Katolícky prístup priznáva štátnej moci účasť na Božej moci, ktorá riadi tento svet. Preto úlohou štátnej moci je konať v Bohom stanovenom rozsahu na dosiahnutie Bohom stanoveného účelu štátu. Štátna moc nesmie nariadiť niečo, čo je samo v sebe v rozpore s prirodzeným zákonom, čo odporuje Bohom zjaveným príkazom, alebo právam Cirkvi.
Štát musí mať autoritu a účel
Pápež Lev XIII., vydal encykliku Immortale Dei, O kresťanskom štátnom zriadení, zo dňa 1. novembra 1885. Potreba autority v občianskej spoločnosti je formulovaná nasledovne:
„Nie je ťažké podať obraz štátu, ktorý je odvodený od múdrej kresťanskej náuky. Od prirodzenosti každému je vrodené žiť v občianskej spoločnosti. V osamotení mu chýba potrebná starostlivosť a podpora; rovnako tak nie je možné zdokonalenie charakteru a ducha. Preto Božská Prozreteľnosť usporiadala veci tak, že človek zrodením ocitá sa v medziľudských vzťahoch a spoločnosti, ako rodinnej, tak aj občianskej, lebo len táto spoločnosť môže mu dokonale zabezpečiť potreby pre život. Keďže žiadna spoločnosť nezaobíde sa bez niekoho, kto stojí na čele všetkých, kto by mocným a primeraným podnetom usmerňoval každého jednotlivca k spoločnému cieľu, vzniká z toho pre občiansku spoločnosť potreba autority, ktorá by ju riadila. Táto autorita má, ako spoločnosť sama, svoj pôvod v prirodzenosti, a tým v Bohu samom. Z toho ako druhý dôsledok vyplýva, že štátna moc podľa svojej povahy má za svojho pôvodcu Boha, lebo Boh sám je jedine pravý a nezávislý pán a majster všetkých vecí v najvyššom zmysle, ktorému všetko, čo jest tu, je podrobené, a je povinné Ho počúvať. Kto má teda právo rozkazovať, môže ho mať len od Boha, zvrchovaného pána všetkých. Preto apoštol hovorí: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha“. (Bod 3). (1).
Pápež Lev XIII. vydal encykliku Sapientiae Christianae, O povinnostiach kresťanov ako občanov, zo dňa 10. januára 1890, v ktorej poukazoval na účel spoločnosti. Tento pápež konštatuje, že spoločnosť nemá predstavovať posledný cieľ pre človeka. Spoločnosť mala by poskytnúť človeku prostriedky, aby tento človek dosiahol svoj posledný a pravý cieľ.
Najvyšším zákonom a najvznešenejším cieľom ľudského života je obrátiť sa k Bohu a spojiť sa s Ním, prostredníctvom poznania a lásky. Táto skutočnosť vzťahuje sa nie len na jednotlivca, ale aj na rodinu a štát. (2).
Štátna moc je obmedzená právom jednotlivca
Štátna moc má všetky práva, ktoré sú nevyhnutné na to, aby štát dosiahol svoj účel, pre ktorý bol zriadený. To súčasne znamená, že štát nemá viac práv. Ak by štát privlastňoval pre seba práva, ktoré patria inej spoločnosti, napríklad Cirkvi, prekročil by hranice svojej moci.
Štátna moc smeruje buď k dobru spoločnosti, alebo stráca zmysel. Dobrom spoločnosti nemôže byť to, čo je v rozpore so zdravým ľudským rozumom. Jedine tento rozum dokáže určiť, čo je skutočne dobrom a čo je zlom. Ak tento rozum vyhlási niečo za zlé, štátny zákon nemôže zmeniť skutočnosť nejakého zla na dobro, aj keby to vyhlásil. Štát preto nemožno považovať za jediného pôvodcu a prameň zákonov.
Katolícky prístup priznáva štátnej moci účasť na Božej moci, ktorá riadi tento svet. Preto úlohou štátnej moci je konať v Bohom stanovenom rozsahu na dosiahnutie Bohom stanoveného účelu štátu. Štátna moc nesmie nariadiť niečo, čo je samo v sebe v rozpore s prirodzeným zákonom, čo odporuje Bohom zjaveným príkazom, alebo právam Cirkvi.
Racionalisti nesúhlasia s vyššie uvedeným katolíckym prístupom. Štátna moc podľa nich nemá hranice. Štát má byť v určitom zmysle „všemohúci“. Táto náuka vyplýva z racionalistickej etiky, podľa ktorej mravnosť ľudskej činnosti je odvodená od štátnych zákonov.
Thomas Hobbes (1588 - 1679), anglický filozof, vyhlasoval, že štátne zákony sú meradlom dobra a zla, práva a bezprávia. Tento prístup je typický pre mnohých politikov a štátnikov, ktorí nevyznávajú katolícky svetonázor. (3).
Poslúchnutie Boha a neposlúchnutie človeka
Pápež Lev XIII., vydal encykliku Libertas praestantissimum, O podstate ľudskej slobody, zo dňa 20. júna 1888, ktorá v súvislosti s možnosťou neposlúchnuť ľudskú autoritu, uvádza:
„Preto povaha ľudskej slobody, bez ohľadu na to, či sa uvažuje pri jednotlivcoch alebo v spoločnosti, či už u tých, ktorí prikazujú, alebo u tých, ktorí počúvajú, predpokladá nevyhnutnosť poslušnosti nejakému najvyššiemu a večnému zákonu, ktorý nie je nič iné ako autorita Boha, prikazujúceho dobro a zakazujúceho zlo. A vzdialená tomu, že by bola sloboda, táto nanajvýš oprávnená nadradenosť Boha, zrušená alebo nejako obmedzená, nachádza táto sloboda v nej navyše svoju ochranu a naplnenie. V tom spočíva pravé naplnenie všetkých bytostí: aby sa usilovali a dosiahli svoj cieľ. Ale najvyšší cieľ, o ktorý má ľudská sloboda usilovať, je Boh.“. (Bod 11).
„Okrem toho je jasne zdôvodnenou povinnosťou mať úctivú bázeň pred autoritou a poslušne sa podriaďovať spravodlivým zákonom. Tak nájdu občania v sile a bdelosti zákonov ochranu proti zlomyseľnému porušovaniu práva. Riadna moc je od Boha, a kto sa protiví moci, protiví sa príkazom Boha. Týmto spôsobom sa poslušnosti dostáva vznešenej dôstojnosti, lebo je takto preukazovaná najoprávnenejšej a najvyššej autorite. Keď ale chýba právo k rozkazovaniu, alebo kde bolo niečo porušené, čo je proti rozumu, proti večnému zákonu a proti príkazu Boha, potom je právom neposlúchnuť, totiž neposlúchnuť človeka, aby sa preukázala poslušnosť Bohu. Týmto spôsobom je uzavretý prístup tyranii a občianska moc nemôže na seba strhnúť všetko.“. (Bod 13). (4).
Katolík a nespravodlivé zákony
Katolícka náuka neuznáva všemohúcnosť štátnej moci a stanovuje hranice jej zákonodarnej činnosti. Občan je viazaný vo svedomí podrobiť sa spravodlivým štátnym zákonom, t. j. takým zákonom, ktoré smerujú k všeobecnému dobru. Takéto zákony vedú občana k starostlivosti o všeobecné blaho.
Nespravodlivé zákony nezaväzujú občana vo svedomí. Keďže nedodržiavaním nespravodlivých zákonov bol by ohrozený verejný poriadok, občan je povinný podrobiť sa aj takým zákonom, hoci by voči nemu vznikalo bezprávie.
Výnimku predstavujú nespravodlivé zákony, ktoré odporujú priamo Božím zákonom. Týmto zákonom občan nesmie sa podrobiť. (5).
Pápež Lev XIII., v encyklike Sapientiae Christianae, konštatuje:
„Ak štátne zákony sú v zjavnom rozpore s Božím zákonom, ak obsahujú ustanovenia, ktoré ubližujú Cirkvi, alebo ak odporujú náboženským povinnostiam, alebo ak v osobe najvyššieho veľkňaza urážajú autoritu samotného Ježiša Krista, je svätou povinnosťou klásť im odpor, pretože poslušnosť bola by zločinom, a to aj zločinom proti štátu, keďže každý hriech, spáchaný proti náboženstvu, sa štátu vypomstí. Výčitka, že kresťania sú buriči a odbojníci, ak nechcú poslúchať bezbožné zákony, je nespravodlivá, lebo týmto neodopiera sa povinná poslušnosť kniežatám a zákonodarcom, ale odchýlenie sa od ich vôle je len pri tých zákonoch, ktoré nemajú moc nariadiť. Takéto zákony sú nespravodlivé a spôsobujú bezprávie voči Bohu.“. (Bod 10). (6).
ZDROJ:
(1). PÁPEŽ LEV XIII.: Encyklika Immortale Dei. Bod 3.
(2). PÁPEŽ LEV XIII.: Encyklika Sapientiae Christianae. Bod 1, 2.
(3). SKÁCEL, Bernardin: Politika podle zásad katolických. Praha: Vzdělávací knihovna katolická, Nová řada, Svazek V., Majitel: Cyrillo Methodějská knihtiskáma a nakladatelství, V. Kotrba, 1926, s. 107 - 109.
(4). PÁPEŽ LEV XIII.: Encyklika Libertas praestantissimum. Bod 11, 13.
(5). SKÁCEL, B., s. 109 - 110.
(6). PÁPEŽ LEV XIII.: Encyklika Sapientiae Christianae. Bod 10.
