Z Rakúska nám ponad Dunaj zavial svieži vietor cirkevnej obrody. Neuveriteľne prepracovaní a unavení kňazi nás oblažili pamfletom, ktorý v skratke načrtáva horizonty budúcich figúr a kreácií čertovho kopyta i možné ornamenty jeho chvosta.
Nie je to tak dávno čo sme v Cirkvi mali Rok kňazov. V kostoloch na nás hľadel z improvizovaných plagátov sv. Ján Mária Vianney, vzor katolíckych duchovných pastierov. Niektorých. Avšak spávanie na drevenej posteli, prikrývanie sa vrecom od zemiakov, celonočné spovedanie a modlenie, zrejme stratili pre kňazov z Teofóra a ich ideových súputníkov ten pravý postmoderný sexepíl. Skrátka, to čo priťahovalo sv. Jána Máriu Vianneyho už dnes nefrčí. Dnes by si sv. Ján Mária skočil kúpiť nejaké to bidlo do Ikey, večer by si pustil Floydov alebo cvakol Superstar na plazme, nejaký ten futbalík s Bažantom alebo s rohatým capom z Popovíc a hneď je život trochu veselší.
Dnes už nie sú v móde rozťahané a nekreatívne omše pátra Pia, jeho detinské vstávanie o piatej ráno, lebo sa nemohol dočkať omše; naši kňazi sú unavení. Povážte, musia slúžiť až dve omše za deň! A pritom je všade spústa, priam záplavy veriacich laikov čo by to zvládli, medzi dvoma telenovelami by si odskočili na také malé kreatívne stretko, no a keby už nevedeli ako ďalej s tou transsubstanciáciou, tak by mobilom brnkli do pastorka, otec celebrant by sa na chvíľku utrhol od gitarového formovania dorastu a sfúkli by to raz a naraz. Skrátka „chceme hľadať také formy slávenia eucharistie, ktoré by kňazov odľahčili“, oznamuje nám Teofórum. Zrejme bude treba zmeniť aj niektoré pasáže z Evanjelia, napr. „nech vezme svoj kríž a nasleduje ma“ by mohlo byť transformované v duchu pokroku na „nech si zoberie dovolenku a odľahčí sa“.
No a ten život v celibáte, to vám je otrava. Jeden by s tým povolaním najradšej sekol. Ale zas taká nová teplá sadrokartónová fara (barokovú sme už zbúrali) zadarmo, príjemní farníci so zabíjačkami a svadbami, trvalý pracovný pomer na jednom mieste, (proti prekladaniu kňazov je Teofórum samozrejme tiež) to tiež nie je na zahodenie v tejto dobe plnej neistoty (a zároveň naprostej istoty, v niektorých očakávaniach temného rázu).
Čo tu robiť, ako to dialekticky skĺbiť? Už to bude nakoniec predsa len ten ženatý pán farár, ten náš teofórový ideál. Trošku to tam naťukli:
„Na Slovensku máme aj mnoho kňazov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do zodpovedného vzťahu so ženou a do manželstva (zdá sa, že pre Teofórum sa možno jedná o dve možnosti pozn. red.), a preto podľa súčasných cirkevných noriem museli ukončiť svoju verejnú kňazskú službu. K tým spomedzi nich, ktorí si vážia svoje služobné kňazstvo ako Boží dar pre ľudí a chcú ho naďalej žiť, sa hlásime ako ku svojim kolegom a bratom a odmietame ich pokladať za vylúčených zo sviatostí a spoločenstva.“
No prosím, je ten život ale krásny. Čo sa vám môže stať? Ak nie ste škaredý „lefévrista“ alebo nevyťahujete všelijaké pokoncilové kotrmelce na svetlo Božie, tak nič. Exkomunikácie sú len pre reakcionársky odpad. Jedinou útechou zostáva, že Teofórum stále v tom umastenom dokumente spomína nejakú cirkev s malým „c“, čo by dávalo nádej, že už nie sú príslušníkmi jedinej pravej apoštolskej a katolíckej Cirkvi, ale si založili svoju, v poradí už niekoľkotisícu pravú a jedinú sektičku. Lenže, ruku na srdce, kde by im bolo lepšie ako v súčasnej Cirkvi? Načo by niekam chodili, keď tu im je medzi nami tak dobre. Len keby nemuseli toľko pracovať. Skrátka musíme sa aj my snažiť a oni nám možno raz odpustia, že sme ich nútili stále slúžiť tie omše.
Vyšlo ako súčasť Fragmentov z doby moru 1/2012.
