I. Formálna a materiálna spolupráca
Formálna spolupráca je dobrovoľná a vedomá účasť spolupracujúceho na hriešnom čine hlavného činiteľa. Môže byť explicitná alebo implicitná.
Explicitná formálna spolupráca je ak má spolupracujúci rovnaký zámer ako páchateľ a tento zámer otvorene deklaruje, prípadne je ten zámer očividný.
Implicitná formálna spolupráca sa spolupracujúcemu pripisuje aj vtedy, ak odmieta zámer páchateľa, ale jeho úmysel sa nedá odlíšiť od zámeru páchateľa. Mottom implicitného formálneho spolupracovníka je „Ja osobne som proti, ale ...“ Táto spolupráca je rovnako nemorálna ako explicitná formálna spolupráca.
Materiálnu spoluprácu možno klasifikovať z viacerých pohľadov, najzákladnejšie rozdelenie je na priamu a nepriamu.
Teológovia tvrdia, že v objektívnom poradí je priama materiálna spolupráca rovnocenná implicitnej formálnej spolupráci, pretože cieľ mravného skutku spolupracujúceho je nerozoznateľný od zámeru hlavného činiteľa. A chápu ju ako eticky neprijateľné správanie. Príkladom toho môže byť akákoľvek forma zamestnania na potratovej klinike.
Pri nepriamej spolupráci je úmysel spolupracujúceho iný ako úmysel páchateľa. Príkladom je lekár zamestnaný v nemocnici, ktorá vykonáva aj morálne zakázané úkony, ale nenúti ho vykonávať ich. Tento druh spolupráce môže byť dovolený, ak je dostatočný dôvod a ak to nevyvoláva pohoršenie.
Materiálna spolupráca môže byť blízka a vzdialená. Je to spolupráca na niektorých okolnostiach, či sprievodných javoch alebo účinkoch konania páchateľa. Podľa toho, ako sa veľmi tieto okolnosti týkajú do skuktu samotného, sa rozlišuje medzi blízkou a vzdialenou materiálnou spoluprácou.
Ďalej sa materiálna spolupráca delí na aktívnu (nevyhnutnú), bez ktorej by hriešny čin nemohol nastať a pasívnu (akcidentálnu) spoluprácu bez ktorej by sa zlý čin aj tak uskutočnil.
Tomáš Akvinský hovorí, že ak je treba vybrať medzi dvoma zlami, je treba vyberať menšie (In IV Sent. d. 6, q. 1, a. 1, arg. 4). To je celkom zrejmý mravný princíp, ktorého aplikácia si však vyžaduje istú rozvážnosť, obozretnosť a múdrosť. (Summa theol. II-II, q. 47, a. 3). Len múdry a rozvážny človek, ktorý dobre pozná súvisiace okolnosti, vie posúdiť, ktorá z možných alternatív je menej zlá. Nemožno správne rozhodnúť o tom, či vakcína z buniek potratených detí je menšie zlo, pokiaľ sa zlo potratu a zlo, ktoré predstavuje choroba navzájom neporovnajú. Zlo choroby má zmierniť vakcína ale zhodnotiť jej účinnosť a teda veľkosť zlá, ktoré odstránim, Ladaria odmietol. Jeho aplikácia princípu menšieho zla teda platí len AK JE zlo, ktoré predstavuje výroba vakcín z bunkových línií potratených detí MENŠIE ako nakazenie Sars-Cov-2 (COVID-19).
Ak je však nakazenie Covidom menším zlom, ako takto získaná vakcína, potom argument kardinála Ladariu nie je správny. V celej nóte kongregácie nestojí ani zmienka o vyhodnotení zla, ktoré predstavuje potrat a zla, ktoré predstavuje nakazenie touto chorobou. Ba kardinál sa otvorene dištancuje od posudzovania funkčnosti vakcíny. Ak sa dôvodí, že vakcínou získanou z buniek potratených detí sa predchádza väčšiemu zlu, ale nikde sa zlá neporovnávajú, z argumentu stáva prázdna sofistika.
Zlo, ktoré prináša vírus predstavuje ku dnešnému dňu cca 85 miliónov nakazených (60 miliónov už vyliečených) a 1,8 milióna mŕtvych – cca 2%. Ale aj keby mal vírus stopercentnú mortalitu, katolícka morálka považuje aktívnu spoluprácu na potrate za väčšie zlo. Sv. Alfonz Mária z Liguori v Moralis Theologia hovorí:
A aj keby bola smrť matky, ktorá neužíva liek (z kontextu:spôsobujúci smrť plodu) morálne istá, neodvážil by som sa jej dovoliť tento liek užiť, pokiaľ existuje oprávnená nádej, že po smrti matky môže dieťa prežiť a dať sa pokrstiť. Nikto nesmie pozitívne vystaviť svojho blížneho v núdzi nebezpečenstvu večnej smrti, aby si chránil svoj vlastný dočasný život. (Lib. III, tr. IV, c. I, n. 394).
Dôvod je ten, že tu neporovnávame telesnú smrť jedného dieťaťa (za predpokladu, že bolo len jedno) a život potenciálne väčšieho počtu dospelých. Porovnávame tu zbavenie šance na dosiahnutie večnej blaženosti pre jednu ľudskú bytosť s potenciálnym niekoľkoročným predĺžením života na tejto zemi pre potenciálne veľký počet ľudských bytostí. Samozrejme, vec komplikuje aj fakt, že deformovaná moderná teológia si krst veľmi neváži a smrť nepokrstených detí nepovažuje za veľký problém. Tradičný katolícky pohľad však chápe krst ako nutnú podmienku vstupu do Božieho kráľovstva: „ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3:5). V poslednej dobe sme svedkami pokusov odstrániť túto nepohodlnú vetu, alebo ju aspoň zľahčiť, odvolaním sa na to, že síce nevieme čo sa s nepokrstenými stane (ako to môžeme nevedieť, keď tu to Kristus jasne hovorí?) a že milosrdenstvo Božie je veľké, takže sa niet čoho báť. To je možno dôvod toho, že moderní katolíci ochabujú v boji proti potratom, pretože síce tvrdia, že počaté dieťa má nesmrteľnú dušu, ale nevšímajú si to, čo Cirkev vždy učila, že bez krstu sa duša nemôže dostať do Božieho kráľovstva a dosiahnuť visio beatifica - hľadieť na Boha tvárou v tvár.
Podľa Kongregácie pre náuku viery „Základný dôvod na to, aby sa použitie týchto vakcín považovalo za morálne prípustné je, že typ spolupráce na zle (pasívna materiálna kooperácia) vykonaného abortu, z ktorého pochádzajú samotné bunkové línie, je zo strany toho, kto používa vakcíny, ktoré sú z nich odvodené, vzdialený.
Pripusťme, že spolupráca je iba vzdialená (veriaci sa profituje z vedľajšieho účinku vykonanej vraždy - vakcíne) a pasívna (vykonanie potratu nebolo podmienené účasťou veriaceho) a že je dnes prakticky veľmi ťažké absolútne sa vyhnúť vzdialenej, pasívnej materiálnej spolupráci (platíme dane a štát ich používa aj na nemorálne ciele).
Je však treba starostlivo zvážiť, či je táto spolupráca naozaj menšie zlo ako nakazenie vírusom, ktorý má 98% mieru prežitia. Tu predsa nejde iba o pozemské dobrá, hoci kongregácia v nóte nezmieňuje nič iné ako pozemský život, zdravie a sociálnu spravodlivosť, ktoré treba zachrániť. Preto sú závery o dovolenosti (vzdialenej) spolupráce s potratom v tomto dokumente unáhlené a nepodložené, pretože tvrdí bez akéhokoľvek dôkazu, že pasívna spolupráca s potratom je menším zlom ako infekcia s vysokou mierou prežitia. Existuje veľká skupina ľudí a sú to zväčša ateisti, ktorí odmietajú jesť mäso, pretože považujú zabíjanie zvierat za nemravné. Prečo potom katolíci, ktorí považujú za nemravné vraždenie nenarodených hľadajú spôsoby, ako beztrestne profitovať z tohoto zabíjania? Čo osoží, i keby človek celý svet získal a dušu pri tom stratil? Je absolútne nutné, starostlivo a dôkladne sa uistiť, či vzdialená spolupráca s jedným z najohavnejších zločinov, ktorých sa môže ľudská bytosť dopustiť, je menšie zlo, ako ochorieť na chorobu s 98% prežitím. Ak kongregácia pre náuku viery takú analýzu urobila, bolo by viac ako žiaduce, aby tá analýza bola súčasťou dokumentu. Prospelo by to jasnosti motívov a ozrejmilo postup, ktorým sa kongregácia dopracovala odobreniu užívania eticky pochybných medikamentov.
V tak dôležitej a morálne závažnej veci, by človek od prefekta kongregácie pre náuku viery očakával podrobnejšie rozpracovanie témy a najmä to, že bude brať do úvahy nie len pozemské dobrá, ale aj dobrá večné, že postaví veľké zlo, ktoré predstavuje potrat a spolupráca na ňom vedľa zla, ktoré predstavuje vírus, ktorý sužuje v týchto dňoch náš, svet aby rozptýlil pochybnosti o obránil katolícku morálnu náuku. Okrem toho mravný imperatív priniesť eticky nezávadnú vakcínu vyznieva do stratena, ak sa vopred a bez odporu schváli vakcína eticky pochybná. Načo by niekto následne investoval miliardy do vývoja nezávadného produktu, keď aj ten pochybný dostal zelenú? Jedna miliarda katolíkov je jedna miliarda potenciálnych adresátov vakcíny a to je pre farmaceutický biznis zaujímavý podiel na trhu. Ak by Rímska kúria svoju požiadavku po morálne nezávadnej vakcíne netorpédovala, ale by za ňou dôrazne stála, nádej na vznik viacero variánt etických vakcín by bola o niekoľko rádov vyššia. Katolícka viera učí, že nič sa nestane bez vedomia Božskej prozreteľnosti. Ak sa máme nakaziť smrteľnou chorobou a dostupná liečba je nemorálna, nemali by sme namiesto sofistického kľučkovania z toho radšej odvodiť, že Boh nás povoláva z tohto sveta? A ak to tak má byť, prečo by sme sa mu mali vzpierať?
Článok je skrátený a doplnený.
