, v úplnej zhode a pod duchovným vedením biskupského zboru v Rockforde. Za týmto účelom sa ako členovia zmluvy zaväzujeme modliť sa a úprimne hľadať krst v Duchu Svätom.
V tejto zmluve uznávame jedinečný vzťah jeden k druhému, jednotlivec ku komunite a komunita zmluvy ku všetkým veriacim diecézy Rockford.
Toto všetko robíme preto, aby sme prevzali zodpovednosť za tých, ktorých nám Pán dal: byť novou rodinou, členmi toho istého tela, bratmi a sestrami pracujúcimi na rovnakom poslaní, ktoré nám zveruje ako svojmu Vyvolenému ľudu.
Vieme, že musíme podporovať život komunity pomocou našich duchovných, materiálnych a finančných zdrojov.
Súhlasíme s tým, že naplánované komunitné zhromaždenia, liturgické, modlitebné a spoločenské, patria medzi naše záväzky a budeme chýbať iba zo závažných dôvodov.
Od počiatku sprevádzajú hnutie tri znaky: protestantský pôvod, požiadavka hmatateľného zážitku Božej prítomnosti, skrze jeho dary a teologická prázdnota.
Dňa 14. novembra 1969 vydala Komisia pre vierouku Národnej konferencie katolíckych biskupov USA vyhlásenie, ktoré formuluje politiku voči katolíckym letničiarom, ktorá sa praktizovala niekoľko desaťročí. Bolo to opatrné, ale všeobecne pozitívne vyhlásenie, ktoré síce poukázalo na niektoré nedobré javy súvisiace s pentecostalizmom, ale potom zaujalo vyčkávaciu pozíciu – nechajme ich žiť a uvidíme čo bude.“
Hybnou silou katolíckej charizmatickej obnovy bol dlhé roky belgický progresívny kardinál Leo Joseph Suenens. Francúzska revue Monde e Vie ho označila za novodobého Luthera, ocenila jeho patronát na bruselským kongresom B'naid B'rith, kde dostal Templetonovu cenu, ktorá sa udeľuje teológom a mysliteľom, ktorí sa môžu pochváliť s čo možnou najväčšou škodou spáchanou na katolíckej cirkvi. Suenens bol profesorom na katolíckej univerzite v Louvain, ale vzhľadom k herézam, ktoré vyučoval, mu bola odňatá licencia. Neskôr sa stal duchovným vodcom kniežat na belgickom kráľovskom dvore a keď sa Balduin I. stal kráľom, vybavil mu na audiencii u Jána XXIII. kardinálsky klobúk. Suenens sa stal hlavným predstaviteľom liberalizmu a modernizmu a ich vedúcim propagátorom a zástancom na II. vatikánskom koncile. Je hlavným inšpirátorom povolenia „prijímania na ruku“. Postavil napríklad kostol, kde sa vôbec nepočíta s možnosťou kľačať. Na II. vatikánskom koncile vystúpil s prejavom Charizmatická dimenzia cirkvi. 19. januára 1973 v National Catholic Reporter vyhlásil: „Všetko to, čo kresťanovi otvára nový priestor, experimentálny priestor, je impulz k jednote.“
Podľa neho je charizmatická obnova „ nová príchuť evanjelia v jeho skutočnosti a jednoduchosti. Je dôležité, aby sme tejto spontánnosti nechali dvere otvorené. .... Moja teologická nádej spočíva v skúsenosti“. Lenže predmetom božskej cnosti nádeje je Boh, ktorý odpúšťa, nie Boh, ktorého zažívame! Je to Boh, v ktorého veríme. Predmetom božskej cnosti nádeje je zásadná vernosť Bohu, ktorý odpúšťa. Ale ani toto odpustenie nie je citový zážitok.
Súdiť jednotlivcov by mali len tí, ktorí nesú bremeno a povinnosť vládnuť svojim bratom, preto to tu nebudeme robiť. Avšak tieto nové „charizmatické“ prúdy v Cirkvi - nech už sú akékoľvek - ovplyvňujú tak, či onak všetkých katolíkov, pretože ak sú letničné prejavy mimo viditeľného spoločenstva Petrovho nástupcu autentické, spochybňujú samotnú dôveryhodnosť katolíckej cirkvi, ako jedinej pravej cirkvi Ježiša Krista. A ak je „charizmatická obnova“ katolíckych letničiarov v jadre falošným a duchovne nebezpečným vývojom v pokoncilovej Cirkvi, potom môže byť Cirkvi a jednotlivcom spôsobená značná škoda.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že by sme mali nechať letničné hnutie pokračovať a skúmať čo prinesie. To však nie je v zhode s najlepšou tradíciou kresťanskej obozretnosti. Pentecostalizmus je v podstatnom aspekte rovnaký, ako gnosticizmus, montanizmus a iluminizmus - tu nevynášame morálny súd nad ľuďmi, ale obozretný súd nad ideológiou.
Táto ideológia predstavuje spiritualitu nezlučiteľnú s katolíckou náukou a tradičnou katolíckou duchovnosťou. Základná odchýlka od historického kresťanstva, ktorá je vlastná rôznym heretickým hnutiam minulosti - gnostikom a montanistom ranej cirkvi, osvietencom za reformácie a teraz „letničiarom“; je, že prítomnosť Boha, predtým záležitosť viery, je dnes záležitosťou každodenného zážitku. Teraz je zostup Ducha na človeka hmatateľný:
- V osobne pociťovanej skúsenosti s prítomnosťou Ducha, ktorá vzniká v tom, ktorý Ho prijíma. Vlastnosti príchodu Ducha sú opisované rôzne, obsahujú však jednu alebo viac z nasledujúcich vnútorných skúseností: hlboko precítený pokoj duše, radosť srdca, zmiznutie starostí a úzkosti, silné presvedčenie o viere, oddanosť modlitbe, stíšenie emócií, pocit duchovného blaha, horlivá zbožnosť a všeobecne pocit intimity s božstvom, ktorý, ako sa hovorí, nebol nikdy predtým zažívaný.
- Spolu s vnútornými javmi, ktoré samé súvisia s nadprirodzenom, prichádzajú aj vonkajšie prejavy, ktoré môžu dosvedčiť ostatní. Takými je hovorenie zvláštnymi jazykmi, dar proroctva, moc uzdravovať a zdá sa, že aj celá škála chariziem vymenovaných v Skutkoch apoštolov a v listoch svätého Pavla.
- Spojenie oboch súborov fenoménov, vnútornej skúsenosti a vonkajších prejavov, je vnuknutie, ktoré dáva Duch, aby skrze prostredníka dal svoje dary ostatným. Kanálom tejto komunikácie je človek naplnený Duchom; stáva sa poslom Ducha pre ostatných a jeho horlivosť konať v tejto misijnej úlohe je súčasťou zmeny, ktorú v ňom uskutočňuje božské navštívenie.
„Krst Duchom“ dáva človeku skúsenosť s hlbším a dôvernejším vzťahom k Duchu Svätému, ktorý sa bežne prijíma vložením rúk a to mimo pravidelného modlitebného stretnutia. Jednotlivec však môže požiadať modlitebnú skupinu o vloženie rúk, ako prípravu na „krst Duchom“. „Krst Duchom“ dáva človeku nový zmysel pre blízkosť Boha; nový pôžitok z modlitby a čítania Písma; novú schopnosť napĺňať požiadavky kresťanského života. V mnohých prípadoch sa táto nová moc prejaví aj akýmsi charizmatickým darom, najčastejšie schopnosťou modliť sa v jazykoch.
Letničné stretnutia zvyčajne majú takýto program. Účastníci sa spočiatku modlia svojim spôsobom v tichosti. Potom člen zhromaždenia prednesie modlitbu vďaky a chvály. Iný prečíta biblický text a potom spontánne improvizuje modlitbu na základe prečítaného úryvku. Zaznie hymnus alebo pieseň a každý sa môže zapojiť do spevu. Môže nasledovať niekoľko svedectiev, to znamená, že členovia porozprávajú, aké pozoruhodné veci sa im stali, vďaka čomu si uvedomili Božie odpustenie, milosrdenstvo a prítomnosť. Niekto potom môže náhle začať ticho spievať v jazyku, ktorý sa nedá rozpoznať. Jeho susedia sa môžu začať modliť za „tlmočenie“, alebo iný člen “interpretuje“ tento jazyk. Niekto môže „prorokovať“. Hudobných nástroje sú zväčša gitary a bubny, hudba býva pop rocková. Na konci stretnutia môže byť „bozk pokoja“, vrúcne a láskavé objatia i skutočné bozky.
Sám som sa raz zo zvedavosti zúčastnil na stretnutí istej známej bratislavskej katolíckej charizmatickej skupiny. Je to snáď už dvanásť rokov. Nad stretnutím mal „duchovný dohľad“ katolícky kňaz, dnes biskup a moderoval ho istý kresťanský aktivista a neskôr politik. Prebiehalo to veľmi podobne. Hneď v úvode nám bolo vysvetlené, že ak sa nás zmocní triaška, pocítime nával tepla, alebo niečo veľmi nezvyčajné a budeme mať potrebu rozprávať niečo, čomu nebudeme rozumieť, prípadne tak bude rozprávať niekto v našej blízkosti, tak to bude Duch Svätý, ktorý do nás vstupuje. Hymnus bol nahradený „chválami“, čo bola zbierka rockových piesní s náboženským textom. Pozoroval som ako sa niektorí mladíci a devy dvíhali zo sedadiel, dvíhali ruky k nebu, bokmi pohupovali v rockovom rytme, hlavy zaklonené, oči zatvorené a snáď niektorí aj hovorili jazykmi, ale hudba bola príliš hlasno, tak som nič nepočul. Svedectvo potom vydal nejaký zahraničný hosť, či bol katolík, si už nespomínam Porozprával nám, ako kedysi veľa pil a bil svoju ženu a robil všeličo zlé, ale ako sa potom obrátil. Mal talent, jeho reč bola plná emócií a gradovala, moderátor a prekladateľ v jednej osobe sa tiež snažil. Chýbalo len „Amen a Alelluja!“ za každou vetou. Po svedectve sa, myslím, ešte niečo modlilo a tým to skončilo. Nebol som svedkom žiadnych zázrakov, ani ničoho mimoriadneho, ale zasa nebýva každý deň nedeľa. Čo mi však utkvelo v pamäti je silný pocit, že toto divadlo nemôže byť nijako katolícke. Že všetko, čo som kedy počul, videl a čítal o katolíckej zbožnosti a duchovnosti sa s týmto v ničom nezhoduje, že toto je dobré možno do nejakého amerického filmu.
Čo si myslieť o tomto všetkom? O krste Duchom, hovorení jazykmi skrze Ducha, uzdravovaní Duchom, vnuknutiami Ducha a inými neobvyklými javmi, ktoré sa prejavujú prostredníctvom vkladania rúk ľuďmi naplnenými Duchom na katolíckych letničných stretnutiach?
Krst v Duchu nie je pre charizmatikov sviatosť, ale iniciácia, a to v rozpore s náukou Cirkvi. Pri jednom stretnutí charizmatikov v Zürichu bola stanovená táto definícia: „Krstom v Duchu sa rozumie zážitok, ktorým sa Duch Svätý zmocní osoby, umocní a pretvorí jej život a vytvorí v nej odlišné vnímanie reality kresťanských mystérií.“
Podľa charizmatikov teda krst v Duchu odlišuje od katolíckych sviatostí krstu a birmovania tým, že neudeľuje milosť posväcujúcu, ale charizmatickú moc ... prekvapujúcu silu - vonkajší znak moci, ktorá sa prejavuje v charizmách.
Keď počúvame charizmatikov, máme dojem, že ich život je lemovaný samými zázrakmi. Cirkev považuje zázračné uzdravenie za autentické, ak:
- sa týka takých chorôb, ktoré by nemohli byť prirodzenou cestou uzdravené v tak krátkom čase, ako napr. ťažká rakovina;
- je zdokumentované lekármi, špecialistami a teológmi, ako sa deje napr. v Lurdoch;
- konečný súd o zázraku vynáša kompetentná autorita.
V charizmatickom hnutí nič také nie je žiadúce.
Cirkev skúma možné zdroje uzdravenie, ktorými môžu byť:
- Boh;
- psychologické procesy;
- démoni;
Boh môže dopustiť, že démon vykoná prirodzenými silami niečo, čo sa navonok javí ako zázrak. Môže totiž pôsobiť na telo i na predmety, môže vyvolať zjavenie alebo zmiznutie, môže spôsobiť atmosférickú nepohodu a oklamať tak fanatické publikum. Inokedy sa jedná o sugescie a triky podvodníkov či šarlatánov. Úplne iné boli zázraky Krista a svätcov, pretože Boh koná divy, aby potvrdil svoje božstvo, aby posilnil zjavené pravdy, alebo prejavil svoju dobrotu voči duši, ktorú si sám vyvolil. Aj keď robí divy, aby potrestal, robí tak vždy preto, aby upozornil na zlé následky hriechu. Pravými zázrakmi sa potvrdzuje svätosť určitej osoby, jej dielo ako ovocie jej svätosti a to vždy v spojení s láskou.
Možnosť duchovného klamstva pri snahe o dosiahnutie zmyslovo postihnuteľnej milosti je očividne veľmi reálna. Najlepší duchovní spisovatelia a teológovia katolíckej tradície, ako sú veľkí lekári Cirkvi, svätý Ján z Kríža a svätá Terézia z Avily, neustále varovali veriacich pred duchovným zvádzaním, duchovným podvodom a sebaklamom ohľadom mimoriadnych darov. Je veľmi prirodzené, že v dobe akútneho duchovného zmätku, pochybností a úzkosti duše hľadajúcej duchovné uspokojenie a bezpečie vyhľadávajú empirické overenie kresťanskej dogmy vo svojom vlastnom živote prostredníctvom „letničných skúseností“; ale nebezpečenstiev je veľa. Je kuriózne, že letničná literatúra pripúšťa chyby, nedorozumenia, omyly a poruchy sprevádzajúce duchovné úlety ich nadšencov, antihieratickú a antiinštitucionálnu zaujatosť proti cirkvi, ktorá preniká do postojov ich prívržencov. Väčšina týchto nezdravých tendencií (fundamentalistická interpretácia Písma, para-klerikalizmus a rozporuplný morálny rigorizmus) existujú pri charizmatickej obnove v rôznej miere.
Účinky riadneho kresťanského krstu malých detí sa ignorujú alebo opomínajú v prospech „krstu Ducha Svätého“, čo je teologicky veľmi mätúce. Katolíci vedia (je to otázka viery), že človek, ktorý prijal sviatosť krstu, žije život milosti, ktorý Boh zvyčajne nesprevádza mimoriadnymi úkazmi. Sviatosti krstu aj birmovania sú v u charizmatikov reálne odsunuté na vedľajšiu koľaj, práve zdôrazňovaním „krstu Duchom Svätým“, ktorý sa od nich veľmi odlišuje.
Ale prvý dar Ducha (pri svätom krste) je skutočný, hoci nie je hmatateľne zakúsený ani sprevádzaný charizmatickými prejavmi. A túto skúsenosť nemožno brať ako kritérium skutočného života v Duchu. Ani dar jazykov, ktorý požadujú letničiari, nemôže mať teologickú váhu. Svätý Peter a ostatní apoštoli hovorili zrozumiteľnými jazykmi, ktoré vďaka Božej moci počúvali mnohí prítomní cudzinco. Ich dar jazykov nebolo nezrozumiteľné bľabotanie, ktoré zaznieva na letničných stretnutiach. Svätý Pavol hovorí, že jazyky, ktorými hovoria tí, ktorí sa ich nikdy neučili, boli Bohom dané ako znamenia neveriacich. Ako by nezrozumiteľné bľabotanie mohlo byť znamením Božieho diela, nebolo nikdy uspokojivo vysvetlené. Svätý Pavol nám tiež hovorí, že „rozprávanie cudzím jazykom“ je menej ako „dar proroctva“ a že v zhromaždení radšej povie päť zrozumiteľných slov, aby poučil ostatných, ako 10 000 slov „jazykom“. Na katolíckych charizmatických zhromaždeniach sa nasledujúce učenie svätého Pavla ignoruje:
Ak niekto hovorí jazykmi, nech hovoria dvaja alebo nanajvýš traja, jeden po druhom a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí na zhromaždení; nech hovorí sebe a Bohu ....... ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení. (1 Kor 14:27-35)
Pre mnohých je hlavnou motiváciou pre hovorenie v jazykoch pasáž zo Skutkov 2: 1–21. Tvrdí sa, že táto udalosť je paralela s rozsiahlou kresťanskou skúsenosťou dnes. Najlepší znalci Písma však tvrdia, že počiatočná letničná skúsenosť sa obmedzovala na apoštolov (a Matku Božiu) a nie na 120 kresťanov, o ktorých sa hovorí v Skutkoch 1: 15.17
Dar jazykov je pre charizmatikov dôkazom vyliatia Ducha Svätého, zatiaľ čo my katolíci nemáme istotu, či sme ho vo krste alebo birmovaní dostali. Tieto letničné jazyky nie sú skutočné ľudské jazyky, ale mumlanie nezrozumiteľných slov. Charzimatici hovoria, že sa modlia „nepojmovým spôsobom“.Táto definícia pochádza z „Charizmatickej obnovy“ (Lumen Vitæ, Brussel 1974): Možnosť modliť sa nekonceptuálnym (nepojmovým) spôsobom má údajne význam pre duchovný život. Dovoľuje vyjadriť niečo, čo nemôže byť vyjadrené pojmami. Takáto modlitba sa údajne má k normálnej modlitbe, ako abstraktný obraz k riadnej maľbe. Takáto modlitba vyžaduje intelekt, aký je vlastný deťom. Modlenie v reči, ktorá je nezrozumiteľná a nerozlúštiteľná však cirkevná tradícia nepozná. Učitelia duchovného života pripomínajú, že Ježiš nikdy o takej modlitbe neučil. Vari Duch Svätý nie je schopný použiť normálnu ľudskú reč? Podľa Jána z Kríža je najlepším dôkazom nadprirodzeného pôvodu nejakého fenoménu, rast pokory, preferovanie neľahkého a trpkého, pred ľahkým a pohodlným a odmietanie túžby po citovom uspokojení a to aj na duchovnom poli. Zdôrazňuje nutnosť, aby duša všetky takéto fenomény so zatvorenými očami odmietala, nech prichádzajú odkiaľkoľvek. Pokiaľ si takto nepočína, ponúka démonom príležitosť, aby ju oklamali, takže spolu s božskými darmi môže prijímať i diabolské klamy, ktorých bude pribúdať zatiaľ čo tých prvých bude ubúdať, až všetko ovládne diabol miesto Boha. Svätý Ján z Kríža tu hovorí o tých, ktorí reálne prijali mimoriadnej Božie dary. Čo povedať o charizmatikoch, ktorí prijímajú bez rozlišovania fenomény sporného pôvodu a propagujú ich so samozrejmosťou, akoby s určitosťou pochádzali od Boha.
Letničná udalosť bola predovšetkým zjavením Ducha medzi členmi apoštolskej hierarchie a až potom sa medzi členmi hierarchie mohli oprávnene objavovať jazyky!
Pokiaľ ide o moderné prebudenie daru „proroctva“ (a proroctvo sa tu chápe v biblickom zmysle, nie ako predpoveď budúcnosti, ale skôr ako odvážne ohlasovanie Krista pred ľuďmi), so znepokojením pozorujeme, že na katolíckych charizmatických stretnutiach (na ktorých sa často zúčastňuj protestanti) tie doktríny, ktoré sú výlučne katolícke, napr. pápežstvo, viditeľná jednota Cirkvi, úcta k Panne Márií, úcta a príhovor svätých, skutočná prítomnosť Krista v Eucharistii atď. viditeľne absentujú. V skutočnosti sa takéto doktríny nikdy nespomínajú kvôli „ekumenickej spolupatričnosti“, v ktorej má prednosť koncept neviditeľnej kresťanskej cirkvi, zloženej zo skutočných veriacich žijúcich rozptýlene vo všetkých cirkvách po celom svete. Jeden z dôležitých zakladateľov a autorov katolíckeho letničného hnutia je Kevin Ranaghan. V roku 1968, keď Pavol VI. vydal „Humanæ Vitæ“, bol pán Ranaghan jedným zo 600 signatárov notoricky známej deklarácie, ktorá odmieta náuku tejto encykliky! Bol pán Ranaghan vedený Duchom Svätým, keď to robil?
Katolícki charizmatici veria, že je možné získať skúsenosť s prítomnosťou Ducha Svätého pomocou „okamžitej mystiky“ – akoby stlačením vypínača. Ale životy svätých nás učia, že v skutočnosti bývajú dané mimoriadne milosti, ako napríklad zmyslové vnímanie Ducha Svätého, len po prísnej asketickej príprave.
Pentecostalizmus nie je iba hnutie; ide o ideológiu. A tak vytvára viac problémov objektívne, ako rieši subjektívne. Niektorým ľuďom poskytuje zmiernenie symptómov ich ťažkostí, vyvoláva však nové a závažnejšie problémy týkajúce sa katolíckej viery a jej autentického prejavu. Jedným z týchto problémov je domnienka charizmatikov, že boli duchovne obnovení a regenerovaní, hoci to tak vôbec nemusí byť. Charizmatici nie sú schopní skutočne porovnávať svoje skúsenosti so skúsenosťami Božích svätých - tých svätých, ktorých životy a skutky sotva poznajú. Často nechápu, že Satan je schopný produkovať „znamenia a zázraky“, aby zavádzal aj vyvolených (Mt 24:24) a vytvára ilúziu duchovného dobra na dosiahnutie svojich zlých cieľov. Duchovní autori, ako napríklad svätý Ignác z Loyoly, nás učia, že tento klamný duch môže vytvárať pseudocnosti - „lásku“, „trpezlivosť“, „radosť“, „nádej“ a „pokoj“ atď. - pretože je Veľký podvodník. Svedectvo historického katolicizmu je, že tieto takzvané cnosti nie sú založené na viere a poslušnosti apoštolskej náuke a autorite, ale maskujú duchovnú pýchu a duchovnú chamtivosť. Evanjelium objasňuje, že Satan a jeho padlí anjeli majú moc prekrúcať pravdu, miasť, karikovať, napodobňovať Božie skutky a javiť sa ako „anjel svetla“. (2. Kor. 4: 3)
Tento jav je vo väčšine prípadov niečo viac ako „masová hystéria“. Takzvané „hovorenie v jazykoch“ sa ničím nepodobá na turíčne hovorenie jazykmi, ktoré dostali apoštoli, takže každý z ich poslucháčov ich počul vo svojom vlastnom jazyku. Tí, ktorí študovali moderné dary jazykov, to právom opísali ako nezmyselné bľabotanie. Celé hnutie má svoj prototyp v „holy rollers“, „shakeroch“, „quakeroch“ a ďalších podobných hlúpostiach, ktoré milujú málo vzdelaní Američania. Je to možno ilúzia a možno dokonca diabolská intervencia. Pentekostalizmus v katolíckej cirkvi predstavuje nával protestantských predstáv, ktoré v skutočnosti vyviedli niektorých katolíkov mimo cirkvi, alebo ich doviedli k náboženskému indiferentizmu.
Otec Anselm Walker, niekdajší letničiar, ostro kritizoval činnosť katolíckych charizmatikov, ktorí používajú vkladanie rúk na „Krst Duchom Svätým“:
„Ako mladík som sa zúčastnil stoviek letničných stretnutí, môžem zaručiť, že toto gesto je niečo nové, vymyslené a s nepochopením používané našimi katolíckymi letničiarmi. ... Pretože letničiari v svojej katolíckej verzii tvrdia, že takto udeľujú Ducha Svätého, je zrejmé, že ide o inováciu a pretože tvrdia, že robia to, čo robí krst a birmovanie, je to paródia na sviatosť bez ohľadu na to, ako dobre je mienená, alebo aké účinky podľa nich adepti dostávajú .... “
Ak sa pozorne pozrieme na texty „charizmatickej obnovy“, zistíme, že toto hnutie sa veľmi podobá mnohým sektárskym hnutiam minulosti, lebo sa, tak ako všetky heretické hnutia minulosti, primárne alebo dokonca výlučne opiera len o jeden bizarný doktrinálny dôraz, alebo náboženskú prax. Rozdiel je len v tom, že dôraz sa teraz kladie na bod, ktorý v minulosti nikto zo sektárov nepovažovali dôležitý: hovorenie v jazykoch .... v Novom zákone, má hovorenie v jazykoch okrajový význam a slúžilo ako znamenie zostúpenia Ducha Svätého v deň Turíc (Skutky 2) a pri ďalších dvoch príležitostiach (Skutky 10 a 19). Po prvom, alebo možno druhom storočí o ňom už niet záznam v žiadnom katolíckom ani pravoslávnom prameni a nezaznamenávajú to ani veľkí otcovia egyptskej púšte, ktorí boli natoľko naplnení Božím Duchom, že konali množstvo ohromujúcich zázrakov - dokonca aj vzkriesenie mŕtvych.
Sv. Augustín (Homílie k Jánovi, VI: 10):
„Najprv Duch Svätý zostúpil na tých, ktorí uverili a hovorili jazykmi, ktoré sa nenaučili, ako im Duch dal hovoriť. Boli to znaky prispôsobené tej chvíli, pretože bolo vhodné, aby tento znak Ducha Svätého bol daný vo všetkých jazykoch, aby sa tak ukázalo, že Božie evanjelium sa má hlásať všetkými jazykmi po celej zemi. To sa stalo ako znamenie a pominulo. “
„Očakáva sa aj dnes, že tí, na ktorých sú vložené ruky, budú hovoriť jazykmi? Alebo, keď sme vložili ruky na tieto deti, čakal niekto z vás, že budú hovoriť jazykmi? A keď vidíte, že nehovoria, je niekto z vás natoľko zvrátený v srdci, že hovorí: „Títo neprijali Ducha Svätého?“
Moderní letničiari, aby ospravedlnili svoje používanie jazykov, odkazujú predovšetkým na Prvý list svätého Pavla Korinťanom (kap. 12–14). Svätý Pavol však tento text napísal práve preto, lebo„ jazyky “sa stali zdrojom neporiadkov v korintskej cirkvi; a hoci im jazyky nezakazuje, rozhodne minimalizuje ich význam.
Môže triezvy kresťan zamieňať tieto nebezpečné psychické hry s darmi Ducha Svätého? Nie je tu nič kresťanské, nič duchovné. Toto je skôr oblasť psychických mechanizmov, ktoré je možné uviesť do činnosti pomocou jednoznačných psychologických alebo fyzických techník a zdá sa, že „hovorenie v jazykoch“ hrá v tejto sfére kľúčovú úlohu ako akýsi „spúšťač“. V každom prípade to určite nijako nepripomína duchovný dar opísaný v Novom zákone. Má to má oveľa bližšie k šamanskému „hovoreniu v jazykoch“, ako sa praktizuje v primitívnych náboženstvách, kde pozná šaman, či čarodejnícky lekár, metódu, ako sa dostať do tranzu a potom doručiť správu „bohovi“ alebo od „boha“ v jazyku, ktorý nepozná.
Druhý aspekt je dôraz kladený letničiarmi na skúsenosť, ktorá je „cítená, zažívaná“. Aj tu, hoci jednotlivci môžu takmer hmatateľne cítiť prítomnosť Ducha Svätého, sa hľadanie zmyslových skúseností vždy považovalo za nebezpečný cieľ, o ktorý nesmie kresťan usilovať.
Na záver možno pripomenúť, že arcibiskup Robert Dwyer z Portlandu v Oregone viac krát upozornil, že starodávna gnostická heréza ožila v duchovných požiadavkách katolíckych charizmatikov – ktorí sú s Cirkvou spojení len veľmi slabo a zdá sa, že odsudzujú duchovnosť a zbožné praktiky našich svätých. Ak má fenomén „jazykov“ v niektorých prípadoch patologický alebo démonický charakter, je vážne ohrozený duchovný blahobyt osôb zapojených do letničných aktivít.
Katolícke charizmatické hnutie si musí uvedomiť, že vzniklo historicky z protestantských, teda heretických siekt, ktoré tvrdia, že autorom a inšpirátorom tohto hnutia je Duch Svätý. Pre nich iná, hoci aj falošná, viera nepredstavuje prekážku pre tieto domnelé dary, nech už sa prejavujú v akejkoľvek denominácií. Ako môžu tieto emocionálne úkazy garantovať pôsobenie Ducha Svätého, keď „osoby obdarené Duchom“, na druhej strane popierajú účinkovanie sviatostí a riadnych zdrojov milosti? Pohŕdajú inštitucionálnou cirkvou, kultom Matky Božej a svätých, neuznávajú reálnu prítomnosť Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, krst, birmovanie očistec. Už detský katechizmus nás učí, že skutočnými darmi Ducha Svätého sú dar múdrosti, rozumu, rady, poznania, sily, zbožnosti a bázne Božej. Nepatrí medzi ne poverčivé a senzácie chtivé vyhľadávanie „zázračných udalostí“, ktoré v skutočnosti vedú k odpadu od pravej viery.
