Svätá Johanna Františka de Chantal, ktorá pôsobila v blízkosti sv. Františka Saleského, žila v pohnutom období prelomu 16. a 17. storočia, v čase, keď katolícka Cirkev musela reagovať na útoky rozmáhajúceho sa protestantizmu. Pod duchovným vedením sv. Františka Saleského založila ženskú rehoľu Navštívenia Panny Márie, ktorá existuje aj dnes a stará sa o tých najbiednejších.
Svätá Johanna Františka de Chantal
Mladosť svätice
Johanna Františka Pochádzala z burgundského mesta Wremiot, jej otec Benignus Fŕemyot patril k najvýznamnejším šľachticom v Burgundsku, matka Margita di Berbisey bola známa svojou živou a hlbokou vierou. Johanna Františka de Chantal sa narodila dňa 28. januára roku 1572 vo francúzskom meste Dijon. Meno Františka dostala pri birmovke.
Keď mala malá Johanna necelé dva roky, umrela v rodine matka. Otec Benignus Fŕemyot ďalej vychovával všetky svoje tri deti v nábožnom katolíckom duchu, takže už od detstva mala Johanna Františka veľmi živú vieru, ktorú dokazovala aj skutkami. Keď raz jej otca navštívil akýsi kalvín, s ktorým viedol Benignus Fŕemyot teologickú debatu o skutočnej prítomnosti Nášho Pána Ježiša Krista v Eucharistii, stala sa Johanna svedkom tejto náboženskej diskusie. Názory nemenovaného kalvína ju hlboko rozrušili, takže sa nakoniec neovládla, a napriek tomu, že bola dieťaťom, oborila sa na kalvína so slovami: "Musíme veriť, že Kristus je prítomný v Sviatosti oltárnej, pretože to On sám povedal. Ak tomu neveríte, robíte z Nášho Pána Ježiša Krista klamára".
Zaskočený kalvínsky návštevník sa snažil jej slová bagatelizovať a chcel si malú Johannu Františku nakloniť sladkosťami. Malá Johanna Františka však všetky sladkosti, ktoré jej kalvín ponúkal, hodila do ohňa v krbe so slovami: "Takto budú v pekle horieť všetci bludári, pretože neveria Božím slovám. Aj vy tak budete horieť, pretože ste povedali, že Náš Pán Ježiš Kristus je klamár. A odsúdia vás tamtí dvaja sudcovia" /ukázala na obraz apoštolov sv. Petra a Pavla/.
Keď mala Johanna Františka 15 rokov, poslal ju otec na výchovu k jej staršej sestre Margaréte do Poitiers, kde sa mala nielen intelektuálne vzdelávať, ale mala sa zoznámiť so životom francúzskej nobility a plnohodnotne sa do nej začleniť. Keďže bola veľmi pekným dievčaťom, všímali si ju aj francúzski šľachtici, ktorí si hľadali vhodnú nevestu. Istý mladý šľachtic požiadal Johannu Františku o ruku, keď sa však budúca svätica dozvedela, že spomenutý šľachtic je kalvínom, odmietla chladne a slušne jeho ponuku so slovami: "Radšej tisíckrát umriem, ako keby som sa mala vydať za nepriateľa katolíckej Cirkvi.” Toľko v stručnosti o predstavách svätice ohľadne ekumenického dialógu s odlúčenými bratmi.
Starostlivá manželka pochovala manžela i viacero detí
Približne po 5 rokoch sa vrátila Johanna Františka do rodného Dijonu a na prianie otca sa vydala za baróna Christophera de Rabutin, baróna de Chantal, horlivého katolíka, ktorého si vážili aj na francúzskom panovníckom dvore kráľa Henricha IV. Na sobáš, tento vážny krok vo svojom živote, sa pripravovala modlitbou, spoveďami, pokáním a častým prijímaním Eucharistie.
Šťastný mladý manželský pár odišiel potom na zámok v Bourbilloch. Obaja žili živú katolícku vieru a Johanna Františka bola oddanou manželkou a skvelou hospodárkou. Dala do poriadku manželove finančné záležitosti, prepustila nehodných hospodárov a obklopila sa katolíckymi služobnými, ktorí žili hlbokým katolíckym životom. Týchto služobných vnímala ako bratov a sestry v Kristu a aj vďaka ich pomoci sa podarilo vyplatiť všetky dlžoby a finančné nezrovnalosti na manželovom majetku. V celom zámku vládla zbožná a duchovná atmosféra, služobníctvo oboch manželov milovalo. Každú nedeľu sa slávila skoro ráno Svätá omša, na ktorú prichádzali všetci služobníci. V nedeľu sa nepracovalo, Johanna Františka sa spoločne so služobníkmi modlila, vzdelávala ich a podporovala aj ich rodiny.
Johanna Františka bola starostlivou hospodárkou, dbala na poriadok v účtoch, bola šetrná a spravodlivá, a takisto všemožne podporovala charitu. Keď jej vyčítali, že by nemala natoľko podporovať rôznych žobrákov, odpovedala im v najlepšej katolíckej tradícii: "Bože môj, čo to odo mňa chcete? Veď ja neustále žobrem pred bránou Božieho milosrdenstva a ja mám odmietať žobrákov, ktorí chodia neustále za mnou? Milostivý Boh znáša dobrotivo moju dotieravosť a hriešnosť, a ja by som mala odmietať dotieravých a hriešnych žobrákov?". Služobníctvo svoju láskavú pani milovalo, pretože sa s jemnosťou starala aj o nich. Keď niekto ochorel, platila mu lekára, zaopatrila bezvládnych, a takisto platila pohreby tým, kto v službách rodiny umrel.
Johanna Františka de Chantal mala s manželom 6 detí, prvé dve deti sa narodili mŕtve. Syna Celse Bénigne barón de Chantal /1596 - 1627/ zavraždili zúriví kalvíni, krátko po ňom v roku 1633 umrela aj jeho manželka. Dcéra Marie Aimée de Chantal /1598 - 1617/ sa vydala, no umrela pri pôrode, dcéra Françoise de Chantal /1599 - 1684/ sa vydala za staršieho katolíckeho šľachtica Antoina II. de Toulongeon /1572 - 1633/. Svojho manžela prežila takmer o 50 rokov, po jeho smrti sa už druhýkrát nevydala.
V roku 1600 Johanna Františka ovdovela. Jej milovaný manžel sa s priateľmi vybral na poľovačku a v lese ho jeden z lovcov neopatrne postrelil. Zranenie bolo veľmi ťažké, Johanna Františka sa o manžela dojemne starala a vrúcne sa modlila za jeho uzdravenie. No po 10 dňoch trápenia manžel zomrel v jej náručí. Svätica prijala aj túto ranu s nesmiernou pokorou, rovnako ako smrť svojich prvých dvoch detí. Neočakávaná a tragická smrť manžela presvedčila Johannu Františku, aby sa vzdala všetkých pôžitkov a častných dobier tohto sveta. Rozhodla sa ešte horlivejšie konať skutky pobožnosti a kresťanského milosrdenstva. Samozrejme odpustila aj nešťastnému priateľovi svojho manžela, ktorý ho na poľovačke postrelil /bratranec/, a stala sa krstnou mamou jeho novonarodeného dieťaťa.
Smrť manžela diametrálne zmenila život svätice. Schudobnela, musela predať veľkú časť majetku, rodinné šperky, opatrila finančne sluhov, ktorých prepustila zo služby, začala žiť skromne a s plnou vervou sa pohrúžila do modlitieb, skutkov pokánia a ešte viac sa začala venovať charite. Po niekoľkých mesiacoch predala majetok a odišla k svojmu svokrovi Quidovi de Chantal, ktorý chcel mať svoju nevestu a vnúčatá pri sebe.
Barón Quido de Chantal však nebol tak zbožným katolíkom ako jeho syn. Žil v pohoršujúcom vzťahu s mladou ženou, ktorá sa mu starala o domácnosť, a ktorá vnímala Johannu Františku ako hrozbu, ktorá ju môže z barónskeho sídla vyštvať. Primitívna konkubína spravila Johanne Františke a jej deťom zo života hotové peklo. Obmedzovala ich v najnutnejších potrebách, urážala ich, vyhadzovala na ulicu a baróna Quida de Chantal neustále vydierala. Požadovala, aby jej nemanželské deti mali rovnaké práva ako deti Johanny Františky. Johanna Františka, ktorá nemala kam ísť, znášala všetko toto príkorie trpezlivo a s kresťanskou láskou. Učila a vychovávala aj deti zúrivej konkubíny, za zlo sa odplácala dobrým a na nevďačnosť a nenávisť odpovedala láskou. Neustále sa modlila, aby jej Boh pomohol nájsť východisko a milostivý Boh jej modlitby vypočul.
Johanna Františka de Chantal v čase, keď bola ešte šľachtičnou a baronesou
Stretnutie so sv. Františkom Saleským navždy zmenilo Johannu Františku
Raz v roku 1604 v Dijone počas nedeľnej Svätej omše prvý raz počula v chráme kázeň sv. Františka Saleského. Kázeň sv. Františka zasiahla srdce ťažko skúšanej vdovy. Tá si zvolila sv. Františka Saleského za svojho spovedníka a zverila sa mu so všetkým, čo j zarmucovalo.
Traduje sa, že pri prvom stretnutí navštívila sv. Františka Saleského ešte v honosných šatách, ktoré prináležali jej šľachtickému stavu. Svätý František Saleský sa jej s úsmevom spýtal, či sa chce ešte vydať, keď sa tak bohato šatí. Prekvapená Johanna Františka odpovedala, že to jej ani len na um neprišlo. Následne ju teda sv. František Saleský požiadal, aby zo seba teda zložila ten drahý šat a začala sa obliekať skromne. Takisto jej poradil, aby sa venovala výchove detí, odolávala pokušeniam, spoľahla sa na Boha, modlila sa a počkala na Božiu výzvu vo svojom srdci.
Od tej doby, ako Johanna Františka stretla sv. Františka Saleského, sa jej život radikálne zmenil. V srdci sa jej usídlila hlboká radosť a každé ráno vstávala s dobrou náladou. Rozjímala spoločne s vlastnými deťmi a s deťmi barónovej konkubíny, ktoré si ju nesmierne obľúbili. Deti učila čítať, písať, počítať a takisto im objasňovala základy katolíckej viery. Každý deň vodila deti na Svätú omšu. Podvečer vysvetľovala služobníctvu aj katolícke učenie, horlivo sa modlila ruženec a večer sa okolo nej zhromaždili všetci na večerné modlitby. Konala tajne skutky kajúcnosti, podporovala chudobných a navštevovala starobince, kde ošetrovala chorých a umierajúcich.
Raz počas cesty z kostola našla v priekope umierajúceho žobráka, pokrytého odpornými, smradľavými a mokvajúcimi vredmi. Nechala ho priniesť do kaštieľa, napriek odporu konkubíny mu prichystala lôžko, očistila ho, obviazala mu vredy, nakŕmila ho polievkou, pretože už nedokázal mnoho jesť. Muž sa v jej starostlivosti po dlhom období opäť vyspovedal a prijal Eucharistiu aj Pomazanie chorých. Posledné dni svojho života prežil zmierený s Bohom a keď umieral, držala ho Johanna Františka za ruku.
Podľa svedkov sa tvár žobráka v posledných hodinách jeho pozemského života zmenila na nepoznanie. Oči a tvár mu žiarili duchovnou radosťou a dobrotou, Johanna Františka ho hladila po spotenom čele a hovorila mu: “ Choď brat v Kristu. Na zemi si veľa trpel, rovnako ako žobrák Lazar. Nech ťa anjeli odnesú do lona Abrahámovho, rovnako ako odniesli Lazara. Závidím ti, ešte dnes sa stretneš s Naším Pánom Ježišom Kristom a jeho matkou, Preblahoslavenou Pannou Máriou. Nelúčim sa s tebou na dlho, stretneme sa v Kristovom kráľovstve….”
Raz na ulici našla umierajúcu ženu, ktorá mala tvár rozžratú až na kosť rakovinou. Pohľad na túto ženu bol natoľko hrozný, že ľudia od nešťastnice utekali. Aj lekári sa jej báli dotknúť, pretože sa obávali, že sa nakazia. Johanna Františka však nešťastnicu zobrala do kaštieľa a s láskou jej ošetrila jej hrozné bolestivé rany. Keď jej celá rodina vytýkala, že sa vydáva ohrozeniu a môže sa nakaziť rovnako ako nešťastnica, rozhodne, no mierne im odpovedala: “Choďte odo mňa a aj z tejto miestnosti, ak sa bojíte. Ale odpovedzte mi na otázku - Čo by o mne povedal Náš Spasiteľ Ježiš Kristus v deň súdu, keby som ho teraz v osobe tejto nešťastnej ženy zaprela?”
V roku 1610 v nej dozrelo rozhodnutie zložiť slávnostné sľuby a odísť do kláštora. Podľa tradície sa jej sv. František Saleský spýtal: “Naozaj chcete Ježišovi Kristovi slúžiť?” Ona odpovedala “Áno, skutočne chcem.“ On sa pýtal: “Posväcujete sa teda čistej láske?“ Ona riekla: “Celkom sa jej posväcujem, aby ma strávila a premenila.“ On sa ďalej pýtal: “A či sa jej obetujete bezvýhradne?“ Ona odhodlane odpovedala: “Áno, bezvýhradne“.» On sa pýtal: “Či opovrhujete svetom ako blatom na ceste, aby ste dosiahli Krista?“ Ona riekla: “Opovrhujem svetom z celej duše a nenávidím ho.“ A sv. František Saleský sa nakoniec spýtal: “Dcéra moja, či teda netúžite po inom, jedine po Bohu?“ A ona riekla: “Áno, len Jeho chcem po všetky časy!“
Svätý František Saleský a svätá Johanna Františka de Chantal
Svätá Johanna Františka sa pre Boha vzdala všetkého
Ešte však musela podstúpiť veľký boj so svojou rodinou. Najstaršiu dcéru Marie Aymée vydala za Bernarda, najmladšieho brata Františka Saleského; mladšie dcéry chcela vziať sebou do kláštora, aby ich ďalej vychovávala; pätnásťročného syna a riadenie svojich majetkov zverila svojmu otcovi. Osemdesiatšesťročný starec smútil, aby napokon zvolal: “Ó Bože, nemôžem sa vzpierať Tvojej vôli, obetujem Ti teda toto svoje milované dieťa: prijmi ho milostivo a buď mojou jedinou útechou!“
Keď odchádzala zo zámku, nariekal jej 15 ročný syn a žiaľom premožený hodil sa jej k nohám na prahu a zvolal: “Ó, milá moja matka, som prislabý, aby som Vás mohol zadržať. Ale neodídete, kým moje telo neprekročíte!“ Biedna matka zastala na chvíľu, zdvihla oči k nebu, zaplakala a so slzami v očiach prekročila syna, aby išla do kláštora slúžiť Bohu a blížnym.
Základom budúcej rehole sa po ťažkých chvíľach v živote sv. Johanny Františky teda stala trojica zbožných vdôv, ktorá sa zaviazala konať skutky kresťanskej lásky a starať sa o umierajúcich a chorých. S duchovnou podporou sv. Františka Saleského tak vznikla rehoľa, ktorá prijímala do svojich radov aj ženy, ktoré iné rehole odmietli pre ich zlý zdravotný stav, alebo vek. Keď Františku Johannu za toto rozhodnutie kritizovali, odpovedala kritikom: “Čo odo mňa chcete? Nemôžem ináč. Milujem chorých a starých a som na ich strane. Keď takéto ženy cítia potrebu priblížiť sa ku Kristovi ako rádové sestry, budem im v tom s Božou pomocou pomáhať”. Jeanne Francois de Chantal je vzývaná ako patrónka opustených ľudí, vdôv a opustených rodičov, ktorí žijú v odlúčení od svojich detí.
Svätý František Saleský nepožadoval od sestier mimoriadne kajúcne skutky a ponechával sestrám voľnejšiu ruku vo výbere, ako sa zdokonaliť na ceste k Bohu. Doporučil sestrám, aby sa riadili regulou sv. Augustína a pápež Pavol V. rád v roku 1618 ženskú rehoľu potvrdil. Sestry rádu sa mali v kláštore starať o chorých a umierajúcich, a takisto v kláštore mali v kláštornej škole vychovávať a vyučovať dievčatá v katolíckom duchu.
Svätý František Saleský pomáhal Johanne Františke so všetkými problémami, ktoré musela ako predstavená rehole riešiť. Keď však umrel, všetko ostalo na bedrách predstavenej Johanny Františky. Tá všetky problémy riešila v tichosti a pokore, plne sa spoliehajúc na Božiu pomoc. A s Božou pomocou sa dielo darilo, do svojej smrti založila sv. Johanna Františka na území dnešného Francúzska až 87 kláštorov. Ako svedomitá predstavená sa s materinskou láskou starala o blaho svojich rehoľných sestier, bola im vzorom v práci, modlitbe, sebazapieraní a pravej zbožnosti.
Láska, prirodzená dobrota, miernosť a vľúdnosť, ktorú preukazovala ku všetkým, kto potreboval pomoc, jej získali náklonnosť a obľubu u všetkých ľudí. Počas morovej nákazy v Annecy bola Johanna Františka doslova anjelom pre umierajúcich. Bez strachu z nákazy ošetrovala všetkých, aj tých, ktorým morové hľuzy popraskali a nákazlivý mok s krvou a hnisom stekal po ich telách. Mnohí z umierajúcich práve vďaka jej starostlivosti dostali duchovnú útechu, a pred smrťou sa k nim dostal kňaz, ktorý ich vyspovedal z ich dlhoročných hriechov.
Zdravotne nebola Johanna Františka de Chantal na tom práve najlepšie. Časté pôsty a skutky kajúcnosti ju oslabili, mnohí ju kritizovali a ohovárali. Svätá Johanna Františka de Chantal však na všetky príkoria odpovedala modlitbou a pokorou. Pokladala sa za najposlednejšiu zo všetkých sestier rádu, konala s radosťou tie najšpinavšie práce a s modlitbou reagovala aj na ťažké životné skúšky. Prežila všetky svoje deti /s výnimkou dcéry Françoise/ a takisto prežila aj smrť niekoľkých vnukov.
Nikdy sa nesťažovala, keď si Boh povolal k sebe jej otca, svokra, zaťov, dcéry, synov, brata a aj sv. Františka Saleského. Len sa horlivejšie modlila a stratu blízkych vnímala ako znak, že sa má ešte viac vzdialiť svetu a pohrúžiť sa do kontemplatívnej modlitby. V roku 1627, pár rokov po smrti sv. Františka Saleského, zavraždili kalvíni aj jej syna. Užialená Johanna Františka sa modlila so slovami: “Pane, nech sa stane Tvoja vôľa. Nech sa znivočí, odreže a spáli všetko, čo sa protiví Tvojej svätej vôli!“
V roku 1641 ju do Paríža pozvala francúzska kráľovná Anna Rakúska. V Paríži jej preukazovali nesmiernu úctu, čo sväticu zarmucovalo, pretože sa považovala za najúbohejšiu sestru rádu. V Paríži však zažila aj krásne chvíle, stretla sa tu totiž so svätcom Vincentom de Paul, s ktorým strávila v rozhovoroch a modlitbách niekoľko hodín. V Paríži ochorela na zápal pľúc a keď bolo zrejmé, že sa blíži jej smrť, vyspovedala sa, prijala Kristovo Telo a umrela s tichými slovami: “Už idem za Tebou Pane Ježišu”.
Johanna Františka de Chantal umrela dňa 13.12.1641 vo veku 69 rokov. Po smrti jej telo previezli do kláštorného chrámu v Annecy. V roku 1751 ju pápež Benedikt XIV. blahorečil a v roku 1767 ju svätorečil. Rehoľné sestry rádu Navštívenia Panny Márie, ktoré označovali ľudia aj ako saleziánky, sa rozšírili vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, americkom kontinente, dostali sa aj do Rakúsko-Uhorska /Chotešov pri Plzni, neskôr Litoměřice, Liběšice, Chlumec, Kroměříž/.
Emblém Rádu sestier Navštívenia Panny Márie
Svätá Johanna Františka, plná lásky k Bohu, premáhala hrdinsky všetky prekážky na ceste ku svojej spáse a kráčala neúnavne na svojej ceste k Bohu. Zriekla sa všetkého, čo milovala, všetkých vecí, ktoré ju pútali k svetu a stala sa dokonalou učeníčkou Nášho Pána Ježiša Krista. Pre všetkých katolíkov je príkladom toho, ako obetovať s Božou pomocou všetky svoje náklonnosti, aby nakoniec mohla splynúť v Kristovi.
Jej sviatok bol v tradičnom kalendári stanovený na 21. augusta, pri revízii kalendára v roku 1969 bol jej sviatok presunutý na 12. decembra, následne bol opäť presunutý na 12. augusta. Tradiční katolíci majú v tejto otázke jasno, slávia stále jej sviatok 21. augusta, bez ohľadu na revíziu kalendára po II. Vatikánskom koncile. Sv. Johanna Františka de Chantal sa vyobrazuje v čiernom rehoľnom rúchu, vedľa nej kôš s chlebom.