Jedna z častých námietok, ktorou protivníci napádajú Cirkev, je tá, že ju obviňujú zo strnulosti. Život je vraj ustavičný rozvoj, pokrok, výmena a množenie poznatkov. Cirkev však ostáva vždy na tom istom stanovisku a má dogmy, ktoré sú sťa predpotopné skameneliny. Sú to strašné putá, ktoré znásilňujú ľudského ducha.
Koľko téz, toľko je v nich omylov. Je pravda, že život je samá činnosť, rozvoj a pokrok, ale nie je iba rozvoj a pokrok. Lebo to, čo je v človekovi podstatné, to nepodlieha vývoju. Ľudia sú vždy tým, čím boli kedysi. Ich prirodzenosť sa nemení. A keď pozorujeme dejiny sveta, zbadáme, že aj v dejinách sa vracia vždy to isté v rôznych formách. Čo sa týka filozofických a svetonázorových otázok dneška, starí Gréci, stredovekí Arabi a kresťanskí scholastikovia vedeli už o všetkom a dali si na otázky aj odpovede, hoci moderná filozofia si ich znova a znova predkladá a v odpovediach dosiaľ nie je jednotná. A tak je to aj s umením. Či dnešné umenie sa môže porovnať so starým gréckym, alebo rímskym umením? S gotickým slohom, s renezanciou, alebo barokom? Či dnešný spoločenský život pozná iné štátne formy, ako ich mal starovek? Republiku poznali už Rimani. Monarchie boly v Egypte už dávno pred Kristom. Tyranské vládne formy starovek tiež poznal. Či v divadelných kusoch sú dnes iné motívy, iné zauzlenia a riešenia, ako ich nám predstavili vo svojich klasických výtvoroch starovekí Euripides, Aristophanes, alebo z novších Calderon a Schakespeare? Z tých niekoľkých postrehov prichádzame na záver, že vlastne ľudia v duchovne-mravnom jadre sú vždy tí istí. Zápasia vždy s tými istými otázkami: Boh a druhý svet, hriech a vykúpenie, človek a bližný, človek a príroda, život a smrť. Odpoveď na tie otázky vždy musí byť tá istá a musí mať trvalú platnosť. Veď či možno človeka kŕmiť len relatívnymi odpoveďami? To by bolo pre neho najväčšie nešťastie. Lebo nič človeka nevie mravne viac zhumpľovať, ako relatívna morálka, ktorá sa mení so dňa na deň. S tým, čo je relatívne, človek nedá sa vychovať a mienkami sa nepostavia veľkolepé diela. Goethe hovorí: Mit meinung baut man keine Dome. Stredovek len preto vedel budovať, lebo mal dogmy.
V katolíckej viere máme dogmy t. j. vedecké formulky o božom bytí a o živote. Máme pojmové sformulovanú činnosť Kristovu a celý jeho božskoľudský život. Sú to formulky vytvorené postupom času v dlhých storočiach. K ich vzniku veľa prispela vedecká špekulácia. Aj námietky protivníkov daly niekedy podnet, aby sa náboženská pravda jasne formulovala. Ale tie dogmy t. j. formulované články viery, nijako nie sú mechanické a skostnatelé. Sú skôr organické, lebo umožňujú zo zhusteného jadra organický rozvoj pravdy. Tak, ako zo žaluďa vyrastá košatý dub, tak rozrastá z dogmy každá pravda, len ju treba viesť správnym smerom.
A preto aj dnešný nový pohyb takzvaná kerygmatická teologia nemôže nič namietať proti dogmám. Kerygmatickä teologia (Heilverkundigungsteologie) hlása princíp, že teologiu tak treba učiť. aby sa mohla čím úspešnejšie použiť v praktickom živote, najviac v homiletike. A dogmy jej nerobia nijakých ťažkostí. Lebo veď dogma sa môže naširoko rozviesť meditáciou a inými homiletickými prostriedkami, aby z nej organicky vyrástla kázeň, ktorá zachytí celého človeka. Ide len o to, aby kňaz venoval dosť času aj štúdiu pri výbere látky aj samej homiletike.
Dogmy viery sa nevzťahujú na biologiu, geologiu, astronomiu, ani na techniku. Tie vedecké odbory sa menia. Dogmy formulujú len večné pravdy a to, čo je náboženskomravné u človeka. Preto sa dogmy nemôžu meniť a dostávať po čase iný smysel, tak ako sa nemení postoj človeka k Bohu a sama božia podstata. Božie zjavenie nemôže ani starnúť. Je vždv nové a svieže, Je mimo časového rámca. Je bezprostrednou prítomnosťou Dogmy sú ako by stálice na nebi. Neobiehajú, ale stoja. O obehu môže hovoriť iba ak veda, lebo tá naozaj robí kroky dopredu.
A žeby dogmy boly ťažké putá pre veriaceho človeka? Ani myslieť! Skôr oslobodzujú jednotlivca od neurčitých špekulácií, od hmlistých predstáv, od subjektívnych omylov a predstavujú nám veľký objektívny svet žulových právd. V tých sa potom nemožno stratiť. — Pripúšťame, že pre citové duše také dogmy sú niekedy ťarchou. Pre tých, čo vidia v náboženstve len citový zážitok, dogmy veľa neznačia. Ale berieme náboženstvo v jeho syntéze, že má uspokojiť všetky ašpirácie ľudského ducha, rozum, srdce aj city, potom dogmy sú zárukou, že tie ašpirácie v našom náboženstve sú uspokojené.
Ináč je istá vec, že každá náuka na svete má svoje dogmy. V matematike sú to vzorce. V chémii niektoré nemeniteľné zákony. Len náboženstvo, najsubtílnejšiu vedu, by sme mali nechať bez základu, ktorý práve tvoria dogmy? Ľudia sa ich chcú vo svojej krátkozrakosti zbaviť, ale len preto, aby sa dali sputnať tisíckrát silnejšími putami všelijakých bludných náuk, ktoré naozaj človeku kladú na dušu tyranské jarmo. Veď nikdy ľudia neboli v minulosti zotročení okatejšími bludmi, ako dnes, keď odhodili od seba cirkevnú autoritu s božským základom.
Treba nám ešte spomenúť aj to, že dogmy samé nemajú absolútny charakter. Sú iba analogickým formulovaním Zjavenia, tak, ako aj naše poznanie o Bohu je len analogické. A preto teolog Adam vo svojom diele: Podstata katolicizmu na str. 262. píše: Svet nadprirodzeného božského zjavenia stojí pred nami nie vo svojom pôvodnom bytí, ani vo svojej nevyčerpateľnej sile, ale len v skromnej forme ľudských predstáv a pojmov. Dogmy, ktoré sú pojmovou formou nadprirodzenej skutočnosti, značia a vyjadrujú absolútno, ale samé nie sú ani zďaleka absolútnom. Aj Tanquery hovorí, že pravdy, ktoré nám zjavil Kristus, sú len maľučkým zlomkom nekonečnej pravdy, ktorá je v Bohu.
A preto sa vznáša nad naším životom viery šero melanchólie a bolestnej skromnosti. Nekráčame v jase slnka, ale len v pološeru. Viera však nám dáva železnú istotu, že nadprirodzený svet nie je snom, ale skutočnosťou. A v tom práve sa ukazuje vznešenosť viery a jej mravná veľkosť. Lebo keby sme už tu na zemi videli Božstvo priamo, potom by tu nebolo triedenia duchov a viera by ostala vecou chladného rozumu a vypočítavostí.
A teraz pozrime, čo značia dogmy pre náš nábožensko-mravný život.
Pre náš nábožensko-mravný život Kristus je najväčšou autoritou. On rozriešil všetky životné otázky s absolútnou platnosťou. V ňom je pravda, krása a dobro samého Boha. Nakoľko sa Božstvo mohlo priblížiť k ľudstvu, natoľko sa k nám priblížilo v Kristovej osobe. Pred Kristom Boh sa nedal skoro ani pojmami zachytiť. Kristus nám Boha priblížil tak, že sme ho mali medzi sebou v ľudskej podobe.
Evanjeliá nám načŕtajú osobnosť Kristovu v najkrajšom súlade všetkých ctností. Nestranný pozorovateľ, ktorý nevie o tom, že Kristus je Božím Synom, musí nakoniec uznať, že v Kristovej osobe je z jednej stránky čosi celkom ľudského a z druhej stránky je v nej mnoho prvkov transcedentálnych a predsa v najkratšej súmernosti. U Krista všetko ide jedným smerom, niet v ňom nijakých protikladov, nijaký nesúlad. Všetky ctnosti u neho ako by vyrástly z jedného koreňa bez duševných zlomov a nedostatkov. Človek musí zastať pred takou osobnosťou ako pred hádankou. Len viera v osobné spojenie ľudskej prirodzenosti Ježišovej s Božstvom vie plne rozriešiť túto zázračnú osobnosť.
Podstatu náboženstva tvorí túžba, aby sme svoju obmedzenú a nedokonalú ľudskú prirodzenosť čím užšie spojili s nekonečným Božstvom. V Kristovej osobe sa naša túžba splňuje, ale len v svetle dogmy o hypostatickom spojení ľudskej prirodzenosti Kristovej s Božstvom. Ariánsky Kristus nikoho neuspokojí, lebo vtelený éon, alebo stvorená múdrosť nemôžu tvoriť most medzi Stvoriteľom a stvorením a nijaký sluha nám nevymôže u Boha, aby sme mohli byť prijaté dietky božie. Tiež Nestorov obraz Kristov je spotvorený, lebo medzi dvoma osobami je priepasť, ktorá nikdy nemôže tvoriť jednotu. Človek Kristus osobne oddelený od Boha bol by najviac ak ideál dokonalého človeka a nič viac. Tiež monofyzitický Kristus by nemohol mať porozumenie pre ľudské slabosti. Nemohol by nám byť vo všetkom, aj v pokušení podobným. Pre veriaceho človeka je veľkým potešením, že sám Boh pozná nielen náš život so všetkými jeho priepasťami a bojmi, ale že ho sám prežil, požehnal a posvätil. Len osobne spojený Bohočlovek utíši našu túžbu po spojení s Bohom, lebo nám predstavuje Boha viditeľného, ktorého môžeme počúvať a vidieť. Pravda, božskú velebu u Krista jeho ľudstvo zahalilo v príjemné šero, takže oslňujúci lesk Božstva u Krista ľudí neoslepil, ale všetci ho mohli vycítiť.
Len pomocou vlastného Syna Božieho máme všetci možnosť stať sa synmi božími prijatými.
Aj ľudský duch Kristov práve pre osobné spojenie s Božstvom je nekonečne bohatý a všestranný. Zostane nevyčerpateľným vzorom pre všetky miesta a časy. Pre všetky charaktery, pre všetky individuálne a sociálne vzťahy. Od Krista sa učíme poznávať hodnotu jednotlivca, práve preto, že Kristus zdôrazňoval nesmrteľnú dušu, ktorá je v každom človeku. Viere v Krista Syna Božieho môže ďakovať ľudstvo, že sa vymanilo z otroctva k slobode božích synov. Tá dogma nám určuje aj správny pomer k prírode. Príroda je pre Boha prostriedkom, na oslobodenie ľudstva od kliatby hriechu. Ale priam tak aj ostatná neživá príroda je symbolom neviditeľného sveta a možno ju vždy úspešne podriadiť duchu a kultúre.
Viera v skutočnosť všeobecného a nadhojného vykúpenia životom a smrťou Kristovou má nesmierny význam pre náboženskomravný život veriaceho človeka. Tá viera vedie hriešnika k dôvere v Boha, hoci človek cíti v sebe vnútornú rozorvanosť zavinenú dedičným hriechom. Viera vo vykúpenie je zdrojom sily v boji o zdokonalenie duše. Ponajprv ukazuje nám v celej otvorenosti ohavnosť hriechu, nakoľko on porušuje mravný poriadok stanovený Bohom a potom dodáva nám aj odvahu bojovať proti hriechu. V trpiacom Kristovi vidí oko veriaceho človeka milosrdnú lásku Boha Otca, ktorý robí priamo šialený krok, aby ľudstvu pomohol znovu nadviazať styk s nebom. Vzkriesený a v nebi tróniaci Kristus je zárukou víťazstva pravdy a práva, hoci by na svete zúrila dočasne brutálna fyzická moc a šliapala nohami každé právo.
Aj článok viery o vykúpení tých, čo boli v seol (v predpeklí) ukazuje, že láska božia nezabudla ani na jeden úsek času, ani na jeden národ v ľudských dejinách, ale na všetko pamätá a vedie k lepšiemu.
Kristus vzal ľudské telo z Panny Márie. Nebol splodený pestúnom Jozefom, ale sa počal z Ducha Svätého. Povolanie byť Matkou Kristovou je veľkým vyznačením pre Pannu Máriu. O túto hodnosť sa opiera článok viery o jej Nepoškvrnenom počatí.
Veriaci človek vo viere v panenské materstvo blahoslavenej Panny poznáva najhlbší smysel každého materstva na zemi. Tá viera vrhá celkom nové svetlo na manželský život a najmä na význam matky. Dogma o omilostnení Matky Božej, ktoré sa datuje od okamžiku počatia v živote jej matky, je len odliskom dogmy o Božstve Kristovom. Tak vysoko stojí Syn, že je hodný len najčistejšej Matky, aby mu dala telo.
Panenstvo Matky Kristovej je prameňom a oživujúcou silou veľkých légií panenských duší, ktoré v katolíckej Cirkvi majú svoje najčestnejšie miesto a sú najnežnejším výkvetom náboženského života. Nech preto nám nik nezazlieva úprimnú úctu a oddanosť k Panne Márii ani so strany protestantov. Oni postupujú logicky. Keď odstránili ideál panenstva zo svojho náboženského života, tým zdegradovali aj Pannu Máriu a olúpili ju o výsostné práva, ktoré dal Matke svojho Syna sám Boh.
Čím je Panna Mária pre dnešný svet, to nám názorne predstavil Dr. Krebs, keď v jednom čísle časopisu „Schönere Zukunit“ uviedol tento príklad:
,,Raz k večeru prišiel ku mne svetový panteista. Bol už starší. Vierou a vekom boli sme si ďalekí. V návale reči náhle prehovoril: Keby som mohol veriť, bol by som katolíkom. Viete prečo? Pre dogmu o Imakuláte. Takou rečou bol som prekvapený. Všetko iné som čakal, len to nie. Prečo práve dogma o Nepoškvrnenom počatí rozpálila v srdci panteistu, severo-nemeckého protestanta, takú lásku ku katolíckej Cirkvi? Dal som mu znať, že sa čudujem. On odpovedal: Keď Cirkev so svojimi dogmami hlása pravdu, tak potom z tej dogmy zisťujeme, že predsa bola v ľudstve a ešte je aspoň jedna duša, čo nebola poškvrnená nijakým hriechom, hoci bola len človekom. Videl som už veľký kus sveta. Poznám všetku špinu hriechov medzi ľuďmi. Čo potrebujeme nadovšetko, to je práve táto duša, na ktorú nepadol ani tieň hriechu. To je duša Imakuláty, ku ktorej môžeme pozdvihnúť svoje oči ako k ideálu ľudstva. Som presvedčený, že len vtedy sa naučíte veriť v ľudstvo, keď budeme veriť v Imakulátu, v ktorú veríte vy, katolíci.“
Slová sú krásnym svedectvom, že u nás mariánsky kult má svoje najhlbšie odôvodnenie.
Skutočnosť pádu prvých rodičov a jeho smutné následky pre ľudstvo idú ruka v ruke popri sebe s vykúpením skrze Krista, ktorý založil na zemi kráľovstvo pravdy a milosti. Požehnané účinky toho nového sveta ľudstvu sprostredkuje tretia Božia osoba — Duch Svätý.
Dogma o skutočnosti a potrebe posvätenia Duchom Svätým, hoci nie v rovnakých rozmeroch u každého jednotlivca, nie je nijakou prekážkou pre iniciatívu a činnosť ľudského ducha na sebazdokonalení. Skôr predpokladá vlastnú činnosť človeka ako pri príprave, tak aj pri udržaní stavu posväcujúcej milosti. Ba dokonca ľudská činnosť je tu nevyhnutnou podmienkou. Človek postupuje pri vlastnom posvätení len natoľko, nakoľko spolupracuje s Duchom Svätým, ktorý je hlavnou príčinou a vonkajším činiteľom nášho posvätenia. Milosť božia je s lenivosťou človeka tak málo slučiteľná, ako život so smrťou. Katolícka viera v zásade uznáva schopnosť ľudskej prirodzenosti k dobrému, čo neuznávajú reformátori. Preto dogma o posvätení nie je v nepriateľskom postoji k prirodzenosti človeka. Práve naopak. Nabáda ľudskú prirodzenosť k napätiu síl a k plneniu svojich povinností. Poukazuje, že aj Boh si ju vysoko hodnotí, keď jej posiela Ducha Svätého, aby ju pozdvihol do nadprirodzeného sveta a tam ju udržal.
Dogma o ospravodlivení človeka je preto základom kresťanského života aj ako náboženstva aj ako morality. Tou dogmou vnikáme do najhlbších tajov našej viery, lebo nám hovorí o najužšom spojení človeka s Najsvätejšou Trojicou. Ospravedlivený človek je božím synom v nadprirodzenom smysle. Dosiahol cieľ náboženského života tu na zemi. Tá dogma tiež dáva vážny smysel nášmu mravnému životu, lebo učí, že je najužší vzťah medzi mravným životom a medzi náboženstvom. Ospravedlivený človek žije mravne dokonale, lebo žije v najužšom spoločenstve s Bohom. Koná mravne z náboženských pohnútok. Taký život je potom svätým životom. Nijaká prirodzená etika sa nezmôže na takú svätosť. Že život ospravodlivého človeka je mocným činiteľom pre kultúrny život ľudstva, to by mala ukázať morálna teologia. Tu len toľko môžeme spomenúť, že dogma o ospravodlivení má svoju plnú hodnotu pre život a kultúru. Ako život Ježišov vo svojom kultúrnom význame nikdy nebude znehodnotený a vyčerpaný, tak aj život kresťanského svätca má trvalú cenu pre ľudstvo.
Požehnané plody vykúpenia podľa našej viery rozdeľuje Cirkev. Ona je Kristom ustanovená ako úrad spásy tu na zemi. Zahrnuje v sebe nielen žijúcich v tele, ale aj duše v nebi a v očistcovom ohni. A článok viery v obcovanie svätých je mocnou vzpruhou pre nábožensko-mravný život. Je v tom veľa radosti, že všetci vykúpení sú sjednotení duchovnou páskou a že medzi tými, čo nás predišli do večnosti, niet nepreklenuteľnej priepasti.
Vzývanie a uctievanie svätých nás pobáda k nasledovaniu v nich uskutočneného Krista. Či si ctime ich obrazy, sochy ostatky, alebo celú ich osobnosť, je to vždy ten „alter Christus“, ktorého oni predstavujú v rozličnosti pohlavia, veku, postavenia času a národnosti. Spomienka za mŕtvych je pre nás vážnym napomenutím, aby sme využili čas na získanie zásluh, bo v okamihu smrti čas pre zásluhy končí. Po smrti sme už u cieľa.
Podľa našej náuky hodnoty vykúpenia a milosti Ducha Svätého sú veriacim rozdávané v sviatostiach. To sú riadne prostriedky na rozdeľovanie milostí. No Duch Svätý v mimoriadnych prípadoch môže udeľovať milosti priamo, bez toho, aby ich viazal na sviatosti.
Katolík má pre nesmrteľnosť duše mnoho rozumových dôkazov, ale najviac nám ju zaručuje zjavenie. Teda náuka o nesmrteľnosti duše je aj dogmou. Človek z viery v nesmrteľnosť duše čerpá večné perspektívy pre svoj pozemský život. Ide tu o život, ktorý je v stálom kontakte s prirodzeným a zjaveným zákonom božím. Na to nie je nevyhnutné, aby sme vonkoncom opovrhli zemskými cieľmi, ale ich máme len podriadiť večnému cieľu.
Viera vo večnú odplatu hneď po smrti nám zdôrazňuje, že kresťanstvo vo svojej najhlbšej podstate je mravným náboženstvom. Vedie človeka k dokonalosti podľa vzoru Kristovho života, ale vždy plne rešpektuje jeho mravnú slobodu. Cieľ pravého náboženstva a spolu najčistejšej morálky je: Hľadieť na Boha, milovať Boha a byť od neho milovaný. To je práve účasť na božom živote. A preto v našom náboženstve a morálke máme len dvojakú možnosť: Alebo dosiahnuť v živote najväčšiu dokonalosť, alebo poprieť absolútnu pravdu, krásu a dobro. Nemožno miešať dobré so zlým. Lebo v Kristovom kráľovstve niet neutrality. Preto naša viera spomína nám očistec, kde sa ničia všetky mravné nedostatky a dočasné tresty, aby duša celkom bezúhonná mohla pozerať na svätosť nekonečného Boha. Viera vo večné trvanie pekelných múk tiež nepodlamuje náš náhožensko-mravný život. Práve naopak. Niekedy ho silne podporuje. Bo sú v živote človeka aj také prudké pokušenia, že ich vie zdolať len strach pred večným trestom.
Z dogmy o zmŕtvychvstaní tiel, ako aj z dogmy o pôvodnom stave ľudstva vyžaruje veľký idealizmus v hodnotení človeka. Dogma o zmŕtvychvstaní tiel čo najrozhodnejšie popiera pesimizmus a dualizmus, že totiž hmota sama v sebe je zlá. Naša viera však zdôrazňuje, že nič nie je zlé, čo neprotirečí mravným zákonom svedomia a pozitívnym príkazom. To priznal aj naturalista Rousseau, keď v úvodníku k svojmu Emilovi píše: ,,Tout est bon ce qui procéde de mains de ľ Auteur des choses“. Teda aj matéria nie je zlá, nakoľko je dielom božích rúk. Preto aj ľudské telo je cenným výtvorom, hoci naň hľadíme len so stránky hmotnej a to tým viac, lebo je nositeľom nesmrteľnej duše. Preto máme v úcte svoje telo aj telo bližného.
Viera v príchod Božieho Syna k súdu sveta na konci časov má tiež svoju bohatú nábožensko-mravnú silu. Lebo náboženstvo a morálka toho Krista, ktorý sa znova ukáže fyzicky na konci sveta, má absolútny charakter. To náboženstvo je meradlom, podľa ktorého sa bude merať ľudstvo. Je míľnikom na ceste, podľa ktorého sa má orientovať zemský pútnik, keď sa uberá domov. Toľko vznešenej veľkosti je okolo Krista a v katolicizme.
Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer v roku 1947, elektronicky upravený bol v Dominikánskej knižnici
![Tradícia a živé Magistérium [na pokračovanie: III. časť] - Organizácia a výkon živého magistéria](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_85_50.jpg)
