Svätý Augustín považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Spaľovanie mŕtvol uráža naše kresťanské city, keďže nám kresťanom smrť je len spánkom. Zomrelí sú spiacimi, ktorí vstanú z mŕtvych. Cintorín je akoby spálňou, miestom odpočinku. Pochovávaním mŕtvol do zeme dávame najavo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1 Kor 15, 42). Čo sa seje do zeme, to klíči a vzchádza. Kresťan musí si brať za vzor Pána Ježiša Krista, ktorý nechal sa vložiť do hrobu, a nie spáliť. Skutočný kresťan nemôže súhlasiť s kremáciou nikdy.
Tradičná Cirkev zakazuje spaľovanie mŕtvol
Kresťanský pohreb podľa tradičnej katolíckej náuky predstavuje žehnanie pozostatkov zomrelého katolíka, spojené so zvláštnymi obradmi, a často aj so slávnostnou procesiou. Kresťanské pohrebné obrady vyjadrujú prosbu, aby Boh bol milostivý voči zomrelému. Kresťanský pohreb vykonáva sa slávnostne z dôvodu, že Bohu je veľmi milé, keď ctíme pozostatky zomrelých v Božej milosti.
Ľudské telo po smrti zaslúži si úctu, keďže bolo chrámom Svätého Ducha. Boh hľadí na pochovávanie mŕtvych ako na skutok milosrdenstva. Cirkev neschvaľuje spaľovanie mŕtvol, lebo to je ohavný zlozvyk (Pápež Lev XIII., 19. mája 1886). (Obrázok- Verejná kremácia na ostrove Bali)
Môžeme sa pýtať, akí ľudia žiadajú spálenie svojho tela po smrti, a čo vyvoláva túto nešťastnú žiadosť. Sú to zvyčajne ľudia, ktorí stratili povedomie svojej ľudskej dôstojnosti a kresťanskú vieru. Voľnomyšlienkári a pohania nechcú často ani počuť o hroboch a náhrobkoch, lebo im pripomínajú blížiacu sa vlastnú smrť a to, čo môže nastať po nej. Nechcú pripustiť si ani žiadnu predstavu o živote duše po smrti, o odmene alebo o treste trvajúcom po celú večnosť. Avšak Boh môže vzkriesiť aj telo premenené na prach, alebo na dym. (1).
Pochovávať zomrelého je skutkom telesného milosrdenstva. Spálenie mŕtvoly neodporuje síce priamo článku viery, avšak odporuje cirkevnému obyčaju, nezhoduje sa s kresťanským názorom o dôstojnosti ľudského tela, a uráža prirodzený cit. Pochovávanie zomrelých do hrobov bolo znakom mnohých vyspelých národov sveta, napríklad Rimanov, Grékov a Židov. (2).
Cirkevné právo po zásahu modernistov
Cirkev výrazne prispievala k potláčaniu spaľovania mŕtvol, keďže takéto nakladanie s ľudským telom vyplýva z nekresťanského prístupu k človeku, resp. z pohanstva. Cirkev zasiahnutá protikatolíckou revolúciou v posledných desaťročiach prestala šíriť svoje zrozumiteľné posolstvo aj v prípade spaľovania mŕtvol.
Kódex kánonického práva z roku 1917, zakazoval kremáciu, v kánone 1203 a 1240. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje obdobie, ktoré prinieslo schvaľovanie aj takých spôsobov správania, ktoré boli neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách.
Cirkevný dokument, resp. inštrukcia, De cadaverum crematione: Piam et constantem, o spopolnení zomrelých, zo dňa 5. júla 1963, priniesol významný zlom, pod vplyvom koncilových progresívnych síl, a všeobecne je vnímaný ako cirkevné zrušenie zákazu kremácie. Predmetný dokument, napríklad na rozdiel od predchádzajúcich cirkevných dokumentov, vôbec nepoukazuje na slobodomurárstvo, ktoré podporovalo kremáciu neustále ako prejav nepriateľstva proti Cirkvi a jej náuke. Avšak práve naopak, tento dokument konštatuje, že myslenie ľudí sa už zmenilo, a že možno predpokladať voľbu spopolnenia z čistých úmyslov.
Kódex kánonického práva z roku 1983, v kánone 1176, § 3, uvádza: „Cirkev naliehavo odporúča, aby zachovával sa nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskému učeniu.“ (3).
Kongregácia pre náuku viery vydala inštrukciu Ad resurgendum cum Christo ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie, zo dňa 15. augusta 2016, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Predmetný dokument predstavuje taktiež snahu spojiť nespojiteľné. Možno poukázať napríklad na formulácie: „Kongregácia pre náuku viery považuje za vhodné vydať novú inštrukciu, ktorá má pripomenúť doktrinálne a pastoračné dôvody pre uprednostnenie pochovávania tiel zosnulých, ( ... ). Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, ( ... ) napriek tomu kremácia nie je zakázaná, okrem prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke. Ak tu nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov, sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom zvlášť stará sa o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu, alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.“(4)
Katechizmus pre pokrokové časy
Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., v roku 1992, nadväzujúci na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), (ďalej len „KKC“), venuje problematike kremácie jednu jedinú vetu. KKC z roku 1992 vo vzťahu ku kremácii konštatuje: „Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.“ (KKC, § 2301). Predmetná veta je len stručným odkazom na zmienený Kódex kánonického práva z roku 1983, kánon 1176, § 3. (5).
Vyššie uvedená veta z KKC z roku 1992 je príkladom prenikania revolučných zmien do života Cirkvi veľmi rafinovaným spôsobom. Na jednej strane nemožno povedať, že súčasná pokoncilná Cirkev kremáciu všeobecne odporúča, a súčasne možnosť kremácie je podmienená formálne nespochybňovaním viery vo vzkriesenie tela. Avšak na druhej strane, požiadavku nespochybňovania tejto viery z praktického hľadiska nie je možné nijako naplniť. Nemožno si ani len predstaviť absurditu situácie, v ktorej nejaký zomierajúci katolík, poznajúc tradičné katolícke učenie Cirkvi o neprípustnosti spaľovania mŕtvol, rozhodne sa dobrovoľne pre kremáciu. Znepokojujúce situácie vznikajú v prípadoch, ak príbuzenstvo zomrelého nevenovalo primeranú pozornosť jeho vôli vo veci spôsobu nakladania s jeho telom po smrti, a „postará sa“ o kremáciu.
Právne predpisy štátu v službách kremačného pokroku
Minister zdravotníctva v Československu v časoch zavádzania komunistického režimu pamätal aj na pokrokovú požiadavku kremácie. Vo svojom nariadení, z roku 1955, používa pojem „popolnica“ na účely popisu spôsobu ukladania spopolnených ľudských ostatkov. (6). (Obrázok - Zasúvanie rakvy do kremačnej pece)
Ďalší minister zdravotníctva v Slovenskej socialistickej republike z neskorších komunistických čias napráva predchádzajúcu terminológiu, poukazujúcu príliš otvorene na podstatu kremačného prístupu k človeku ako k odpadu, a vo svojej vyhláške, z roku 1985, používa lepšie znejúci pojem „urna“. Rozptyl bolo možné vykonať len na schválenom pohrebisku (rozptylovej lúke). (7).
Revolučný kremačný pokrok na Slovensku napredoval aj po páde československého komunistického režimu a využil podnikateľské nadšenie pre akúkoľvek činnosť. Slovenský zákon o pohrebníctve, z roku 2005, konštatuje, že prevádzkovanie krematória je živnosťou. Tento zákon stanovuje prevádzkovateľovi krematória povinnosť vydať urnu s popolom stanovenej osobe, avšak neobmedzuje nijako ďalšie nakladanie s touto urnou po jej vydaní. V období pred rokom 2005 rešpektovalo sa aspoň pravidlo o rozptyľovaní na stanovenom mieste, resp. aj na inom mieste, avšak len po schválení príslušného samosprávneho orgánu. V súčasnosti platný právny predpis, prijatý v roku 2010, zachováva nastolený pokrokový trend. (8).
Zmätočné cirkevné vyjadrenia a realita rozvratu
Denník SME, vychádzajúci na Slovensku, priniesol niekoľko článkov o šírení kremácie aj v slovenskom prostredí. Jeden z nich pod názvom Kremácia - normálna vec či neúcta k telu?, z roku 2011, obsahuje výstižný podtitul: Katolíci zmenili názor. Denník SME píše:
„Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik dodáva, že kremáciu dovoľuje aj Katechizmus katolíckej Cirkvi, - ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela - . Rímskokatolícka cirkev teda zmenila svoj dávny odmietavý postoj. - Kedysi bol spôsob kremácie volený ako výslovný znak odlúčenia od Cirkvi. - ( ... ) Podľa hovorcu výkon katolíckych pohrebných obradov v krematóriách je dennou praxou. ( ... ) Podobne sa ku kremácii stavajú aj gréckokatolíci. Hovorca Prešovskej archieparchie Ľubomír Petrík uvádza, že ak si niekto zvolí kremáciu z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere, kňaz pohreb odmietne: - Ak sa to ale deje z vážnych dôvodov, trebárs kvôli nedostatku pohrebných miest a podobne, akceptuje sa aj kremácia. - ( ... ) Proti kremácii sa však oficiálne a zásadne postavila Pravoslávna cirkev. Jej hovorca Milan Gerka tvrdí, že - zvyk páliť telá zosnulých k nám prišiel od budhistov a hinduistov.“. (9).
Predmetná citácia z denníka SME poukazuje na rozmery reálneho rozvratu v súčasnej Cirkvi. Morálne stanovisko súčasných predstaviteľov Cirkvi ku kremácii je teda asi také, že moderní katolíci kremáciu odmietajú, ak nevzniknú vážne dôvody pre kremáciu. Jedným z nich je nedostatok pohrebných miest. Toto nepotrebuje ďalší komentár.
Slovenské nadšenie pre kremačnú pec
Dopyt po kremácii, resp. po spôsobe pohrebu zomrelého, pri ktorom telo je spálené, vzrastá aj na Slovensku v posledných rokoch. Život prináša následne aj tragikomické obrazy rozvratu kresťanskej spoločnosti, zasiahnutej protikatolíckou vzburou.
Podľa konštatovania jednej reportáže o kremácii: „Najdlhšie trvajú spopolnenia zosnulých, ktorí zomreli na rakovinu. Toto ochorenie lieči sa v súčasnosti s použitím preparátov, ktoré viažu ťažké kovy, a tie v organizme bránia horeniu. V tomto prípade samotný proces prebieha s podporou horákov, keďže pec je vybavená manuálnym ovládaním. Problémom sú aj kardiostimulátory, ktoré neboli vybrané pri pitve, pretože pri horení im vybuchujú batérie.“ (10).
Prvé zvieracie krematórium na Slovensku vzniklo v roku 2008. Jeho zakladateľka uvádza: „Najčastejšie robíme kremáciu psíkov a mačiek, potom papagájov, potkanov či domácich zajacov. Spravili sme však aj kremáciu leguána, veľhada kráľovského, prasiatka či srnky bamby. ( ... ) Plánujem zakúpiť modernejšiu a ešte výkonnejšiu pec, a taktiež chcela by som zakúpiť moderné technológie, aby bolo možné sledovať kremáciu zvieratka online pre tých klientov, ktorí si to časovo nemôžu dovoliť“. (11).
Ďalšie nemenované slovenské zvieracie krematórium ponúka nasledovnú prezentáciu svojich služieb na internete: „Zvieratko je upravené a vložené do vybranej rakvičky. ( ... ) Samozrejmosť je rozlúčková reč.“.
Jedným z typických prejavov prenikania revolúcie do Cirkvi je skutočnosť, že Cirkev prestala zakazovať postoje, ktoré zakazovala jednoznačne v predchádzajúcom období. Týmto spôsobom dochádza k postupnému rozširovaniu neprípustných postojov katolíkov, ktoré majú pre duchovný život týchto ľudí katastrofálne dôsledky. Satanovým zámerom pochopiteľne bude podporovať rozšírenie týchto tendencií. To platí aj pre jeho činnosti pri šírení akýchkoľvek dôvodov pre súhlas zomierajúcich a príbuzných týchto ľudí s kremáciou. Súčasnosť poznačená globalizačnými procesmi, najmä panika v súvislosti s koronavírusom, snaha znižovať finančné náklady, a pod., podporuje prenikanie antikresťanských postojov podporujúcich súhlas s kremáciou. Voči tomuto konaniu, hanobiacemu dielo Stvoriteľa a pamiatku Spasiteľa, majú pravovernejší postoj z katolíckeho hľadiska už aj niektorí schizmatici.
Spasiteľ povedal, že soľ, ktorá stratí chuť, je súca na pošliapanie (Mt 5, 13). Predstavitelia súčasnej Cirkvi, zasiahnutej temnotou heréz a bludov, mali by často pripomínať toto Spasiteľovo varovanie svojmu zverenému stádu a aj sebe. Ak nechcú skončiť v ohni, ktorý na rozdiel od ohňa kremačnej pece, horí večne.
Titulný obrázok: Elektrické a automatické krematórium v Simmeringu (Nemecko), autor fotografie Georg Lippitsch - zdroj: wikimedia commons.org.
ZDROJ:
(1). SPIRAGO, Franz: Katolícky ľudový katechizmus. Druhé vydanie. Trnava: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 500 - 502.
(2). PODLAHA, Antonín: Výklad velikého katechismu katolického náboženství. Praha, 1940, s. 593 - 594.
(3). KOTRLÝ, Tomáš: Pohřeb a hřbitov v legislativě Kodexu kanonického práva s přihlédnutím k právu České republiky (disertační práce). Praha: Univerzita Karlova v Praze, Katolická teologická fakulta, 2009, s. 213 - 222.
(4). KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Inštrukcia „Ad resurgendum cum Christo” ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie. 2016. Bod 1 a 4. In: Katolícka cirkev na Slovensku. Dokumenty vatikánskych úradov. [online]. [citované: 26.09.2022]. Dostupné na internete:
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/hladat/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/instrukcia-ad-resurgendum-cum-christo.
(5). KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009. ISBN 978-80-7162-776-0. § 2301. S. 558.
(6). Nariadenie č. 8/1955 Zb.. Nariadenie ministra zdravotníctva o pohrebníctve. § 17 ods. 1.
(7). Vyhláška č. 46/1985 Zb.. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky o postupe pri úmrtí a o pohrebníctve. § 15 ods. 2 a 3.
(8). Zákon č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. § 12 ods. 1.
(9). SUDOR, Karol: Kremácia - normálna vec či neúcta k telu? In: Denník SME, 27.10.2011. [online]. [citované: 26.09.2022]. Dostupné na internete:
https://domov.sme.sk/c/6115437/kremacia-normalna-vec-ci-neucta-k-telu.html.
(10). LINCÉNYI, Marcel: Reportáž z krematória. Ako prebieha kremácia. 04.07.2016. In: Slovenské pohrebníctvo. [online]. [citované: 26.09.2022]. Dostupné na internete:
https://www.pohrebnictvo.sk/ako-prebieha-kremacia/.
(11). LINCÉNYI, Marcel: Prvé na Slovensku. Krematórium pre zvieratá. 19.02.2018. In: Slovenské pohrebníctvo. [online]. [citované: 26.09.2022]. Dostupné na internete:
https://www.pohrebnictvo.sk/krematorium-pre-zvierata/.
![Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a revolúcia šírená potleskom. [Na pokračovanie: Časť 1].](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_159_50.jpg)
