I. Tento koncil je iný ako ostatné
Cirkev vo svojich doterajších dejinách uznala 21 koncilov ako ekumenických, alebo všeobecných. Posledným koncilom bol Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965). Pápež Ján XXIII. otvoril tento koncil v Bazilike svätého Petra v Ríme, dňa 11. októbra 1962, a pápež Pavol VI. skončil tento koncil po 4 zasadacích obdobiach na tom istom mieste, dňa 8. decembra 1965.
Koncily nazývajú sa ekumenickými alebo všeobecnými, keď dochádza k stretnutiu biskupov z celého obývaného sveta (oikuméne) pod vedením pápeža, alebo jeho zástupcov. Koncily vykonávajú pod pápežom a s ním slávnostné Magistérium (učiteľský úrad) v otázkach viery a mravov, a sú najvyššou právnou a zákonodarnou ustanovizňou, so zreteľom na cirkevné zákony.
Druhý vatikánsky koncil je odlišný od všetkých predchádzajúcich koncilov, keďže nevydal nijaké zákony a ani nerozhodol s konečnou platnosťou o nijakej otázke týkajúcej sa viery a mravov.
Dve základné interpretácie tohto koncilu
Napriek množstvu rôznych postojov k tomuto koncilu existujú dve základné interpretačné línie, a to línia „kontinuity“ koncilu s predchádzajúcou Tradíciou, a línia „diskontinuity“ koncilu s minulosťou Cirkvi.
Línia kontinuity je hlásaná predstaviteľmi cirkevnej hierarchie, najmä pápežom Jánom Pavlom II. a pápežom Benediktom XVI., ktorý formuloval tento postoj najmä vo svojom prejave k Rímskej kúrii, dňa 22. decembra 2005. Predmetný teologický prístup k tomuto koncilu vychádza zo 16 textov rôznej doktrinálnej hodnoty, ktoré vzišli z tohto koncilu. Tieto texty ako celok vyjadrujú podľa najvyššej autority Cirkvi nie neomylný, ale autentický Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý je potrebné čítať v kontinuite s predchádzajúcimi dokumentmi, a s dokumentmi, ktoré nasledovali po ňom, čiže „vo svetle Tradície“.
Línia diskontinuity má hermeneutický prístup, ktorý je historický, nie teologický. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto prístupu je tzv. „Bolonská škola“, ktorú viedol Giuseppe Alberigo (1926 - 2007), taliansky profesor cirkevných dejín na Univerzite v Boloni. Táto škola chápe Druhý vatikánsky koncil najmä ako historickú udalosť, ktorá vyznačuje sa nespochybniteľnou diskontinuitou s minulosťou: vzbudila nádeje, vyvolala polemiky a diskusie, a v konečnom dôsledku otvorila novú epochu. Bolonská škola chápe tento koncil ako Turíce, a pápeža Jána XXIII. vníma ako nevypočutého proroka novej éry dejín Cirkvi.
Problém pastorálneho koncilu
Existencia rôznych hermeneutík, resp. interpretácií, tohto koncilu, svedčí o dvojznačnosti alebo rozpornosti dokumentov, ktoré boli prijaté na tomto koncile. Predmetná skutočnosť spočívajúca v nejasnosti prijatých dokumentov oprávňuje historickú a teologickú kritiku týchto textov. Mons. Brunero Gherardini (1925 - 2017), taliansky profesor a významný odborník v oblasti ekleziológie, konštatoval, že Druhý vatikánsky koncil nemal v úmysle nič definovať, keďže sám sa označil za „pastorálny“. Podľa jeho stanoviska Druhý vatikánsky koncil má svoju špecifickú doktrínu, ktorej nechýba autorita, avšak, ako píše:
Jeho náuky, ktoré nedajú sa previesť na predchádzajúce vyhlásenia právd viery, nie sú ani neomylné, ani nereformovateľné, a teda ani zaväzujúce; kto by ich popieral, určite by sa kvôli tomu formálne nestal heretikom. A kto by ich potom nariaďoval ako neomylné a nezmeniteľné, išiel by proti samotnému koncilu.
Ak teda Druhý vatikánsky koncil má najmä pastorálny charakter, dogmatický charakter je dovolené pripisovať mu len tam, kde predkladá dogmy ako pravdy viery, ktoré už boli definované na predchádzajúcich konciloch. Ako píše: „ale náuky, ktoré sú mu vlastné, absolútne nemožno považovať za dogmatické, pretože nemajú požadovanú formu, a teda chýba im príslušná voluntas definiendi.“
Páter John William O'Malley SJ (* 1927), americký jezuitský historik, vykonal hlbokú analýzu dokumentov tohto koncilu. Vyslovil názor, že problém netýka sa len spôsobu, akým predmetné dokumenty boli prezentované ešte pred skončením koncilu, ale dotýka sa samotnej povahy týchto dokumentov z hľadiska nie obsahu, ale formy. Podľa neho vyznanie viery a kánony boli nahradené „literárnym žánrom“, ktorý nazýva „epidiktický“. Tento spôsob vyjadrovania bol, ako píše: „definitívnym zlomom oproti predchádzajúcim koncilom“.
Primát praxe a reforma Cirkvi
Marxizmus a jeho značný vplyv na myslenie prejavoval sa v 60. rokoch 20. storočia v mnohých oblastiach života, vrátane katolíckeho života. Primát pastorácie, presadzovaný v týchto koncilových rokoch, je teologickým odrazom primátu praxe. Karl Marx (1818 - 1883) formuloval primát praxe v spise Tézy o Feuerbachovi, z roku 1845, a konštatuje: „V praxi treba dokazovať pravdu, to znamená realitu a moc, životaschopnosť svojej myšlienky“, a „filozofi svet len rozlične vysvetľovali; ide však o to zmeniť ho“.
Myšlienka K. Marxa spočíva v tom, že filozofi nemusia poznať svet, ale majú meniť svet. V zmysle tohto myslenia cirkevní predstavitelia a teológovia majú hlavnú úlohu spočívajúcu nie v chápaní a sprostredkovaní náuky Cirkvi, ale skrze ňu zmeniť dejiny. Páter J. W. O'Malley SJ uvádza, že termín aggiornamento, podľa ktorého sväté náuky majú sa prispôsobiť ľuďom, a nie ľudia majú sa prispôsobiť svätým náukám, prevracia na hlavu základnú tézu kardinála Egídia z Viterba (1472 - 1532), v jeho otváracom prejave na V. Lateránskom koncile, v roku 1512. Tento kardinál povedal: „treba, aby sväté pravdy menili človeka a nie, aby človek menil sväté pravdy“.
Páter J. W. O'Malley SJ vyvodzuje nasledovný záver:
Doteraz, až na zriedkavé výnimky, žiaden koncil nepoužil ekvivalent aggiornamenta ako leitmotív, ako všeobecný princíp, podľa ktorého za určitých okolností Cirkev by sa mala meniť a ísť v ústrety svojej dobe, a nie doba, aby išla v ústrety Cirkvi.
Záverom možno konštatovať, že Panna Mária prišla do Fatimy práve v čase, keď satanský „blud z Ruska“ bol rozširovaný prostredníctvom krvavej revolúcie, a bol ľahko rozpoznateľný. Marxistické revolučné myslenie šírilo sa následne rôznymi rafinovanými spôsobmi, ktoré zasiahli aj mnohých predstaviteľov Cirkvi. Všetci ľudia zasiahnutí zmienenou nákazou prispeli v rôznej miere k premene Cirkvi a sveta do podoby podľa želania tejto revolúcie.
Jedine Cirkev hlásajúca nekompromisne nemennú katolícku náuku celému svetu môže byť skutočným odporcom všetkých satanských zámerov, a môže sa spoľahnúť na Božiu pomoc.
ZDROJ:
MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Titul originálu: Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta, Torino, 2011. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 3 - 13. ISBN: 978-80-972597-6-1.
